Tri generácie migrantov nám EÚ asi nezachránia.
10 | 06 | 2019 I Gabriel Matta

Francúzsko čakajú pekelne ťažké roky a všetcii by sme mali pochopiť, ako sa do tejto situácie dostali. Takýto scénar totiž hrozí v budúcnosti aj iným krajinám EÚ. 


Francúzska ekonomika rastie, ale odrazu chýbajú zamestnanci pre manuálne a slabo platené profesie. Stredná trieda je vcelku stabilná a v dobrej kondícii. Bohatí ešte viac bohatnú, ale aj to im je málo, tak rozširujú svoju výrobu v snahe dosahovať ešte väčšie zsiky. No a vláda chce svoj neustály rast HDP, aby mohla disponovať s ešte väčším obnosom peňazí. Takto veľmi zjednodušene vyzerá ekonomický model národného hospodárstva takmer každého prosperujúceho štátu.


Francúzsko má však ale smolu. Pracovitých stredoeurópanov ponechali svojho času napospas svojmu osudu (ak sa obzrieme ešte k dohode so Stalinom a Spojencami) a začali si húfne dovážať muslimov a černochov. V prvej vlne migrantov prišli do Francúzska väčšinou tí schopnější a naozaj ekonomike pomohli. To sa však dialo ešte v posledných desaťročiach minulého storočia. Teraz sa však už dostávajú títo prisťahovalci do neproduktívneho veku. Ich rodiny medzičasom produkovali pre ekonomiku aj vcelku prospešne vysoký počet detí. Tie však títo migranti vychovali rovnako zaostalým spôsobom, akým ich vychovávali ešte v Afrike, či na Blízkom východe.


Druhá generácia prisťahovalcov je tým pádom už oveľa menej užitočná pre ekonomiku, než bola tá prvá. Podradná a slabo platená práca im veľmi nevonia, ale na lepšiu prácu nemajú často dostatočný intelekt a ani vzdelanie. Tak sa stali viac záťažou sociálneho systému, než v nádeji očakávaným prínosom. Ich sociálne postavenie ich zvádza k páchaniu kriminality a pritom sa búria proti štátu, ktorého sú už právoplatnými občanmi. Situácia si vyžaduje dovážať ďalších a ďalších migrantov a dúfať, že títo budú chcieť aj pracovať.


Ibaže doba výrazne pokročila a noví prisťahovalci sú ešte menej kvalifikovaní, než tí prví a tak rovno žiadajú o azyl, pričom veľká časť z nich vôbec nezamýšľa ísť niekedy ešte aj pracovať. V sociálnom a solidárnom ekonomickom prostredí im stačí priviesť na svet 3-5 detí a z ich sociálnych dávok vcelku pohodlne vyžijú. Pritom však tieto peniaze nepoužijú k prospechu svojich detí, aby im týmto zlepšili ich výchovu, či vzdelanie a pripravili ich tak stať sa do budúcna úspešnými a produktívnymi obyvateľmi. Česť výnimkám, pretože nie všetci sú rovnakí, ale toto je bohužiaľ aj štatisticky potvrdený model správania sa väčšiny z nich. Pritom o rasovej segregácii v tomto prípade nemožno hovoriť, keďže všetky ukazovatele ekonomiky sa sústreďujú najmä na správanie sa práve tohto segmentu spoločnosti.


To, čo sa na začiatku javilo ako ideálna integrácia, sa v súčasnosti už zvrháva na závody, kto viac získa od štátu bez toho, aby musel vôbec pracovať. Navyše takmer všetci migranti posielajú mesačne desiatky až stovky EUR zo svojich “príjmov” naspäť do krajín, kde nechali svojich príbuzných. Tieto úspory potom slúžia týmto príbuzným ako platba pašerákom za cestu do Európy. Počty sociálne odkázaných tak raketovo rastie a štátu dochádzajú peniaze. Jediný, kto v štáte ešte produkuje dostatok príjmov, je takmer vždy iba stredná trieda. Tú ešte štát môže takmer beztrestne oberať o časť ich zárobkov, čoraz vyšším zdanením. Takto sú však odčerpávané veľmi potrebné peniaze zo strednej triedy, smerom k sociálne odkázaným migrantom a ich potomkom. 


Ako sme si už vysvetlili, títo však značnú časť týchto prerozdelených peňazí posielajú späť do svojich krajín. Pracujúca stredná trieda by ich utratila vo Francúzsku, ibaže neutratí a peniaze tak odtečú preč z krajiny. To spôsobí postupný úbytok pracovných miest a nezamestnanosť vzrastie. Opäť sa tak zvýšujú nároky na výdavky štátu a odčerpáva to ďalšie zdroje zo socálneho systému. Celý systém sociálneho zabezpečenia a pomoci tak stráca na svojom význame. Čím viac štát prerozdeľuje sociálne odkázaným, tým viac rastie ich počet, a tak sa čím ďalej, tým viac Francúzov stáva sociálne odkázanými a prestávajú už definitívne pracovať. Tým však zároveň prestávajú aj vytvárať HDP a zisky pre bohatú triedu, ktorá prestáva investovať a snaží sa zachrániť. Vrstva bohatých sa však napokon predsa len stenšuje a začína sa nebezpečne približovať k hraniciam chudoby.


Sociálne nepokoje narastajú a všetci požadujú od štátu vyššie sociálne dávky a lepšie podmienky. Ľudia pritom vôbec neberú do úvahy, ako ich štát, poťažmo najmä migranti, do tejto situácie dostali. Všetci však svorne volajú po sociálnej rovnosti a zvyšovaniu sociálnych dávok, čo však ekonomickú situáciu štátu opäť výrazne zhoršuje. Na vine však nie sú migranti, ale nefunkčná politika štátu. Migranti by nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo, nebyť lacnej a populistickej politiky štátu, ktorý nemá záujem koncepčne a zložito riešiť celú situáciu. Namiesto toho politici siahajú po lacných a dlhodobo neudržateľných riešeniach, ktorými iba narýchlo plátajú diery v ekonomike. Tieto záplaty však ťahajú celú ekonomiku ku dnu. 


Behom troch generácií migrantov, tak dokázali politici svojou nekompetentnosťou úplne rozvrátiť ekonomiku vyspelej zeme, akou Francúzsko nepochybne bolo, a to iba a len vďaka odlišnej a nepochopenej mentalite migrantov. Nie je v tom nič viac. Je to len prílišná odlišnosť a takmer nezlúčiteľnosť dvoch rozdielnych svetov, ktoré sa pokúšali spojiť do jedného. Nikto však ani len netušil do ktorého z nich.


Týmto spôsobom sa Francúzsko dostáva do stavu, kedy už nejde zabrániť sociálnemu konfliktu a nevyhnutným nepokojom. Štátu tak neostáva inej cesty, iba dotiahnuť túto situáciu do regularného štátneho bankrotu! To sa momentálne javí ako úplne reálna cesta budúcnosti Francúzska.


Francúzsko už totiž nemá odkiaľ zobrať na vyššie sociálne dávky a môže teda čakať len na svoj bankrot. To však spustí vlnu obrovskej hospodárskej krízy naprieč celým kontinentom. Situácia ešte stále nie je na pokraji kolapsu, ale nevidieť nikde ani žiadne systémové opatrenia, ktoré by dokázali tento stav nejako zvrátiť. Celé to tak pripomína pyramídovú hru, ktorej kolaps je teoreticky neodvratný, ale v praxi nevedno, kedy sa tak stane.