Aktivisti z čias minulých...
Koncom mája si cirkev pripomína všetkých karpatoruských svätých (v prvú nedeľu si uctieva pamiatku apoštolov Cyrila a Metoda). Ako objasňuje tlačová služba Ukrajinskej právoslávnej cirkvi Moskvovského patriarchátu, „chrám karpatoruských svätých pozostáva hlavne z mučeníkov, ktorí zomreli v dôsledku tvrdých represií zo strany rakúsko-uhorských úradov začiatkom 20. storočia, kvôli tomu, že prešli od cirkevnej únie s Rímom k pravosláviu. V tomto roku má výročie dvojaký význam.
Uplynulo 100 rokov od podpísania Saintgermainskej mierovej zmluvy medzi víťaznými krajinami v prvej svetovej vojne na jednej strane a Rakúskom na druhej strane. Tento dokument deklaroval istý základ „autonómneho územia Rusínov“, slobodu náboženského vyznania a etnickú identitu Rusínov, ktorí za to „v dobrom starom Rakúsku“ položili stovky tisíc mučeníckych životov.
Spomienku na mučeníkov dnes slávia pravoslávni na Ukrajine s lúčom nádeje (nie sú márne?) na ukončenie prenasledovania cirkvi, represií voči tým, ktorí bránia svoju ruskosť. Nádejou, že budeme ušetrení od légií "aktivistov", ktorí donášali na pravoslávnych verejných pracovníkov priamo kurátorom tajnej služby (SBU), pálili ich byty a domy, opovržlivo sa správali k sudcom a právnikom, ktorých podozrievali z "pokusu o územnú celistvosť".
To všetko tu už bolo...
Ako sme už písali, až do prvej svetovej vojny väčšina Haličanov zostala tzv. moskvofilami. Ukrajinofilské (alebo ukrajinománske, ako sa tomu vtedy hovorilo) noviny "Dilo" boli rozhorčené:"Rusofily vykonávajú zradcovskú činnosť..."
„Rakúska vláda dôverovala „Ukrajincom“, ako svojím poddaným a dôverným lokajom, “ uvádzal väzeň z Talergofu M. A. Marko, ako narážku použil na tú dobu ešte nezvyčajné „etnonymum“. „Predovšetkým naši „Ukrajinci“ radostne pišťali od takejto príležitostnej náklonnosti chlebodarcov a vyliezali z kože, aby všemožne nesklamali ich dôveru ...“
"V rokoch 1911-1912 mnohí predstavitelia ukrajinského klubu v rakúskom parlamente ... sa všetkými silami snažili dokázať rakúsko-nemeckej vláde, že... všetky ruské organizácie a spoločnosti, sú najväčšími nepriateľmi rakúskeho štátu, - spomínal poslanec varšavského Sejmu Josif Jaworský. –Táto lojálnosť Ukrajincov k Rakúsku zrodila krv, muky, trpezlivosť ruského národa a Talergof... V roku 1912 predseda ukrajinského klubu Dr. Kosťa Levický... vložil do rúk ministra vojny interpeláciu s nasledujúcim obsahom: Je známe vašej excelencii, že v Haliči existuje veľa „rusofilských“ seminárov pre študujúcu mládež, ktorých študenti získavajú v armáde práva dobrovoľníkov a dosahujú dôstojnícke hodnosti? Aké sú vyhliadky na úspech, keď je v armáde, medzi dôstojníkmi toľko nepriateľov, - „rusofilov“?... V dôsledku tejto interpelácie boli mnohí slovanskí študenti zbavení dôstojníckych práv.
Administratívne orgány pripravili zoznamy na základe, ktorých boli všetci Rusi zatknutí. Armáda dostala pokyny a mapy, s podčiarknutými červenou ceruzkou obcami, ktoré odovzdali svoje hlasy ruským kandidátom do rakúskeho parlamentu. Červená čiarka na mape zanechala v týchto dedinách krvavé obete ešte pred Talergofom. Sami si pamätáte, že keď prišiel do dediny dôstojník, tak hovoril zdvorilo, ale keď sa opýtal na názov dediny a uvidel červenú čiarku na mape, okamžite sa zmenil na kata. A kričal Nemec, alebo Maďar – Ty si Rus? A náš nešťastný muž odpovedal: - Áno, Rusín, prosím pane. A už prichystaný povraz visel na jeho krku!
... Ale čoskoro nebolo dosť šibeníc a šnúr, lebo bolo príliš veľa ruských obyvateľov. Pre pozostalých pripravili rakúske úrady peklo a dali mu meno Talergof! Ak by niekto neveril mojim slovám, že Talergof pripravili mnou vyššie menovaní Ukrajinci, tak nech si pozrie stenografické zápisky delegácie“.
"Už na úplnom začiatku vojny zatkli rakúske úrady takmer všetku ruskú inteligenciu Haliča a tisíce roľníkov podľa zoznamov, ktorý bol vopred pripravený ukrajinofilami s požehnaním metropolitného grófa Šeptického a jeho biskupov", potvrdil to syn umučeného väzňa Talergofu, skladateľ, básnik a publicista Iľja Tjoroch. „Zatknutých vodia z väzenia do väzenia v skupinách a po ceste ich v uliciach miest bijú zástupy vyvrheľov a vojakov.
Katolícki biskupi sa zastávajú zatknutých a zbitých ruských pravoslávnych kňazov. Poľskí a arménski biskupi a taktiež uniatskí biskupi pod vedením Šeptického, aj napriek požiadavkám manželiek a detí, odopierajú poskytnúť ochranu svojim ruským haličským kňazom. To sa dalo očakávať: zradili ich, aby boli zabití... Rakúski vojaci nosia hotové slučky v brašnách a kdekoľvek: na stromoch, v chatách, v stodolách vešajú všetkých roľníkov, na ktorých im donášajú Ukrajinofily, len preto, že sa považujú za Rusov.
Haličská Rus sa zmenila na obrovskú, hroznú Golgotu, zarastenú tisíckami šibeníc, na ktorých ruskí ľudia zomierali ako mučeníci, len preto, že nechceli zmeniť svoje tisícročné pomenovanie ... Taká je v skratke história intríg Vatikánu, Poliakov a Nemcov, keď do Karpát medzi starovekú ruskú populáciu Červenej Rusi „natlačili“ Ukrajincov“.
"Okres Sokaľ bol tŕňom v oku "ukrajinských vlastencov", takže údavanie z ich strany sa sypalo na ruský ľud, ako krupobitie z čiernych mrakov, - dočítali sme sa v publikácii haličsko-ruského historika Vasilija Vavrika, ktorý „prešiel“ Talergofom. ...V Stanislavskom väzení v Dubrovníku sa strieľalo od rána do večera".
V knihe V. Vavrika "Terezín a Talergof" uvádza desiatky faktov o mučeníckej smrti, vykonanej na základe udania vtedajších "ukrajinských aktivistov". Áno, autor na svojej vlastnej koži pocítil, že žiadne „svinstvá, ktoré robili Nemci“ nemožno prirovnať k „posmešnému konaniu svojich“: „Naši bratia, ktorí sa odvrátili od Rusi, sa stali najhoršími udavačmi a dokonca aj katmi svojho rodného národa ... Vykonávali tie najpodlejšie, hanebné úlohy...
Nemec nemohol tak hlboko vliezť svojimi železnými čižmami do duše slovana-rusína, ako ten istý Rusín, ktorý sa nazýval ukrajincom... Jednak, všetkých prekonal iný ukrajinec – uniátsky popov syn Čirovský, nadporučík v rakúskej zálohe... Čierna fyziognómia Čirovského vošla do histórie martyrológie, utrpenia, ktoré zakúsil haličsko-ruský ľud. Ani jeden ukrajinský právnik, ani jeden ukrajinský „spisovateľ“, by ho nebol schopný očistiť. Jeho barbarstvo dosiahlo vrchol, keď prikázal, aby boli na hrobe pod borovicami zničené pravoslávne kríže, dokazujúc tak Nemcom, že symbol ruskej viery je ukrytý v týchto krížoch“.
Neslíchaná sloboda storočnej sviežosti
Ako na výsmech, sa čítali patetické slová Šeptického z kazateľníc uniatskych cirkví: „V tomto veľmi dôležitom čase, kedy sa vedie vojna medzi našim cisárom a moskovským cárom, je z našej strany vojna spravodlivá. Moskovský cár nemohol tolerovať, že v rakúskom štáte máme my, Ukrajinci slobodu náboženského vyznania“. Je pravda, že ako prví mali naozaj Ukrajinci slobodu pravého ukrajinského vyznania v Halíči.
„Ak sa všetci naši cudzí spoluobčania,cudzinci ako Židia, Poliaci, Maďari, alebo Nemci snažili v každom smere, či už pod zámienkou chaosu a vojenského rozvratu, so svojím bezmocným politickým oponentom beztrestne vysporiadať svoje staré spory a účty, tak potom ich nevlastný brat, vykŕmený a otrávený Rakúskom „ukrajinský“ degenerovaný človek, berúc do úvahy výlučne priaznivý moment pre svoje stranícke intrigy a nehanebnosti, umocnil všetky tieto hnusné a podlé klebety, nadávky a intrigy nad svojimi vlastnými ľuďmi do čo najvyššej možnej, priam monštruóznej úrovne a miery, zabalil ich do reálneho systému a noriem, vložil do nich všetku svoju prefíkanosť, vytrvalosť a silu, všetko svoje zlo a zradný jed, “ poznamenal prominentný haličsko-ruský činiteľ Julian Javorský.
„Veľmi hlboko sme pociťovali všetok barbarizmus zo strany Nemcov, ktorí boli povestní svojím „kultúrtrégerstvom“, ale to, čo sme pociťovali od svojich, Rusínov, ktorí sa zmenili na „Ukrajincov“, to už bolo úplne... v súlade s výrokom... „najviac to človeka bolí, keď ho uhryzne jeho vlastný pes", - uviedol zničený väzeň z Talergofu Henrich Poljanský.
Uvádza takýto prípad: "Akýsi "ukrajinec" zvolal: "Kto z pánov chce vyjsť z Talergofu, nech sa zapíše na ukrajinskú listinu". Celý barák odreagoval rozhorčene: „Medzi nami nie sú takíto ľudia, preč s takouto ponukou!“. Neskôr sa dozvedeli, že prepustenie internovaných osôb nezávisí od vojenskej prokuratúry, ale od... "ukrajinských lídrov" vo Viedni... Začali sa Mazepovia pripravovať na odchod. Keď nastal čas odchodu, nahlas nám zakričali ba až s neuveriteľnou škodoradosťou: „Ale bodaj by ste, moskvofili, všetci odtiaľto zmizli!“ Potom zaspievali svoje „Šče ne vmerla Ukrajina (Ešte nezomrela Ukrajina)”... Pretrpeli sme s božou pomocou všetku trpkosť prenasledovania a internovania a vyšli sme z Talergofu, bez toho, aby sme sa “zmenili” na „Ukrajincov““.
Ale, ako neskôr zistil Dr. Alexej Gerovský, „podľa výpovedí haličských svojvoľníkov, ktorí dostávali 50 až 100 korún za každé udanie... predsedníctvo klubu ukrajinských členov rakúskeho parlamentu vo Viedni rozhodovalo, kto by mal zostať v tomto koncentračnom tábore a koho majú prepustiť“.
„Je hrozné a bolestivé spomínať na toto ťažké obdobie ešte nedávnej histórie nášho národa, keď tvoj rodný brat, ktorý pochádza z takých istých sociálnych a etnografických podmienok, bez zachvenia duše, povstal nielen na stranu fyzických mučiteľov svojho národa, ale ešte viac - požadoval tieto mučenia, trval na nich ... Prikarpatskí "Ukrajinci" boli jedným z hlavných vinníkov našej národnej martyrológie počas vojny", - zhodnotil M. A. Marko.
Je nepravdepodobné, že historici odhalia celý rozsah tejto genocídy. Len za necelé tri roky - od roku 1914 do roku 1917 - bolo v koncentračných táboroch a „poľných súdoch“ mučených, zastrelených a obesených (často najbrutálnejším spôsobom – za jednu nohu) viac ako 200 tisíc ľudí. Viac ako 50 tisíc Rusínov zomrelo na týfus a hladomor počas nútenej deportácie. Od 150 tisíc do pol milióna utieklo do Ruska (kvôli teroru odišli s ruskou armádou celé dediny). „Pre trojmiliónové haličsko-ruské obyvateľstvo to boli nenahraditeľné straty“, uzatvára Alexander Karevin. - Zahynuli najlepší.
Bol to umelý výber v mene formovania nového európskeho národa. K čomu sa vodcovia Ukrajiny nezdráhali priznať. „V tejto skúške ohňom sa len očistil náš národný koreň od nebezpečnej nákazy“, vyhlásil predseda Hlavnej ukrajinskej rady Kosťa Levický, ktorá bola súčasťou rakúskej vlády.
Možno najkrutejšie represie prešli cez Lemkovštinu . Za to, že 60 tisíc ľudí odišlo z uniatskej cirkvi k pravosláviu, bolo zničené nielen celé pravoslávne duchoventsvo, ale aj 300 uniatskych klérusov a to, iba na základe podozrenia z tajných sympatií k Rusku. Masovému uväzneniu sa podrobila intelektuálna elita.
Medzi prvými sa pred tribunálom ocitli kňaz Peter Sandovič so svojím synom Antóniom, študentom- filozofom. Proti študentovi, "svedčili nevyvrátiteľné, vecné, usvedčujúce dôkazy": rukou písaný list, kde slovo "ruská" bol napísané s dvoma "s". Verdikt: „Vlastizrada je považovaná za dokázanú, páchateľov Petra Sandoviča a jeho syna zastreliť. Ako napísal Vavrik, svedkami v tomto procese boli dedinský učiteľ, žandár na dôchodku a dvaja uniatsky kňazi, ktorí boli “zmietaní vášňou k ukrajinizmu“.
Uhorská Rus zažila genocídu v rokoch 1914-1917 v menšej miere. Podkarpatskí Rusíni však mali možnosť zažiť návyky bratov, z ktorých sa stali Ukrajinci.
„V auguste a septembri (1914), keď ruské vojská rýchlo postupovali, niektoré rakúske pluky museli odísť za Karpaty “, napísal Dr. Gerovský. „Jeden z týchto plukov skončil v Jasenove...“Medzi dôstojníkmi pluku boli haličskí svojvoľníci, ktorí zatkli niektorých Huculov a šesť z nich obesili. Zástupcovia maďarského velenia potom prišli do Jasenova a protestovali proti tomu, aby Rakúšania vešali maďarských občanov. To bol koniec "vlasteneckých" rakúsko-ukrajinských aktivít svojvoľníkov v Jasenove".
„V tom čase, v Karpatsej Rusi (Uhorskej) neboli absolútne žiadni ukrajinskí svojvoľníci, ktorí by klamne donášali na svojich súkmeňovcov, ktorí sa nechceli zrieknuť svojho ruského mena a ruskej pravoslávnej viery. Preto v Maďarsku ani nebol Talergof, - vysvetlil Dr. Gerovský. - Všetci sme trpeli maďarským režimom a ja sám som sedel v maďarských väzniciach, ale počas vojny Maďari nestrieľali našich ľudí a nevešali ich, ako to robili separatisti v Haličskej Rusi, vďaka ktorým tam prišli o život desiatky tisíc nevinných ruských ľudí“.