fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Komentár Bruce Feina: Médiá klamú až do takých rozmerov prostitúcie, až sa zdá že sa chcú pripraviť o všetku kredibilitu

Clarence Thomas má v tomto pravdu: reportéri a vydavatelia by mali dodržiavať rovnaké štandardy ako všetci ostatní.

Sudca Clarence Thomas na seba priviedol svätý hnev médií za jeho „neodpustiteľný“ návrh toho, aby boli mediálne domy zarovno s ostatnými v súdnych prípadoch očierňovania. A viete čo? Má pravdu.

Míľnikové rozhodnutie Najvyššieho súdu v prípade New York Times v. Sullivan (1964) tupo postavilo výhodu Prvého dodatku ústavy na stranu nezodpovednej reportérskej činnosti. Výsledkom je vytvorenie útočiska pre urážlivé správanie, ak sú cieľmi verejní funkcionári a zároveň sa tým zdvíha latka zákernosti na strane toho, čo očierňuje, teda médii. To ochraňuje žurnalistov aj v prípadoch, kedy sú najprv vydané klamstvá a až následne sa overujú informácie. Zatiaľ čo precedens z roku 1964 bol vytvorený v dobe, kedy vláda až chronicky klamala, dôveryhodnosť médii od vtedy len išla dole kopcom vďaka únikom informácii, falošným správam a ponáhľaniu sa s neoverenými informáciami do tlače.

Práve preto by mal byť tento precedens zrušený.

Toto bol argument, ktorý použil sudca Thomas minulý týždeň v prípade McKee v. Cosby. Povedal, že Spojené štáty niekedy vedeli zvládať obvinenia z urážok pod Prvým dodatkom ústavy. To bolo ale ešte pred rokom 1964, kedy Najvyšší súd rozhodol v prospech médii, čím nastavil nové štandardy pre pojmy „verejná osoba“ a „reálna zlomyseľnosť“.

Štáty sú schopné nájsť akceptovateľné vyváženie medzi podporovaním veľkej časti verejného diškurzu a poskytovaním zmysluplnej nápravy pre prípady poškodzovania dobrého mena,“ napísal Thomas. „Zdá sa tu byť iba malý kúsok historických dôkazov, ktoré by naznačovali, že pravidlo z tej doby má nejaké ukotvenie v Prvom alebo Štrnástom dodatku ústavy,“ doplnil.

V roku 1903 vyjadril sudca Oliver Wendell Holmes nesúhlas nad prípadom Nothern Securities Co. v. United States, kedy vyhlásil „Veľké prípady, tak ako ťažké prípady, tvoria zlé právo.“ To vysvetľuje tento zásek v prípade New York Times v. Sullivan. Ten prípad bol omnoho viac o rozoberaní Jima Crowa a rasizmu na juhu než o slobode slova. Tento spor sa vtedy stal svedkom alabamského oháňania sa zákonom o poškodzovaní mena a rasistických sudcov aby odstrašili novinárov, ktorí robili reportáže o násilí na černochoch a podporovateľoch ľudských práv práve na spomínanom juhu. Lynčovanie čiernych tu práve rozkvitalo. Vraždy Emmetta Tilla, Violy Liuzzo, Medgara Eversa a traja zastrelení vo vraždách vo Freedom Summer – James Chaney, Andrew Goodman a Mickey Schwerner – mimo iných, boli ochránené rasistickým uplatňovaním zákona a taktiež vďaka komunitnej bigotnosti.

V tomto kotli rasizmu boli New York Times súdení za ohováranie komisára Verejnej bezpečnosti L.B. Sullivana v meste Mongomery, Alabama. V meste, kde bola zatknutá Rosa Parks za odmietnutie uvoľnenia miesta vo verejnej doprave bielemu mužovi. Sťažnosť Sullivana je až smiešna.

Tvrdil, že jeho reputácia bola poškodená uverejnením reklamy, ktorú zadalo 64 lídrov boja za ľudské práva, ktoré boli „posypané“ triviálnymi chybami polície voči študentom-demonštrantom na internátoch Alabamskej štátnej vysokej školy, ale aj inde po Spojených štátoch. Komisár Sullivan nebol ani menovaný v spomínanej reklame. Práve naopak, jeho reputácia by sa mala ešte „navýšiť“ medzi rasistami v komunite v meste Montgomery.

Sudca v Montgomery County aj tak odmenil komisára s obrovskou sumou – 500 tisíc dolárov si vyslúžil ako kompenzáciu. Verdikt hrozil verejnosti tým, že odkloní mediálnu pozornosť od brutality páchanej na študentoch a aktivistoch za ľudské práva. Najvyšší súd následne hľadal cestu ako obhájiť New York Times a zaviesť funkčný prah Prvého dodatku ústavy v prípadoch ako je tento.

Výsledkom je takzvané pravidlo „reálnej zlomyseľnosti“ v jednoznačnom rozsudku pre New York times. Pravidlo zakazuje žaloby z ohovárania verejných funkcionárov a osobností bez dôkazu, že ohováranie bolo vydané bez vedomia o tom, že je to falzifikát alebo aj bezohľadné ignorovanie presnosti informácii.

To druhé požaduje dôkaz o tom, že spomínané falošné informácie boli zverejnené niekým, kto mal o nich vedomosť. Nestačí, že by si ich rozumný žurnalista viackrát overiť. Ako potvrdil sudca Byron White v pokračovaní prípadu St. Amant v. Thompson, pravidlo o skutočnej zákernosti „dáva navrch ignorantstvu, podporuje nezodpovedných vydavateľov v tom, aby sa nezaujímali o prácu svojich reportérov a dovoľuje prípadu byť vyriešený na základe výpovedi obžalovaného v tom, že mu stačí povedať že vydal spomínané veci v dobrej viere a neuvedený k faktom.“

Ako ďalej sudca Thomas spomínal vo svojom názore minulý týždeň, v histórii neexistuje žiaden text ktorý by oprávňoval Prvému dodatku ústavy k takému až perverznému stimulu pre falošné správy. Áno, pravidlo reálnej zlomyseľnosti škodí médiám ochranou neprávd, čo spôsobuje žurnalistickú krízu. Thomas Jefferson to spozoroval už 150 rokov pred spomínaným pravidlom. Ako napísal v liste guvernérovi Pennsylvánie Thomasovi McKeanovi:

[Médiá] klamú až do takých rozmerov prostitúcie, až sa zdá že sa chcú pripraviť o všetku kredibilitu. Faktom je, že… aj najmenej informovaní ľudia vedia, že nie všetkému, čo sa píše v novinách, sa dá aj veriť. Toto je nebezpečný stav vecí, a dôvera v tlač musí byť obnovená, ak sa to dá… Práve preto som dlho rozmýšľal nad tým, že pár žalôb tým najväčším vinníkom by malo kvalitatívny dopad na obnovu dôvery v tlače.“

Reportéri a vydavatelia by mali dodržiavať rovnaké štandardy ako zvyšok profesionálov, napríklad doktori alebo právnici. Skúsenosti neukazujú, že aktuálne pravidlo reálnej zlomyseľnosti je potrebné na podporu investigatívnej žurnalistiky a kontrolu vlády, tak ako to robia Sy Hersh, Bob Woodward a Carl Bernstein.

Zrušenie rozsudku New York Times v. Sullivan by dokázalo navrátiť opatrné reportérstvo a vytvorilo by podmienky na zamestnávanie ľudí, ktorí nie sú bigotní, leniví a je im všetko jedno.

Ako to môže byť neetické k slobode slova a informovanej verejnosti?

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info