Americké elity majú problém predvídať, čo sa stane na ďalší týždeň, nie to ešte nazerať do „ďalekej budúcnosti“.
.„Len tí z nás, ktorí sa narodili pod kráľovnou Viktóriou,“ napísal Ronald Knox,
„vedia že, bez otázok, Anglicko je navždy najvyššie postavený národ, že na ľuďoch zo zahraničia nezáleží, a keď príde na najhoršie, Lord Salisbury pošle ozbrojenú loď.“ Knox ponúkol tento pohľad, brniaci iróniou a možno aj ľútosťou, nie ako zákonodarca alebo stratég, ale z pohľadu duchovného. Od 20. až do 50. rokov minulého storočia bol Monsignor Knox najznámejší a jeden z najvplyvnejších katolíckych kňazov vo Veľkej Británii.Verejnosti predstavoval perspektívy o tom, čo sa kvalifikuje ako večné a čo je len "povrchné".
Kým možno používa iné termíny – naše predstavy sú skôr o vypustení atómových lietadiel než o ozbrojených lodiach – Američania narodení po 2. svetovej vojne dospeli s tým istým sentimentom o ich krajine. Od polovice 40. rokov minulého storočia bolo prvenstvo Spojených štátov brané ako samozrejmosť. História vyriekla verdikt: my, Američania – nie Briti a určite nie Nemci, Francúzi alebo Rusi – sme jednička, a čo je dôležitejšie, ňou sme aj mali byť. Že by tento verdikt histórie bol niekedy subjektom revízie bolo nemysliteľné, najmä pre tých, ktorí zarábali a žili neďaleko alebo vo Washingtone, D.C..
Ak boli nejaké pochyby, koniec Studenej vojny ich rozmetal. S pádom Berlínskeho múru a pádom komunizmu sa politici, žurnalisti a intelektuáli vrhli do súťaže o to, kto lepšie vysvetlí, ako a prečo sú Spojené štáty globálnou mocnosťou číslo 1.
Zvoľte si vašu obľúbenú ódu, ktorá vznikla po Studenej vojne o americkej sile a privilégiách. Moja ostáva táto – ospravedlňovanie Madeleine Albrightovej nejakej teraz už zabudnutej epizódy ozbrojenej intervencie, ktorú zo seba dostala pred 20 rokmi, kedy boli americké vojny skôr občasné než permanentné, teda potrebovali nejakú obhajobu, nie ako teraz.
„Ak musíme použiť silu,“ ministerka zahraničných vecí Albrightová oznámila v rannom vysielaní televízie vo februári 1998,
„je to preto, že sme Amerika, my sme nepostrádateľný národ. My stojíme vysoko. My vidíme ďalej do budúcnosti.“
Vtedy to bol práve výrok Albrightovej, ktorý sa mi zaryl do hlavy. Keď si to ale vezmeme spätne, výrok o nepostrádateľnosti nie je ničím oproti výroku o tom, že „vidia ďalej do budúcnosti.“
Faktom ale ostáva - od februára 1998 až doteraz udalosti zas a zas ukázali, že tvrdenia Albrightovej sú postavené na vode. Teroristické útoky 11. septembra 2001 a zopár neúspešných vojen sú toho krásnym príkladom. Ale aj to, že Washington nedokázal odhadnúť a všimnúť si vývoj sveta, mohlo ohroziť blaho Američanov. Menovite zmena klímy, kybernetické hrozby a posuny svetových síl spôsobené posilnením Číny.
Skôr než vidieť ďaleko do budúcnosti, americké elity majú problém predvídať to, čo sa stane o týždeň. A aj to sa im skôr nedarí než darí.
Donald Trump to pochopil, na štýl učenca – idiota. Chytil sa establišmentskej formulky na militarizované globálne líderstvo – práve tým, že táto formulka, používaná po Studenej vojne, je príčinou amerického úpadku. Určite, aj iní sledovatelia, vrátane prispievateľov do tejto publikácie, mali už roky podobné argumenty, ale v halách moci sa ich hlas strácal.
No v roku 2016 táto téma rezonovala mnohými Američanmi – práve kritika tejto politiky Spojených štátov bola základným kameňom pre jeho výhru. Naneštastie po tom, čo sa ujal mandátu, sa táto kritika nepreniesla do ničoho, čo by aspoň pripomínalo nejakú premyslenú stratégiu. Trumpove nedopečené formulky – Make America Great Again, postavenie Múru na hraniciach s Mexikom, provokácie obchodných vojen a povýšenie Iránu na existenčnú hrozbu – sú jemne povedané, chybné, ak nie úplne irelevantné. Jeho vlastná nekompetentnosť a obmedzená pozornosť tomu zrovna nepomáhajú.
Tým sa americký národ dnes dostáva do zaujímavej dilemy. Mediálne elity, ktoré tlačia konverzáciu v rámci národa, prišli k záveru, že nič nie je dôležitejšie, než dostať Donalda Trumpa z jeho kresla. Voľby, ktoré sa odohrali minulý rok dostali Demokratov späť k moci v Snemovni reprezentantov. To vytvorilo zdanie, že Trumpova éra sa pomaly končí. To zas spôsobilo, že sa niektorí kandidáti Demokratov začali predháňať v súboji o prezidentské kreslo, ktoré sa začína už tento rok, keďže voľby budú na budúci rok. Toto bojové pole sa zdá byť sľubným a preplneným.
Medzi progresívcami je prítomnosť žien, ľudí farebnej pleti a aspoň jedného homosexuála predzvesťou niečoho úžasného, čo sa nám ešte len v najbližších mesiacoch odokryje. Možno. Ale je jedna vec, ktorá zrejme bude chýbať: prevzatie zodpovednosti a prerátanie dopadov toho, že sa posledné desaťročia prezentovali Spojené štáty, ako to už nazval Monsignor Knox, „večným národom na vrchole.“
Strážcovia brány ortodoxnosti, spojení v odsudzovaní Trumpa, nedovolia takému novému posudzovaniu. Takže to znamená, že nadchádzajúca kampaň bude bezpochyby zábavná. V niektorých aspektoch bude určite pre niektorých osvecujúcou. V konečnom dôsledku ale budú základné premisy politiky Spojených štátov nedotknuté – nafúknutý rozpočet na obranu, impérium vojenských základní, sklony k intervencionizmu – a to všetko podporené americkým „sebaúžasom“ a hlasmi, ktoré ho v tom podporujú, ako napríklad Madeleine Albrightová a jej podobní.
Keď sa Ronald Knox narodil, kráľovná Viktória bola na čele impéria, kde nezapadalo slnko. Keď umieral, vnučka Viktórie bola na čele impéria, ktoré už ale zmizlo. Srandovné, ako rýchlo sa môžu tieto veci udiať.
Preložil: Alexander Adamecký
