HLAVNÝ DENNÍK
DENNÝ VÝBER NÁZORY

Braňo Ladický: Pozor, deti! – Ide si po vás Homo rapax! Z dieťaťa si sociálny rezort spravil klienta

TASR

Od samotného počiatku vyrastáme s pocitom, že väčšie je dôležitejšie než malé…

Úctu a obdiv vzbudzuje to, čo je veľké, čo zaberá viac miesta.

Malý – bežný, nezaujímavý… Malí ľudia – malé potreby, radosti a smútky…

Imponujú: veľké mesto, vysoké hory, mohutný strom…“

Hovorievame: “Veľký čin, veľký človek…“

Dieťa je malé, ľahké – je ho menej. Musíme sa k nemu skloniť, znížiť…“

(Janusz Korczak: Právo dieťaťa na úctu, esej z konca dvadsiatych rokov minulého storočia)

 

Za socializmu sa statočne a hrdo hlásalo, že deti sú budúcnosťou národa

Je zrejme, že každá doba niečo prináša. Mnohí začali nielen socializmus s ľudskou tvárou, ale aj nežnú revolúciu a jej následnú privatizáciu a tunelovanie. V období po revolúcií 1989, teda aj v súčasnej dobe, sa celkom pochopiteľne prehodnocoval celý systém edukácie (výchovy a vzdelávania) mladej generácie. Pochopiteľne aj celý systém náhradnej starostlivosti. Veľa sa hovorí, medzi iným, o efektívnosti niektorých typov detských domovov, o systéme náhradnej rodinnej výchovy u nás a v zahraničí. Mnohé dôsledky sociálnej politiky smerujú k tomu, že máme oveľa viac detí, ktoré vyrastajú mimo svojej biologickej rodiny, ako pred rokom 1989; a to nijako tu nebudeme obhajovať socializmus. Pochopiteľne, že uvedenou okolnosťou je ovplyvnený systém náhradnej starostlivosti.

Žiaľ Bohu, realita je však iná

Detské domovy (po novom Centra pre deti a rodiny) založené na samostatných skupinách, kde o skupinu detí sa prúdovo po 8-hodinových intervaloch striedajú a starajú (na 86% ženy), sú viac ako rodina? Tak to nie je ani imitácia rodiny!

Ľudia sú predovšetkým v podvedomý presvedčení o tom, že „dobro konať“ musí mať iba materiálny charakter. Zaistiť starostlivosť o deti bez domova vôbec nie je jednoduché. Nie je to totiž len otázkou materiálnej transformácie – tá koniec koncom v našej spoločnosti znamená svojím spôsobom problém relatívne najľahšie riešiteľný. Nie „šťastné“ detstvo dieťaťa, ale istoty materializmu. Obtiažnejšia je druhá strana veci, voľba takého spôsobu výchovy, ktorá by deťom zaistila zázemie v pravom zmysle slova. Zázemie, v ktorom môžu nájsť citovú istotu, z ktorého si môžu odniesť vhodné kritériá pre ďalší život, a ktoré ich „vypustí“ do dospelosti tak pripravené, aby sami mohli neskôr vychovávať svoje vlastné deti.

Deti, ktoré žijú, žili v náhradnej starostlivosti, sa rodia prevažne slabé, potrebujú silu, neprinášajú si na svet nič, potrebujú odbornú pomoc, rodia sa zväčša nechcené, „nevedomé“, musia si vypestovať úsudok. Všetko, čo im chýba pri narodení a čo potrebujú v dospelosti, získavajú výchovou.

Náhradná starostlivosť by mala myslieť na to, aby deti udržala pri živote

To však nestačí, musíme ich naučiť zostať človekom, znášať údery osudu, odolávať hojnosti aj biede, inak formujeme len „homo consumus“ – konzumného človeka. Nemôže nám isť predsa len o to, aby sa stále donekonečna vychádzalo z  potrieb detí. Ale aby vedeli prežiť v spoločnosti.

Vyspelosť spoločnosti môžeme posudzovať podľa toho, ako sa vieme postarať o svojich najslabších. Starých – chorých – postihnutých a deti bez rodičov. Deti – kvalitne vychovávané, sú zárukou, že spoločnosť bude ďalej fungovať.  Nezanikne! Z tragickej histórie ľudstva vieme, že genocída, zničenie národa, etnickej skupiny sa vykonávala a týkala sa aj detí. V medzných situáciách, keď išlo o prežitie,  národy a skupiny inštinktívne obetovali starých, slabších, aby ochránili deti. Kedysi vraj rímske matky strašili svoje neposlušné deti zvolaním: „Pozor! Hannibal pred bránami!“. Dnes by som to cítil takto:  „Pozor, deti! – Ide si po vás Homo rapax!“ ( výchovu v náhradnej starostlivosti treba postaviť na špecialno-pedagogicko psychologických základoch)

Zjednotená tradičná šťastná výchova je niečo krásne. Náhradná starostlivosť je však dnes vystavená veľkému tlaku. V niektorých krajinách sa detské domovy dokonca pýtajú, či prežijú. Do pozornosti sa nám tlačí prehnaný liberálny prístup k deťom. Deťom sa dostáva priveľká priazeň sponzorov cez tretý sektor, kde pseudo odborníci a známi ľudia z politickej branže očividne na tom profitujú. S dieťaťa si sociálny rezort spravil klienta!

Treba dobre prepracovať systém perspektívy pre deti a systém požiadaviek na nich. Vytvorená koncepcia by mala slúžiť iba deťom a v ich záujme, a nie iným, hoci napríklad situačným politickým záujmom.

 

O autorovi:

Mgr. Branislav Ladický bol od 6 mesiacov umiestnený do dojčenského ústavu v Púchove a vo veku 3 rokov začlenený do rodinnej výchovy v Detskom mestečku v Trenčíne (detský domov rodinného typu). V roku 2013 napísal knižnú publikáciu z prostredia Detského mestečka – RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN k 40. výročiu založenia Detského mestečka. V 27 roku života sa mu podarilo zorganizovať stretávku a konferenciu bývalých odchovancov, zamestnancov, priaznivcov a zakladateľov tradičnej rodinnej výchovy v Detskom mestečku. V roku 2016 dával podnet na vyhlásenie areálu Detského mestečka za Národnú kultúrnu pamiatku SR (Detské mestečko s 36 budovami a 11,6 Ha pozemkom bolo dňa 08.11.2017 vyhlásené za NKP SR) . Následne založil občianske združenie OZ Naša rodina, ktoré občanov, odborníkov a politikov mediálne informuje o stave náhradnej starostlivosti detí a mládeže na Slovensku. Publikoval odborné články v odborných časopisoch MLÁDEŽ a SPOLOČNOSŤ, PREVENCIA, VYCHOVÁVATEĽ A VUDPaP SR. Je aktívnym členom FICE na Slovensku. V roku 2017 bol spoluautorom monografie NÁVRAT PEDAGOGIKY DO DETSKÝCH DOMOVOV. Momentálne pracuje ako pedagóg – učiteľ na ZŠ a vychovávateľ na odbornom učilišti v Bratislave. email.:  [email protected]

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info