Keď generál, všeobecne známy ako James "Šialený pes" Mattis, opustí skutočne šialeného amerického prezidenta, viete, že niečo vo Washingtone nie je v poriadku. Od čias rímskej ríše kedysi lojálni vojenskí velitelia utekali od pomätených vodcov, a Mattisov odchod z Bieleho domu má možno tak trochu nádych de Gaulla a Pétaina.
De Gaulle musel čeliť nesmierne silnému hrdinovi ľudu - Levovi od Verdunu - ktorý sa vo svojej senilnosti pokúšal úplne ignorovať posvätné spojenectvo s Britániou a kolaboroval s nacistami (kvôli tomu, pripúšťam, chápem Putinovo Rusko). Toto rozhodnutie, ktoré bolo urobené, nemá nič spoločného s Pétainom, alebo s tým, čo Mattis teraz označuje za "zlých aktérov". De Gaulle chcel namiesto toho slobodné Francúzsko.
Mattis nemá také ambície - v žiadnom prípade - aj keď existuje veľa
Lavalov a
Weygandov, ktorí len čakajú na to, až si Trump vyberie jedného z nich ako svojho ďalšieho ministra obrany. Okrem toho, história by nemala poskytnúť Trumpovi a Mattisovi taký epický výhľad.
Koniec koncov, žiadny Trumpov tweet nemožno porovnávať s Pétainovým heslom z roku 1916 "Dostaneme ich!" ( "On les aura"), a dôstojný, chladný a starostlivý de Gaulle by sa nikdy nepripojil k trápnosti, v ktorej sa angažoval Mattis v San Diegu v roku 2005:
A Mattis bol šťastný, že sa "bije" s Iráncami politicky, hoci bol rovnako spokojný, keď nechal Saudov, aby bojovali za neho - aspoň v Jemene. V roku 2017 oznámil Saudskej Arábii, že "všade, kam sa pozriete, či sú v regióne problémy, nájdete Irán". Dokonca sa domnieval, že "Irán nie je nepriateľom ISIS", čo je vyhlásenie, ktorým dokázal buď svoju nevedomosť, alebo lživosť. Niet divu, že ho neskôr očaril korunný princ Muhammad bin Salmán.
Ale teraz vstúpil do nového panteónu. Náhle sa tento muž vojny, americký námorný generál, ktorý vyhlasoval, že je "ohromná zábava" strieľať afganskych nepriateľov žien, a ktorý sa rád "bije", stal mierotvorcom. Bol krotiacou rukou, ťahajúcou šialeného Trumpa za rukáv, jediným mužom, ktorý mohol zastaviť Nera, aby nezapálil Rím. Bol "najrozumnejší z Trumpovho národného bezpečnostného tímu", povedal
Bol "ostrovom bezpečnosti", oznámil
v izraelských novinách Haaretz.
To všetko je súčasťou ufňukanej školy žurnalistiky, ktorá verí - že potom, čo sa prejavilo Trumpovo šialenstvo - armáda by mohla ovládať tohto muža v blázinci. Predstava bola taká, že kým by Trump mohol "zničiť" svet, títo dôveryhodní generáli, veteráni amerických vojen za demokraciu - v Afganistane a Iraku - by nás mohli všetkých ochrániť pred nepríčetnosťou demokraticky zvoleného prezidenta. Je to hrozný a nebezpečný príbeh, v ktorom všetci tajne spolupracovali, obzvlášť Arabi. Lepší je generál Neguib alebo plukovník Nasser, než skorumpovaný
; oveľa bezpečnejší je poľný maršal
, než labilný člen Moslimského bratstva, akým je Muhammad Mursí; bezpečnejší (ako sa zdalo v roku 1969) bol plukovník
než kráľ Idris.
Na myšlienke, že sa vojenskí vodcovia môžu stať Spasiteľmi, je istým spôsobom niečo príťažlivé, ale zároveň aj hlboko nemorálne (to sa samozrejme týka i Pétaina) - a tiež to, že tí, ktorí prelievali krv, musia mať jedinečnú schopnosť nastoliť mier alebo vytvoriť spravodlivú spoločnosť. Z ničoho nič, len pred tromi mesiacmi, Mattis oboznámil verejnosť s tým, že neustále číta
od Marka Aurelia.
povedal americkým vojenským kadetom vo Virgínii,
Všetci Američania by si mali túto knihu prečítať, bolo jeho posolstvo,
Ale skutočné posolstvo bolo určite trochu iné. Asketický filozof a cisár rímskej ríše - ktorý vládol v čase, keď ríše pokrývala väčšiu časť územia, než kedykoľvek predtým v dejinách - veril skôr v bezútešný svet povinností a služby, a takmer agnosticizmu; to má v skutočnosti ďaleko od Mattisovej katolíckej výchovy. Marcus Aurelius strávil väčšinu života vedením vojny - vrátane partsko-rímskeho konfliktu, kedy bol zničený Ktésifónt len pár kilometrov od Bagdadu - a jeho syn bol chladnokrvný Commodus (vo filme Gladiátor ho v slávnej scéne usmrtil Russell Crowe).
Skôr to vyzerá tak, že jeho kariéra má nepatrnú paralelu s
, neslávne známym, nemilosrdným a domýšľavým izraelským generálom, ktorý po tom, čo mu bolo preukázané, že je "osobne" zodpovedný za to, že nezabránil masakru 1 700 palestínskych civilistov zo strany libanonských kresťanských spojencov Izraela v roku 1982, bol oslavovaný ako mierotvorca, keď zomrel. Sharona - "buldozér" alebo "mäsiar", podľa toho, či ste počúvali Izraelčanov alebo Arabov- ktorý bol najdôležitejším zástancom izraelského kolonizačného projektu na Západnom brehu Jordánu (ktorý sa len urýchlil, keď odstránil židovské kolónie z Gazy), postihla na konci života mŕtvica , po ktorej bol osem rokov v kóme.
Avšak jeho smrť bola prijatá ako smrť potenciálneho záchrancu. Pomohol sabotovať "mierové procesy" v Osle v roku 1993, ale po jeho úmrtí David Cameron hovoril o Sharonovom "odvážnom" rozhodnutí dosiahnuť mieru, a Bill a Hillary Clintonoví uviedli, že to bola "česť s ním spolupracovať". John Kerry hovoril o tom, ako sa Sharon "snažil zmeniť kurz dejín smerom k mieru". Sharon, ak vieme, nečítal Marka Aurelia. Ale hovorí sa o ňom, že rád počúval husľové sonáty.
Na druhej strane Jásir Arafat odštartoval kariéru na západe - a v západných médiách - ako palestínsky najväčší teroristický vodca v Bejrúte, ale keď sa zúčastnil šarády v Osle, ktorá bola vopred určená na zánik, stal sa mierotvorcom. On, ktorý kedysi vytasil meč a ponúkol svetu zbraň alebo olivovú ratolesť. Akonáhle Američania, zvlášť Bill Clinton, presvedčili verejnosť o tom, že Arafat odmietol poslednú "mierovú ponuku" z Camp Davidu , Arafat sa opäť stal najväčším teroristom alebo "izraelským bin Ládinom". Tak ho opísal Sharon.
A tak vodca Organizácie pre oslobodenie Palestíny - nenávidený, potom milovaný, potom zasa nenávidený - musel vydržať mesiace v obkľúčení v zosmiešňovanom hlavnom meste Ramallah, zomrel v Paríži a jeho pohreb bol v Jeruzaleme odmietnutý. To bol osud človeka, ktorého telo sa muselo obracať ešte predtým, než bolo uložené do hrobu. Kaddáfí to mal v živote podobné. Bol to terorista, keď poslal zbrane armáde IRA, a keď ho pobozkal Tony Blair, stal sa mierotvorcom; potom sa opäť zmenil na krvilačného tyrana, a David Cameron a jeho kamoši sa rozhodli ho bombardovať. Dokonca napísal absurdnú pseudo-filozofickú
Takže so všetkými týmito vojenskými predstaviteľmi - oscilujúcimi medzi vojnou a mierom, a vychvaľovanými ako obrancovia Izraela alebo "Palestíny", Ameriky alebo arabizmu - je to tak, že potom, čo držia v ruke zbraň alebo olivovú ratolesť, alebo
Marka Aurelia, alebo počúvajú husľové sonáty, alebo si čítajú vo svojej vlastnej nadutej próze, je pravdepodobne najlepší nápad na chvíľu svojich generálov odložiť. Za posledné dva roky sme tu mali nápor generálov, ktorí sa schovávali pred Trumpom, všetci boli veľmi horliví, pokiaľ išlo o službu a povinnosť, a údajne "krotili" najvyššieho blázna, než odstúpili. V reálnom svete by politici mali držať generálov na uzde. Nie naopak.
