Výraz „zamiesť pod koberec“ je veľmi jednoduchý a vyvoláva zjednodušenú asociáciu o tom, ako polícia vybavuje veci - zametie pod koberec jednoducho a rýchlo. Pravda je oveľa zložitejšia. Nezákonné konanie prebieha sofistikovanejšie s dostatočným priestorom aj pre ľudovú tvorivosť policajtov.
Za posledné roky som sa oboznámila s množstvom rôznych rozhodnutí, kde polícia svoju prácu odflákla, vystupovala nekvalifikovane a s množstvom procesných chýb. Na prvý pohľad všetci robíme chyby a nakoniec vždy je nejaký priestor na to, aby sa proti nesprávnemu rozhodnutiu podala sťažnosť, odvolanie alebo podnet na inšpekciu v očakávaní, že sa nájde aj na prokuratúre niekto rozumnejší, kto veci uvedie na pravú mieru.
Fenomén výberová príslušnosť
Verejnosť s termínom výberová príslušnosť prišla naposledy do styku pri vyčlenení časti spisu z prípadu Jána Kuciaka po odčlenení časti spisu súviacou s vyšetrovaním prípravy úkladnej vraždy Daniela Lipšica a ďalších. Daniela Lipšica dobehlo vlastné ministerské rozhodnutie z roku 2010. Pravdou je, že podľa účelnosti konania, so zreteľom na vyšetrovanú vec je potrebné aj možné podľa procesných pravidiel trestného poriadku postupovať týmto spôsobom, nakoľko to vyžaduje záujem poškodených.
V roku 2010 JUDr. Daniel Lipšic - minister vnútra vydal nariadenie č. 175, podľa ktorého sa majú vykonávať organizačné opatrenia a ktorými sa efektívnejšie majú vykonávať niektoré úkony v policajnom zbore, dokonca aj na úrovni objasňovania trestnej činnosti.
Možno dobre mienené, zle právne dotiahnuté
Polícia si našla barličku v tomto nariadení a ako na bežiacom páse začali určovať výberovou príslušnosťou kto, aký útvar alebo oddelenie bude nejakú vec vyšetrovať. Pôvodne kompetencia vykonávaná na úrovni prezidenta polície, neskôr maximálne na úrovni krajských riaditeľov, sa v poslednej dobe stala bežnou praxou na úrovni okresných, či obvodných oddelení.
Keby som nemala pred sebou dva listy, neverila by som tomu. V prvom liste sa píše, že vzhľadom na vecnú a miestnu príslušnosť podané trestné oznámenie odstupujú v jednej časti na vyšetrenie na obvodné oddelenie v Nitre na Kalvárii a druhú časť do Zlatých Moraviec, čo by bolo teoreticky v poriadku, poznajúc obsah a miesto spáchania skutku z hľadiska miestnej príslušnosti, ale už vôbec nie z hľadiska posudzovania súbehu skutkov od toho istého páchateľa. Divide et impera- rozdel a panuj.Takto to začína.
Druhý list bol už brutálny. Riaditeľ odboru poriadkovej polície v Nitre v rozpore s organizačným poriadkom a kompetenciami súčastí Ministerstva vnútra určujúcimi, ktoré súčasti polície vykonávajú vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie, vydáva opatrenie, ktorým rozhodne, že trestný čin bude riešiť obvodné oddelenie vo Veľkom Záluží .
Podľa § 10 ods. 19) Trestného poriadku „Opatrenia sú neformálne ústne alebo písomné rozhodnutia technicko-organizačnej alebo operatívnej povahy.“
Vecná ani miestna príslušnosť sa neurčuje opatrením riaditeľa ( dokonca poriadkovej polície), ani nariadením ministra vnútra. Príslušnosť je daná miestom, spôsobom a povahou samotného skutku, pričom sa musí zohľadniť aj skutočnosť, či maximálna trestná sadzba pre daný skutok je 3 roky alebo viac, pretože to zákon podľa § 202 odsek (2) presne taxatívne vymedzuje. Trestný poriadok v § 10 v odseku (8) určuje, či podľa písmena a) vec vybavuje vyšetrovateľ, alebo poverený príslušník polície podľa písmena c). Pre zľahčenie a pre istotu v tomto opatrení vynechal odsek (3) trestného činu § 221 TZ z trestného oznámenia, kde je sadzba 3 až 10 rokov a ponechal sa iba odsek (1) kde je sadzba maximálne 2 roky.
Policajný funkcionár na odbore poriadkovej polície rozhodne opatrením nad rámec zákonom daného rozsahu takéhoto inštitútu tak, že vyšetrovanie veci podvodu odkáže niekde na dedinu na obvodné oddelenie policajtovi. Pomôže si vynechaním právnej kvalifikácie, ktorá jednoznačne znamená príslušnosť a právomoc policajného vyšetrovateľa a nie povereného pracovníka pre skrátené vyšetrovanie.
Môžeme vôbec očakávať, že poverený policajt niekde na obvodnom oddelení na dedine má kvalifikáciu a oprávnenie na vyšetrovanie vo veci podvodu ? Nemôžeme. Funkcionár, ktorý vec týmto spôsobom vybavil, určite vedel, že vo veci bude konať a rozhodovať vecne a miestne nepríslušný policajt, nakoľko oprávneným konať vo veci podvodu pod+a odseku (3) je iba vyšetrovateľ. Mal by to vedieť aj policajt, pretože hoci riaditeľ vynechal paragrafovú kvalifikáciu skutku, disponuje so spisom. Mal by to vedieť a podľa toho aj konať. Keďže nesmie nad rámec svojho poverenia konať a rozhodnúť, s krátkym listom a s právnym odôvodnením mal by vec vrátiť. Skrátený vyšetrovateľ to však neurobí z dôvodu zažitej praxe, zvykovej poslušnosti voči nadriadenému, z dôvodu neschopnosti a neznalosti zákona, prípadne z iného dôvodu a vezie sa na metle, ktorou poslušne zametie vec pod koberec.
Lipšicov kostlivec, intelekt policajtov a zákon
Lipšic schoval do skrine kostlivca v podobe nariadenia, ktoré v súčasnosti zneužíva polícia na rôzne rozhodnutia, ktoré nazýva opatreniami. Intelekt väčšiny policajtov nesiaha potiaľ, aby vedeli, že podľa Zbierky stanovísk Najvyššieho súd SR č. 9 z roku 2015 ( strana 16) norma vyššej právnej sily je základom záväznosti normy nižšej právnej sily.“
„Trestný poriadok, zákon o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ale ani zákon o Policajnom zbore nie je možné meniť podzákonnou normou (uverejnenou len v rezortnom vestníku), interným nariadením ministra vnútra, reprezentanta exekutívy, cez organizačný poriadok Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pretože by išlo o zmenu zákonov parlamentu, čiže o zásah do pôsobnosti zákonodarnej moci a do hierarchie právnych noriem, t.j. usporiadania právneho systému na základe právnej sily noriem. Základom štruktúry právneho systému je hierarchia právnych noriem, t.j. usporiadanie právneho systému na základe právnej sily noriem, ktorá je výrazom právomoci (kompetencie) príslušného štátneho orgánu a ktorá určuje jeho postavenie v existujúcej štruktúre štátnej moci. Právne normy prijímané parlamentom sú normami vyššej právnej sily v pomere k normám nižšej právnej sily, ktoré prijímajú orgány štátnej správy, t.j. vlády, ministerstiev a ostatných orgánov štátnej správy.
Lipšicove nariadenie nikdy nebolo v súlade so zákonom a žiadny policajt nemôže meniť právnu prax a povinnosti v Trestnom poriadku na základe nariadenia ministra.
Fakt, že nezmyselné nariadenia väčšina národa nepozná a nemá potrebu ich odborne analyzovať, je pochopiteľné. Mlčanie advokácie je na pováženie, ale skutočnosť, že nezmysly vydané Lipšicom nerieši inšpekcia ani prokuratúra je hodné osobitného zreteľa. Celospoločenský záujem nemôže tolerovať akékoľvek prekračovanie právomoci ministerským nariadením, ani nekvalifikovaným a protizákonným rozhodovaním policajných funkcionárov.
Mohla by som pokojne uzavrieť tému spôsobu zametania vecí pod koberec, pokiaľ by z viacerých rozhodnutí, ktoré som videla nekričalo mentorovanie a akademické úvahy policajtov o tom, že trestné právo je krajný represívny prostriedok a preto strany sporu sa najprv majú pokúsiť vec riešiť v civilnom konaní. Policajti medzi sebou rozširujú a obľubou kopírujú v identickom znení, na záver svojich rozhodnutí kvetnaté formulácie, ktorými dávajú najavo oznamovateľom, že:
Neotravujte, riešte si to niekde inde !
Pokusy o pochopenie, či kvalifikáciu perál ducha môže iba ak vážnym spôsobom poškodiť psychiku účastníka a tak policajti na záver svojich uznesení vkladajú rôzne úvahy ...
„Trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania ako trestného činu, ktoré konanie má však súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za krajný právny prostriedok, ktorý nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite subjektu, aby si strážil tie svoje práva, ktorým poskytuje ochranu súdna moc.
Je zároveň absolútne neprijateľné, aby takúto aktívnu ochranu v týchto prípadoch preberali orgány činné v trestnom konaní, ktoré majú za úlohu ochranu prevažne celospoločenských hodnôt a nie priamo ochranu konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére spoločenských vzťahov. Je nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní v súlade so zásadou subsidiarity trestnej represie skúmali, či v konkrétnej vyšetrovacej veci neexistuje alternatívne riešenie v mimo trestnej oblasti, ktoré by predstavovalo menšie obmedzenie základných práv a slobôd jedinca. Trestné právo dopĺňa ochranu poskytovanú normami iných právnych odvetví a nastupuje v prípade, keď ostatné právne prostriedky sa ukážu ako neúčinné. Trestnoprávna ochrana ma nastúpiť až tam, kde nepostačí ochrana poskytovaná inými právnymi odvetviami ( právom občianskym, obchodným, správnym, finančným atd. ), resp. tam, kde sú iné prostriedky ochrany práv fyzických a právnických osôb vyčerpané, neúčinné alebo nevhodné.“
Zametanie po novom
Vyššie citované hlúposti by sme nemuseli považovať za úmysel poškodiť účastníka konania, ale za detinské úvahy bábkohercov, magistrov sociálnych vied, odborníkov na rómsku kultúru a podobných akademických kvalifikácii, ktorými dnes disponujú policajti ,pokiaľ by som nemala k dispozícii tri uznesenia od rôznych policajtov, kde je vždy na záver identicky nakopírovaná, vyššie citovaná, akademická úvaha.
Niekto to na samom začiatku stvorenia múdreho a filozofujúceho policajta vytvoril a teraz si to medzi sebou odovzdávajú a pekne nakopírujú s ostatnými podobnými bludmi do uznesenia. V konečnom dôsledku mzdu si treba zaslúžiť a aj jedna strana textu niečo znamená v rozhodnutí. Škoda lesov a papiera na bludy, ktoré nemajú, čo hľadať v serióznom odôvodnení akéhokoľvek rozhodnutia polície.
Trestné právo nie je prvkom demokracie a ústavnosti ako nástroj, ktorý sa má použiť až keď sa nedajú použiť iné občianskoprávne prostriedky. Trestný zákon je zákonom sankčným na dokázanie viny a potrestanie páchateľov , ktorí porušili princíp zákonnosti spôsobom uvedeným v osobitnej časti Trestné zákona.
Zavádzajúce a diletantské úvahy o poslaní trestného stíhania a zákona nemajú čo robiť ani v akademickej úvahe odôvodnenia úradného rozhodnutia. K absolútne nevhodne aplikovaným úvahám v odôvodnení konkrétneho uznesenia, ku konkrétnemu skutku a k okolnostiam, sa dá vyjadriť súhrnne iba tak, že sa jedná o nevhodný spôsob poučovania poškodeného na základe všeobecnej akademickej úvahy, ktorá zjavne nemá nič spoločné s konkrétnou vecou. Štátny orgán, ktorý použil nezmyselné úvahy v odôvodnení úradnej listiny vydanej v mene štátu postupoval nesprávne, nezákonne, neprimerane a značne povýšenecky voči poškodenému, naviac s vážnymi znakmi plagiátorstva a kopírovania z iných, s vecou nesúvisiacich dokumentov.
Ústava SR každému občanovi garantuje, že je zárukou legality a legitimity štátnej moci, čo znamená, že určitá funkcia štátnej moci sa nadobúda a vykonáva právnym spôsobom a v zhode s právom.
V zmysle čl. 2 ods. (2) Ústavy SR : „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ako to ustanoví zákon.“
Ak subjekt základných práv a slobôd tieto práva uplatňuje, nesmie byť spôsobená ujma na právach, ktoré mu vyplývajú z celého právneho poriadku. Pre výkon štátnej moci v oblasti trestných činov a ochrany spoločnosti pred nimi slúžia trestné kódexy a iné normatívy, ktoré spravujú činnosť orgánov štátnej moci, v danom prípade polície.
Takže sme sa dostali k tomu, čo vlastne vieme. Po vode sa nedá chodiť. Operáciu srdca nesmie vykonávať železničiar. Papierovými loďkami sa nedá prepravovať štrk po Dunaji. Človek s nedostatočným intelektom a vzdelaním nemôže vykonávať prácu, kde sa na uvedené kladie kvalifikačný dôraz.
Demokracia ani právny štát nebudú fungovať, ak zákony si budú policajti, či úradníci vykladať podľa vlastného uváženia a nebudú ich dodržiavať spôsobom ako im to ukladá zložená prísaha.