Množstvo ľudí si v súčasnosti drotárstvo spája s výrobou šperkov a iných ozdobných predmetov. Tradičné drotárstvo je však o niečom úplne inom, drotári v minulosti opravovali hlinené hrnce, smaltované nádoby a z plechu vyrábali riady.
Mikuláš Derevjaník, pochádzajúci z obce Jarabina pri Starej Ľubovni, sa tomuto remeslu venuje desiatky rokov, zozbieral množstvo historických materiálov o drotároch zo Spiša, s niekoľkými sa aj osobne stretával a naučil sa od nich techniky drôtovania.
„Svoje rajóny mali prísne strážené, či už na Slovensku, ale aj v zahraničí. Na Spiši sa toho neurodilo veľa, a keď prišli dva, tri neúrodné roky, nebolo inej pomoci, ako hľadať prácu a uživiť rodinu. Preto sa drotári vybrali aj do zahraničia," priblížil Derevjaník.
Putovali najmä do pobaltských krajín, ale aj do Poľska, Ruska či Maďarska a dokonca štyria jarabinskí drotári boli v Argentíne. Niekedy sa z tzv. drotárky, teda drotárskej vandrovky, vracali o niekoľko rokov. Za zarobené peniaze si potom v tej dobe mohli postaviť dom či kúpiť pôdu. „Je to namáhavá práca, takže ju v minulosti vykonávali len muži a nikdy nerobili šperky," upozornil Derevjaník a dodal, že akousi skúškou majstrovstva pre každého remeselníka bolo odrôtovanie vajíčka.
Etnografka a bývalá riaditeľka Ľubovnianskeho múzea Monika Pavelčíková dodáva, že už na sklonku 18. storočia dokázateľne žili drotári vo viacerých spišských dedinách. „Jozef Čaplovič v topografickom archíve zaznamenal, že chodia po celom cisárstve – 'hrnce drôtujú a mreže na okná robia z drôtu a v tomto remesle majú mimoriadnu zručnosť'. Svedectvo o spišských drotároch vo svojej knihe Drotári v ukrajinskom jazyku zanechal aj drotár, kronikár a básnik Ivan Kinďa z Jarabiny. Prvýkrát išiel na 'drotárku' ako 13-ročný chlapec. Prešiel celý Balkán, zažil hrôzy 1. svetovej vojny, spoznal Moskvu a zoznámil sa aj s Mičurinom," priblížila Pavelčíková.
Najviac spišských drotárov bolo kedysi práve v Jarabine, Kamienke, Litmanovej, Veľkom Lipníku či Stráňanoch, menej ich bolo napr. v Kremnej, Malom Lipníku, Suline, Haligovciach, Hraničnom. Prevažne pochádzali z rusínskych obcí. „Najskôr odrôtovávali hlinený riad, buď prasknutý alebo nový. Výpletom vlastne spevnil hrnce prípadne pekáče. Za prácu zobrali asi tretinovú hodnotu nového hrnca a riad mohol slúžiť ďalej. To nebolo ako teraz, že keď sa niečo pokazí, tak to ľudia vyhodia. Vtedy na nové veci nebolo peňazí, preto si ich naši predkovia radšej dali opraviť," zdôraznil Derevjanik.
Pri práci používali čierny oceľový drôt, plech, niekoľko druhov klieští a nožnice na plech. Namiesto lepidla mali vodu zmiešanú s múkou. Okrem toho, že drôtovali hrnce, vyrábali napr. pasce na hlodavce, vešiaky, košíky na poháre, klietky, mreže, sitá a veľa ďalších úžitkových predmetov. Neskôr opravovali aj smaltované hrnce a vyrábali z plechov rôzne nádoby, pekáče i formy na pečenie či strúhadlá.
Keď šiel drotár na vandrovku zväčša sa s ním lúčila celá rodina na skromnej hostine pre príbuzných a susedov. Obdarovali ho drobnými mincami pre šťastie, pred odchodom sa s rodinou pomodlil, pobozkal rohy stola, žena ho pokropila svätenou vodou a prah prekročil pravou nohou, aby sa mu vo svete darilo. Ženy odprevadili manželov na dolný koniec dediny až ku krížu, a aby ich ochránili pred neverou, dávali im liečivé byliny či svoje odstrihnuté vlasy.
Na „drotárku" brali otcovia aj svojich synov. „Oblečenie drotára tvorili súkenné nohavice - chološne a huňa, plátenná košeľa a spodky, onuce a krpce alebo boganče a lapsáry. Mali aj kapsu, kapeľuch alebo baranicu. Všetko, čo mali, si nosili so sebou a chodili peši v každom počasí," dodáva Pavelčíková. Stočený drôt alebo krošňa – to je podľa nej obraz drotára, ktorý sa zachoval aj na umeleckých dielach. Huňa slúžila aj ako prikrývka či vankúš pri spaní, zašité rukávy hune zase ako kapsy.
Toto remeslo bolo na ústupe po 1. svetovej vojne s nástupom priemyselnej výroby, ktorej nemali drotári šancu konkurovať. Podľa Derevjaníka hrozí, že tradičné drotárstvo na Spiši úplne vymizne, pretože mladá generácie nemá záujem naučiť sa toto remeslu, aj keď by rád odovzdal rokmi nadobudnuté skúsenosti.
„Podstatný význam drotárstva je v tom, že drotári si sami vlastnou usilovnosťou, húževnatosťou a sebazapieraním riešili nedostatok práce a živobytia. Od toho sa potom odvíjalo ich majstrovstvo aj zárobky. Jedinečnosť drotárstva je v tom, že nikde inde na svete nežije národ, z ktorého by pochádzali drotári, len naši Slováci a Rusíni zo Slovenska," skonštatovala na záver Pavelčíková.
