FOTO TASR - Marko Erd
DENNÝ VÝBER KOMENTÁRE

Komentár Eda Chmelára: Čo znamená návrat ku koreňom ľavice

Typickým znakom slovenskej politiky je, že jej jednotliví aktéri nespúšťajú „vnútrostranícku diskusiu“ vtedy, keď sa odkláňajú od princípov a hodnôt, ale keď strácajú mocenské pozície.

Keď Peter Pellegrini hovorí o návrate ku koreňom Smeru, tak je to trochu úsmevné, lebo táto strana začínala ako bezprizorná eseročka s logom v tvare hnedej šipky smerujúcej doprava, jej predseda sa vyhraňoval tak voči pravici, ako aj ľavici a k sociálnej demokracii sa začala hlásiť až po debakli SDĽ v parlamentných voľbách a vyprázdnenom ľavicovom priestore.

Mnohí vtedajší funkcionári Smeru ani netušili, čo to ľavica je, takže naozaj neviem, aké korene má pán premiér na mysli. Robert Fico zasa (ne)prekvapil vyhlásením, že politika jeho strany by už nemala byť len o sociálnych programoch, ale aj o emóciách. Čo to emócie v jeho podaní sú, vzápätí ozrejmil, keď naznačil, že chce hrať maďarskou kartou.

Zatváranie slovenských škôl na juhu Slovenska je veľký problém, sám som na neho niekoľkokrát upozorňoval, ale prečo predseda najsilnejšej vládnej strany do neho potrebuje vnášať emócie? Čo im bránilo vyriešiť ho jednoduchou novelou zákona, podľa ktorej by bolo povinnosťou každej obce mať školu s vyučovacím jazykom slovenským, aby deti nemuseli cestovať do susedných dedín? Za ten rok, čo tento problém v dunajskostredskom okrese vypukol, neurobili nič, a teraz chcú prebúdzať emócie? Oslovovaním najnižších pudov obyvateľstva možno môžete dočasne zvýšiť preferencie strany, ale za cenu, že vás to vypudí z obežnej dráhy hodnotovej ľavice. Z dlhodobého hľadiska však nezachránite nič, pretože sociálna demokracia, ktorá zabudla na masarykovské „neklamať a nekradnúť“ je zbytočná.

Iný pohľad na návrat ku koreňom ponúka dnešné 114. výročie založenia prvej ľavicovej strany na Slovensku. V dňoch 11. a 12. júna 1905 sa v Petőfiho dvorane v Bratislave (dnešné Bábkové divadlo na Dunajskej ulici) konalo ustanovujúce zhromaždenie Slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska.

Jej zakladateľ Emanuel Lehocký sľuboval robotníkom skrátenie pracovného času, roľníkom spotrebné družstvá, slovenskému ľudu všeobecné volebné právo a monarchii boj proti jej militarizmu.

Strana ďalej žiadala občiansku rovnosť bez ohľadu na pohlavie či národnosť, demokratizáciu súdnictva, bezplatné školstvo, progresívne zdaňovanie, slobodu prejavu a zhromažďovania. Žiadna „politika pre stredné vrstvy“, žiadne nacionalistické a konzervatívne úchylky, radikálna pokroková politika, pri ktorej jej lídri stáli bok po boku s tými najchudobnejšími, zvádzali s nimi boje na uliciach, organizovali petície, štrajky i vzdelávacie aktivity.

„Robotník sa musí neustále vzdelávať a snažiť získať čo najúplnejšie informácie, lebo kto nečíta, nemá žiadnu duševnú väzbu s pracujúcim ľudom, nemôže byť vojakom v jeho boji,“ hlásal Emanuel Lehocký. To nebola len politika pre ľudí, to bola politika s ľuďmi.

Dnes sa na zakladateľa organizovanej slovenskej ľavice takmer zabudlo. Choďte sa pozrieť na Ondrejský cintorín v Bratislave, tabuľa na jeho náhrobnom pomníku je takmer nečitateľná, keďže predstavitelia Smeru na korene ľavice zvysoka kašlú.

Pritom odkaz týchto priekopníkov ľavicovej politiky je stále aktuálny. Stáť na strane pracujúcich ľudí neznamená poddávať sa ich predsudkom a zneužívať ich emócie, ale pomáhať im vyjadriť sa, osvojiť si ich prostotu, bezprostrednosť, presvedčivosť a úprimnosť, vzdelávať ich, vysvetľovať im, že majú právo na viac než na zvyšky od bohatého stola, ktorými ich korumpuje vládnuca moc. Vrátiť pojmu robotník česť a dať týmto ľuďom slobodu, pretože nie je pravda, že robotníci sú slobodní, majú slobodu iba skoro ráno vstať a ísť drieť do večera do práce.

Prví priekopníci ľavice na Slovensku – štúrovci Janko Kráľ a Samuel Štefanovič – boli revoluční demokrati. Prvá ľavicová strana na Slovensku bola radikálne demokratická. Ľavica neznamená prikrmovať ľudí a prihadzovať im k platom a dôchodkom drobné ako žobrákom do klobúka, aby držali hubu a krok. Toto dokáže aj konzervatívna pravica. Ľavicové ideály sa nemôžu rozvinúť ani v podmienkach štátneho kapitalizmu (ako maďarský marxistický filozof a bývalý disident G. M. Tamás výstižne nazýva bývalý komunistický režim), ani v objatí miliardárov.

Ľavica znamená vziať svoj osud do vlastných rúk, získať kontrolu nad vlastnými životmi, demokratizovať rozhodovacie procesy na všetkých úrovniach. Držať ľudí v nevedomosti a zneužívať ich emócie – to je odveká taktika mocenských elít, nie ľavicového hnutia. Tak ako nebude z vlka baranina, nebude ani zo Smeru ľavica.

SÚVISIACE

Načítava sa...

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info