DENNÝ VÝBER KOMENTÁRE

Komentár Lýdie Pilkovej: Mechanizmom „varenej žaby“ sme sa ocitli v časoch „kultúrnej vojny“

Vyrastala som v dobe, ktorá priniesla zmenu nášho spoločenského režimu. Keď prišiel November ´89, bola som medzi študentmi, ktorí sa postavili za zmenu nášho spoločenského systému. Nešlo iba o náhodný odpor, ktorý priniesla momentálna situácia. Išlo o situáciu, ktorú sme aj v našej komunite očakávali a v ktorú sme dúfali, ale ktorej reálnosti sme – podobne, ako mnohí iní, vlastne ani neverili.

Mojím detstvom a mojou mladosťou ma sprevádzal kňaz, ktorý mňa a naše spoločenstvo viedol k tomu, aby sme boli aktívni vo všetkých sférach. Aj napriek možnej perzekúcii, ktorú si za mňa odnášali moji rodičia a niečo som musela pretrpieť sama. Učil nás, aby sme hodnoty evanjelia vnášali do každej oblasti nášho života. Najviac nás ale povzbudzoval k tomu, aby sme boli súčasťou verejného života a svojím kresťanským pohľadom a hodnotami, ktoré sme sa naučili žiť, ovplyvňovali veci okolo seba. V spomínanej atmosfére nemennosti režimu som si ani neuvedomovala, že zmeniť svet je ťažké. Ako každý mladý človek, mala som ružové okuliare a opak bol pre mňa pravdou. Nikdy ma neodradil žiaden problém, skôr naopak. Boli to časy, kedy sme veľakrát boli postavení pred voľbu – dobro alebo zlo. Aby som bola presná – zlo nemusí byť zlom ubližovania. Zlo je aj zlom nevšímavosti, ignorancie a kompromisu. Pýtate sa, prečo aj kompromisu? Lebo kompromis medzi dobrom a zlom neexistuje. Je to stále len a len zlo. Preto si dnes život bez každodenného rozhodovania sa pre dobro neviem predstaviť.

Dnes sme v podobnej situácii. Nemáme síce „diktatúru proletariátu“, nenachádzame sa v tzv. „studenej vojne“, máme slobodu prejavu a pod. Situácia sa však zmenila v inom. Mechanizmom „varenej žaby“ sme sa ocitli v časoch, kedy si uvedomíme, že prebieha niečo, čo nazývame „kultúrna vojna“. Európa stojí na židovsko-kresťanských základoch. Tieto kultúry ju nepochybne formovali. Práve kresťanstvo zanechalo na európskej kultúre a civilizácii najvýraznejšiu pečať. Kresťanská politika by preto mala tvoriť neoddeliteľnú súčasť Európskej únie a v mnohých krajinách aj tvorí. Potiaľto je to v poriadku. Teraz prichádza „ale“. Práve mechanizmom „varenej žaby“ sa Európa postupne odkláňa od svojich hodnôt a prijíma hodnoty neomarxistickej ľavice. Tá zo svojej podstaty vytláča kultúrne základy Európy – teda kresťanské, a chce ich nahradiť sociálno-inžinierskym experimentom. Vidíme to denne.

Avšak tým najnebezpečnejším je ohrozenie prirodzenej rodiny, keď sa nám liberálni ľavičiari snažia vnútiť modely rodiny, ktoré nie sú založené na prirodzenosti, ale na experimente – homosexuálne partnerstvá a následné adopcie. Ruka v ruke s tým je relativizácia hodnoty života a tým pádom aj legitimizácia interrupcií a eutanázie. Deje sa to agresívnym spôsobom za silnej podpory mainstreamových médií, navyše pod pláštikom „solidarity“. Tu sa musíme pozastaviť. Nemám nič proti solidarite. Nie však takej, ktorá ide proti prirodzenosti. To potom nie je solidarita, ale spomínané sociálne inžinierstvo. My, kresťania, hovoríme o inej solidarite.

Kresťanská sociálna náuka je zakotvená v ústavách silných štátov. Tieto krajiny majú svoj politický systém postavený na kresťanských hodnotách. Práve tu má najdôležitejší význam pre politiku princíp kresťanskej solidarity. Solidarity so zmyslom pre zodpovednosť a vzájomnosť, ale najmä solidarity so slabšími.  Všetci si uvedomujeme, že bez solidarity by spolužitie v štáte, spoločnosti, dokonca aj v rodine bolo nemožné. Nestačí však tieto hodnoty realizovať iba vo svojom najbližšom okolí. Aby sme zmenili spoločnosť, musíme ich realizovať v politike.

V súčasnosti sa často stretávame s názormi, že všetci politici len kradnú. Ovplyvnení týmto názorom si my, kresťania, radšej udržujeme od politiky odstup, aby sme náhodou neboli označení nálepkou „Zlodeji“. Bohužiaľ si neuvedomujeme, že práve my kresťania  máme v politickom spoločenstve svoje osobitné poslanie, aby sme mohli dávať príklad svojím zmyslom pre zodpovednosť a svojou službou v záujme všeobecného dobra. Treba povedať, že bez ohľadu na možné „nálepky“, nepohodlie, namáhavosť, je našou povinnosťou pracovať v prospech dobra. My, kresťania, by sme si mali uvedomiť, že zlo je ako povodeň a rozleje sa všade tam, kde mu nepostavíme hrádzu. Povinnosťou nás, kresťanov, je práve toto stavanie hrádzí. Od toho nás neospravedlní nič, tobôž nie naša lenivosť, nevšímavosť, strach a iné výhovorky. Neexistuje totiž výhovorka, ktorá nás ospravedlní z povinnosti konať dobro, alebo zamedziť zlu.

Zrejme neuvedomujúc si všetky tieto súvislosti, bola som ešte mladá, ale stala som sa členkou kresťanskej strany od jej založenia. S tým, ako moje deti rástli, som začala byť aktívna v rámci svojho regiónu, spoznávala som ľudí a systém fungovania politickej strany. Najsilnejšie zázemie som mala vo svojom klube. Spoločenstvo ľudí okolo mňa boli aktívni kresťania a robili sme množstvo aktivít, ktoré sa navzájom prelínali. Organizovali sme rôzne akcie pre rodiny – plesy, športové podujatia pre deti, koncerty, prednášky a mnohé ďalšie. Pre mňa politika neznamená, že budem niekde v popredí a budem sa viezť. Vždy som vnímala politiku ako službu ľuďom, ktorých mám okolo seba.

Mojou srdcovou záležitosťou je naše občianske združenie, ktoré robí viaceré aktivity. Jednou z našich hlavných činností je organizovanie púte do Lúrd s hendikepovanými a zdravotne znevýhodnenými deťmi a mládežou. Mala som a mám v tomto smere najlepších učiteľov, ktorí ma vtiahli do tejto služby. My, zdraví ľudia, sa učíme byť citliví na potreby tejto skupiny ľudí, pretože si často neuvedomujeme s čím všetkým zápasia, a aké prekážky musia denne prekonávať. Na druhej strane nás veľmi obohacujú, pretože ich vnímanie sveta a ich vnútorný život je úplne iný ako ten náš. Tuto sa snažím  o solidaritu v praxi. Možno to nie je typ „chlebovej“ solidarity. Možno zámerne. Lebo solidarita má veľa podôb. Solidarita s hendikepovanými je možno tá najťažšia a psychicky najnáročnejšia. Ľahko sa nám empaticky chápe hmotná núdza. Vieme si to predstaviť. Ako však empaticky pochopiť hendikepovaných? Ako tu byť solidárny? Napriek ťažkostiam cesta existuje. Len ju treba nájsť. Moje vnímanie solidarity je aj o hľadaní ciest.

Blížia sa voľby do Európskeho parlamentu a my kresťania by sme mali mať aj tu svoje zastúpenie. V súčasnosti čelíme viacerým problémom, najmä, ako som už spomínala,  podkopávaniu autority prirodzenej rodiny na európskej úrovni. Dokonca sa nám podsúvajú myšlienky, ako napr. mať deti je škodlivé, deti nás stoja energiu, čas, peniaze, voľnejší život, atď. Raz som bola svedkom rozhovoru, kde si dve dámy hovorili, že mať psíka je lepšia investícia ako mať dieťa. Ako ďaleko sme zašli s našimi názormi? Kde je začiatok podsúvania týchto myšlienok?

Tak ako bol November ´89 pre väčšinu z nás novým začiatkom, potrebujeme znovu „nový začiatok“, ktorý posunie našu spoločnosť dopredu. Buďme opäť aktívni a ponúknime riešenia novodobých problémov našej krajine a Európe. Vráťme jej prirodzenosť a vráťme jej solidaritu. Nie sociálne inžinierstvo, ale kresťanskú solidaritu, ktorú všetci tak veľmi potrebujeme.

 

(Lýdia Pilková vyštudovala špeciálnu pedagogiku na UK v Bratislave. Je manželka a matka 4 detí. V nadchádzajúcich voľbách do Európskeho parlamentu kandiduje za Kresťanskú úniu.)

 

SÚVISIACE

Načítava sa...

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info