fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
DENNÝ VÝBER NÁZORY

Komentár Antona Kanevského: Čo môže Trump ponúknuť Moskve?

Úvahy o americko- ruskom dialógu

K výraznému ochladeniu vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom došlo po tom, ako bolo zrušené plánované stretnutie Vladimíra Putina a Donalda Trumpa, ktoré sa malo uskutočniť začiatkom decembra minulého roka. 

Po dobu piatich mesiacov sa kontakty na vysokej úrovni takmer úplne prerušili, s výnimkou 1. marca, keď Sergej Lavrov a Mike Pompeo v telefonickom rozhovore (z iniciatívy americkej strany) prerokovali situáciu vo Venezuele a 19. apríla, keď riaditeľ sekcie Severnej Ameriky ministerstva zahraničných vecí RF Georgij Borisenko oznámil, že „nie sú známe žiadne termíny možného stretnutia ministra zahraničných vecí RF so svojím americkým kolegom Mikeom Pompeom“.

1. mája boli Lavrov a Pompeo opäť v telefonickom kontakte. 3. mája sa po veľmi dlhej odmlke uskutočnil telefonický rozhovor medzi ruským a americkým prezidentom, ktorý trval pol druha hodiny.  6. mája sa počas zasadnutia Arktickej rady uskutočnilo stretnutie Lavrova a Pompea a o týždeň neskôr 14. mája pricestoval americký minister zahraničných vecí do Soči, kde najprv absolvoval rozsiahle rokovania s Lavrovom a následne bol prijatý prezidentom Putinom. Bolo známe, že americká strana požiadala o osobné stretnutie Donalda Trumpa s Vladimírom Putinom, ktoré sa má uskutočniť na summite skupiny G20 v júni v Osake.

Komentujúc výsledky všetkých týchto rokovaní, zúčastnené strany len skonštatovali, že išlo o „užitočnú výmenu názorov“ a dohodli sa, že budú „pokračovať v kurze osobných kontaktov“, čo v diplomatickej reči znamená „že sa nemohli dohodnúť na ničom“. Čo sa týka obsahu rokovania medzi Lavrovom a Pompeom, tak tie sa takmer výlučne týkali Venezuely, a len za účasti Vladimíra Putina prediskutovali „širší okruh problémov“ (Irán, Severná Kórea, jadrové odzbrojenie). Ukrajina témou rozhovorov nebola, a ak ju spomenuli, tak len okrajovo. 

Bolo však potrebné absolvovať natoľko intenzívnu sériu rozhovorov na čoraz vyššej úrovni s naplánovaným stretnutím lídrov oboch štátov budúci mesiac, ak obe strany deklarujú, že zotrvávajú na predchádzajúcich, diametrálne odlišných pozíciách? 

Nebolo by logickejšie predpokladať, že ak neexistujú dohody, tak sa aspoň rysuje posun smerom k dohodám? A špeciálne signály o tom, že Ukrajina zostala na periférii záujmu rokujúcich strán, pútajú osobitnú pozornosť. 

Tak, alebo inak, isté je, že otázok, ktoré „predstavujú spoločný záujem“ sa v rusko-amerických vzťahoch nakopilo veľa. Je zrejmé, že hľadanie kompromisu sa nemôže týkať len jednej otázky, ale musí mať komplexný charakter. Pamätám si, ako sa na začiatku prezidentského obdobia Donald Trump vyjadril, že by malo ísť o „veľkú dohodu“ medzi Spojenými štátmi a Ruskom.

Diskusie o „veľkej dohode“ dostali v Amerike stopku na pozadí rozpútaného škandálu, ktorý vyvolali Trumpovi oponenti okolo údajného sprisahania medzi ním a Moskvou. Po zverejnení správy osobitného vyšetrovateľa Roberta Muellera celá kampaň o „sprisahaní“ praskla ako mydlová bublina. To Trumpovi rozviazalo ruky pred prezidentskými voľbami v roku 2020, teraz už môže prejsť do protiofenzívy. V tomto kontexte prepytujem možno hovoriť o „stratených dvoch rokoch vo funkcii prezidenta“.

Bolo by žiadúce, aby americký prezident našiel aspoň styčné body s Ruskom, v otázkach ktorých je požehnane – Venezuela, Irán, Severná Kórea, obchodný konflikt USA s Čínou. Dá sa predpokladať, že Ukrajina nikdy nepatrila medzi jeho priority; „ukrajinskú otázku“ vytvorila Obamova administratíva a prezident Trump ju len zdedil od svojho predchodcu. A keďže predvolebné preteky sa v Spojených štátoch podľa všetkého začali, je pre Trumpa nanajvýš dôležité, aby sa na medzinárodnej scéne prezentoval ako „silný líder“. 

Je zrejmé, že jedným z hlavných tromfov Trumpovej volebnej stratégie bude Ukrainegate, alebo škandál okolo zasahovania ukrajinských vládnych orgánov do amerických volieb v roku 2016 v prospech Hillary Clintonovej. Zároveň tvrdenia o možnej „výmene“ Ukrajiny za Venezuelu, alebo Irán, t. j. o tom, že si dve veľmoci údajne navzájom uvoľnia pole pôsobnosti vo vzťahu k týmto krajinám, sa mi zdajú byť primitívne a archaické. Nie sme v tých časoch, aby sa krajiny a národy vymieňali, ako figúrky a pešiaci na šachovnici. Sú aj iné dôvody, podľa ktorých by takáto „výmena“ bola kontraproduktívna pre obe strany. 

Kontúry „veľkého obchodu“ je možné vidieť skôr vo sfére využitia svojho vplyvu na príslušné štáty, tak aby bol každopádne dosiahnutý taký kompromis, ktorý by bol prijateľný z hľadiska požadovanej normalizácie americko-ruských vzťahov a medzinárodnej situácie ako celku. 

Ako príklad, uvediem výrok Mikea Pompea na tlačovej konferencii po rokovaniach v Soči 14. mája: „Želáme si, aby ani jedna krajina nezasahovala do vnútorných záležitostí Venezuely, chceme, aby venezuelskí národ získal svoju demokraciu, aby si ľudia Venezuely zvolili svojho vodcu – nech to bude pán Maduro, alebo ktokoľvek iný. Už len samotná skutočnosť, že americký minister zahraničných vecí umožnil Nicolasovi Madurovi zostať pri moci a Spojené štáty uznali túto vládu už vytvára predpoklady kompromisu. 

Určité príležitosti je možné spozorovať aj v oblasti vnesenia zmien do existujúcej jadrovej dohody s Iránom, s ktorou teraz nesúhlasí Teherán. 

Čo sa týka Ukrajiny, kde má USA „veľký vplyv“, bolo by pravdepodobne užitočné zvážiť perspektívy jej transformácie z patologicky rusofóbneho zriadenia na neutrálny štát, ktorý by si budoval vzťahy s Ruskou federáciou na princípoch pragmatizmu, bez toho, aby boli dotknuté práva Rusov a rusky hovoriacich občanov, vrátane tých, ktorí žijú v samovyhlásených regiónoch („územia by mali mať osobitné postavenie, ako sa uvádza v Minských dohodách“, ak už mám citovať Kurta Volckera). 

Všimli sme si, že „veľký vplyv“ Spojených štátov na Ukrajine nebol nikdy absolútnym. Porošenko, uhýbajúci sa ako ninja bojovník, si často našiel spôsoby, ako sa vyhnúť plneniu odporúčaní zo strany Washingtonu. A nebolo možné si nevšimnúť, že chvost ovláda psa. V dôsledku toho Spojené štáty zaviedli nové sankcie proti Rusku, Trump bol nútený zrušiť stretnutie s Putinom a Európska únia predĺžila sankcie proti Rusku, hoci pred provokáciou v Kerčskom prielive, nič z toho vôbec nebolo vopred plánované. Následne Rusko prakticky zmrazilo akékoľvek kontakty so Západom týkajúce sa otázok Ukrajiny. 

Nakoniec Porošenko odišiel. Čo zamýšľa Zelenský ostáva zatiaľ záhadou. Týždeň po tom, ako boli známe výsledky ukrajinských volieb došlo k aktivácii rusko-amerického dialógu, preto je možné, že aktiváciu ovplyvnili dva faktory: jednak ukončenie Muellerovho vyšetrovania a zmena moci na Ukrajine. Američania jednoducho majú čo ponúknuť Moskve výmenou za pomoc pri uregulovaní medzinárodných otázok, ktoré sú pre administratívu Trumpa tak dôležité.

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info