Dramatické straty ľavicových strán v posledných eurovoľbách, ale aj dlhodobý pokles ich vplyvu opäť otvoril diskusie o kríze ľavice na všetkých frontoch. Tieto debaty však podliehajú tradičnej chybe, s ktorou sa stretávam už od deväťdesiatych rokov minulého storočia: ľavica nehľadá svoju stratenú identitu, ale spôsob ako sa dostať opäť k moci. Ide však o dve rozdielne veci.

Keď dostávam pravidelne otázky typu, ako sa môže dostať sociálna demokracia opäť na výslnie, odpovedám na to rovnako sucho (pre niekoho možno až cynicky) – nijako. V debatách o budúcnosti ľavice sme zabudli na to (alebo si to skôr mnohí odmietali priznať), že historicky zlyhala nielen komunistická, ale aj sociálnodemokratická cesta. S tou komunistickou to bolo v roku 1989 jednoznačnejšie, ale nasledujúce roky ukázali, že ani sociálni demokrati nedokážu čeliť neoliberálnej vlne. Najprv sa vzdali svojho historického cieľa – dosiahnutia socializmu cestou demokratických reforiem – aby sa vzápätí uspokojili s „krotením kapitalizmu“. Lenže kapitalizmus v tomto štádiu sa ukázal ako neskrotný. Blairova a Schröderova „Tretia cesta“ zlyhala a tradičné reči o budovaní „sociálneho štátu“ začali byť nepresvedčivé, ak nie rovno na smiech. Po globálnej finančnej kríze roku 2008 si mnohí mysleli, že neoliberalizmus sa ocitol na smetisku dejín a konečne nastane vzostup ľavice. Neoliberálna ideológia je morálne určite zdiskreditovaná, sociálne a environmentálne dlhodobo neudržateľná, ale mocensky sa jej darí zatiaľ dobre. Jej hlavným oponentom a vyzývateľom však už nie je ľavica. Stali sa ním nacionalistické a fašizoidné sily.

Pochopiť tento obrat znamená aj pochopiť povahu súčasného politického konfliktu. Proti neoliberálnej globalizácii sa vyformovalo zoskupenie, ktoré je nepresné nazývať konzervatívnym, lebo klasickí konzervatívci tvoria iba jeho časť. Lepší termín použil už pred dvadsiatimi rokmi francúzsky sociológ Pierre Bourdieu (odvtedy, žiaľ, zapadol prachom) – konzervačné sily. Konzervační politici sa usilujú zachrániť v meniacom sa svete, čo sa zachrániť dá. Nemusia to byť len tradície, kultúrne špecifiká a náboženské vzory. Môžu to byť aj sociálne výdobytky, environmentálne štandardy, politické štruktúry. Súčasťou týchto konzervačných síl je aj klasická ľavica. Tá sociálnodemokratická neustále ustupuje, tá komunistická zasa vzýva ducha minulosti, no nenachádza tam napokon nič živé, čoho by sa mohla reálne chytiť, okrem frustrácie a nacionalizmu. Ľavica ako najprogresívnejšia sila spoločnosti schopná meniť svet stratila ideál. Nemôžu ním byť sociálne balíčky, lebo tento konzervatívny pátos charity má bližšie k bavorskej CSÚ ako k ľavicovým stranám. Nemôže ním byť komunistická nostalgia za bývalým režimom, lebo to je rovnako hlúpe ako vzývanie Svätej ríše rímskej. Ľavica uviazla v bahne minulého storočia a neuvedomila si, že politika sa mení tak ako všetky sociálne štruktúry, že jej cieľom nemôže byť brániť minulosť, ale vytvoriť budúcnosť. To neznamená ustupovať od pôvodných ľavicových hodnôt smerom k liberalizmu a opustiť slabých, chudobných a utláčaných, ale nanovo premyslieť, aké spoločenské a ekonomické zmeny im budú naozaj prospešné. Podporovať štruktúry, v ktorých sa darí skôr spolupráci ako konkurencii a snažiť sa nasmerovať konkurenciu k spoločensky prospešným cieľom.

Ľavica potrebuje novú paradigmu. Zlyhanie komunistického experimentu a rezignácia sociálnodemokratických síl na pôvodný socialistický projekt zbavili ľavicu cieľov, ktoré mala viac ako dve storočia, ktoré ju formovali a ktoré jej pomohli získať veľkú politickú moc a intelektuálny vplyv. Stratiť ideál znamená nemať žiadne pevné etické a filozofické základy, iba utilitárne mocenské záujmy. Politická sila bez ideálu sa po strate moci rozpadne. Ideál prežije svojho nositeľa. Hodnotová ľavica prežije svojho lídra.

Ak je teda komunistická a sociálnodemokratická cesta mŕtva, aké sú teda perspektívy ľavicovej politiky? V odvahe poctivo pomenovať príčiny súčasného stavu a ponúknuť rovnako odvážne východiská. V tom prvom nás už predbehli zelení. Sú to dnes paradoxne oni, ktorí si uvedomili, že v rámci systému zameranému na súkromný zisk nie je možné vytvoriť udržateľnú spoločnosť a že kapitalizmus je problém. Prekonávanie kapitalizmu však neznamená návrat k tradičným ľavicovým schémam, ktoré boli podobne neudržateľné. Znamená to hľadať nový ideál spolupracujúcej spoločnosti a možno aj uvedomiť si, že pôvodný ideál predmarxistického socializmu bola radikálna demokracia, že (ako upozorňuje austrálsky filozof Peter Singer) klasickú humanistickú myšlienku oslobodzujúcej sily zradil ako prvý nie Stalin, nie Trockij, nie Lenin, ale už Marx, ktorý radšej zničil Prvú internacionálu, keď si uvedomil, že jeho odporcovia ju pravdepodobne ovládnu. To, čo dogmatickí marxisti nikdy nepochopia, je fakt, že Marx je inšpirujúci skôr ako kritik starej spoločnosti, než ako prorok novej, že hlavnou emancipačnou výzvou 21. storočia je klimatická zmena, lebo sa dotýka kvality života a spravodlivého rozdelenia bremena.

Lenže (ako správne pripomína česká ekonómka Ilona Švihlíková) najdôležitejšou úlohou ľavice nie je redistribúcia. Ak sa bude sústreďovať len na spravodlivejšie prerozdeľovanie statkov, bude vždy v defenzíve. Ľavica by mala aktívne realizovať ekonomickú demokraciu: mala by podporovať zakladanie rôznych foriem družstiev, zavádzanie participatívnych rozpočtov na všetkých úrovniach, nadväzovanie na nedokončené ideály Česko-slovenskej jari z roku 1968 – zakladanie orgánov podnikovej samosprávy, inštitucionálne zabezpečenie práv pre všetkých, otvorenie mocenských štruktúr kritickému hlasu verejnosti. Zamestnanecké rady by nemali iba podnecovať sebavedomie pracujúcich, ich funkcia je kontrolná a čiastočne riadiaca. Keby sme rozšírili demokraciu do ekonomiky hneď po roku 1989, mohli sme zabrániť vytunelovaniu a pochybnému rozpredaniu mnohých podnikov. V demokracii sa ľavica nesmie báť byť radikálna a v životnom štýle musí byť zelená. Takúto ľavicu dnes nepredstavuje Fico a Pellegrini, Hamáček a Sobotka, Timmermans a Šefčovič. Takúto ľavicu predstavuje Corbyn, Sanders, Varoufakis, Obrador, takými spojencami sú americké kongresmanky Alexandria Ocasiová-Cortezová či Tutsi Gabbardová, ekosocialistické strany v Portugalsku, Španielsku a Škandinávii. A spolu s nimi mnohí ďalší, u nás neznámi, ako napríklad Corbynova pravá ruka, labouristický tieňový minister financií John McDonnell, ktorý sa nielenže nebál oprášiť tému podielov zamestnancov na výnosoch firmy, ale v rozhovore pre BBC pred rokom celkom úprimne povedal: „Chcem koniec koncov socialistickú spoločnosť, v ktorej sa už nenecháme vykorisťovať, a to znamená transformáciu, ktorá radikálne zmení ekonomický systém.“

Táto vlna sa dvíha na celom svete. Pravica je, prirodzene, vydesená, že autentická ľavica prestáva hrať hru podľa jej pravidiel. Ale my musíme začať hrať vlastnú hru, prestať reagovať na iných a donútiť ich, aby reagovali na nás. Na to, že ich spôsob reakcie bude mať ďaleko k racionálnym argumentom a bude sa utiekať skôr k frázam, moralizovaniu a osobným útokom, sa treba už dnes pripraviť, ale v každom prípade ľavica musí ísť vlastnou cestou a stať sa opäť motorom emancipačného vývoja. Kľúčovú úlohu tu zohráva aj nový spoločenský projekt vlastníctva. Ekosocialisti nehovoria o znárodnení, ale o zospoločenštení a komunalizácii vlastníctva. Nerobia to zo strategických dôvodov, aby boli spoločensky prijateľní. Robia to preto, lebo zdôrazňujú demokratickejšie a horizontálnejšie formy vlastníctva, lebo odmietajú nielen voľný trh, ale aj centralizujúcu úlohu štátu. Klimatická zmena zasa ovplyvňuje ľavicové uvažovanie v tom, že nemôžeme zostať uväznení v klasických predstavách o raste priemyselnej spoločnosti, ktorej zisky si budeme spravodlivo rozdeľovať. Demokratizácia vlastníctva má oveľa väčší význam v spoločnom rozhodnutí, že niektoré veci vyrábať jednoducho nebudeme, že budeme radšej investovať do verejných služieb, od ktorých závisí fungovanie našej spoločnosti i kvalita života jednotlivca. Som mierne skeptický k možnostiam samostatných zelených strán zachrániť planétu. Zelené strany sú totiž fenoménom Európy, ale nehrajú žiadnu úlohu v Rusku, Číne, Indii či Spojených štátoch, čo sú najväčší znečisťovatelia. Spojenie ľavicovej, zelenej a mierovej politiky je však najprirodzenejšou alianciou na sociálno-ekologickú transformáciu sveta za predpokladu, že žiadna z týchto troch zložiek nebude dominantná, že všetky budú rovnocenné.

Ľavica, ktorá chce určovať smerovanie spoločnosti, nemôže rezignovať na svoje pôvodné poslanie sociálnej spravodlivosti a dezertovať ku konzervatívcom alebo liberálom. Nemôže ani čupieť v kúte, a tam tíško šepkať o navýšení minimálnej mzdy a zastropovaní dôchodkov. Musí ísť do politického boja s komplexnou víziou usporiadania spoločnosti, musí prestať kolaborovať so silami, ktoré nás ženú do zbrojenia, prehlbujú nerovnosť, rozoštvávajú národy i spoločenské skupiny, plytvajú našimi zdrojmi a ohrozujú naše prírodné a kultúrne dedičstvo. Nesmie demokraciu spochybňovať, naopak, musí stáť na čele demokratických síl, prehlbovať a rozširovať demokraciu aj tam, kde si to pravica neželá, vrátane ekonomickej sféry a medzinárodnej úrovne. Vrátiť sa k ideálom internacionalizmu a postaviť ho ako alternatívu k pasivite voči dôsledkom globalizácie i ako alternatívu k reakčnému nacionalizmu. Zmeniť priority tejto spoločnosti. Začať sa dôsledne zaoberať ochranou sociálne slabších ľudí, vrátiť dôchodcom pocit plnohodnotného života, rozvinúť systémovú podporu rodín, prestať šikanovať menšiny a ponúknuť im atraktívny priestor pre zapojenie sa do budovania štátu, masívne investovať do vzdelania, vedy, technológií a kultúry. Pochopiť, že životné prostredie nie je rezort, že klimatická zmena mení celé naše chápanie spoločenských vzťahov, že naším cieľom je sociálne spravodlivá zelená ekonomika, nie industriálna spoločnosť so zeleným náterom. Ohrozenie 60 % pracovných miest v dôsledku robotizácie si zasa vyžaduje okamžité otvorenie diskusie o nepodmienenom základnom príjme či u nás prakticky neznámom návrhu na záruku pracovného miesta (job guarantee). To je ideál spolupracujúcej spoločnosti, ktorá nie je zameraná na súkromný zisk, ale verejný záujem. Ak sa nič také nestane, osirelé chudobné vrstvy budú hľadať niekoho, kto sa o ich problémy postará. A ten niekto by mohol byť oveľa horší ako dnešní nacionalisti a pravicoví populisti. A v tejto fáze nie je cieľom bezhlavo sa poruvať o moc, ale konsolidovať rady, ponúknuť víziu a získavať pre ňu ľudí. Pomôcť im vyjadriť sa a zorientovať sa v tom, čo je ich záujmom, poskytnúť im ideovú a etickú oporu pre budúce víťazstvá. Pre mocibažných je to malý cieľ, pre jednoduchých ľudí sa môže stať veľmi rýchlo revolučným.

(Komentár pôvodne vyšiel na edochmelar.sk, uverejňujeme ho s láskavým súhlasom autora)