DENNÝ VÝBER

Potravinová sebestačnosť musí byť otázkou bezpečnostnej stratégie Slovenska, tvrdí Peter Sokol

 S prvým podpredsedom NÁRODNEJ KOALÍCIE Petrom Sokolom sme sa rozprávali o domácej aj zahraničnej politike a nevyhli sme sa ani niektorým programovým otázkam a aktuálnym udalostiam, ktoré nás čakajú v novom roku.

 

Predsa len obligátna otázka: Ako hodnotíte rok 2018 a ktoré udalosti z vášho pohľadu najviac dominovali v slovenskej spoločnosti?

Myslím, že máme za sebou pomerne ťažký rok. Z ľudského hľadiska a na úrovni slovenských rodín, to rozhodne nebol rok, ktorý by im uľahčil život. Stále máme veľa ľudí v zahraničí a rozdelené rodiny v týždňových turnusoch, stále sme nedokázali urobiť viac pre návrat našich opatrovateliek zo zahraničia, systémovo riešiť podporu mladých rodín. Skrátka bol to čierny rok pre slovenské rodiny. Navyše naši seniori musia viac platiť za lieky, jednoducho ak to zhrnem v tej bazálnej každodennej ľudskej rovine, bol to rok keď sme nevyužili príležitosť pre produktívneho otca, mamu, rodičov a ich deti, urobiť viac.

Z politického hľadiska…

Za bezprecedentnú udalosť považujem vraždu novinára a jeho snúbenice. Táto udalosť právom otriasla celou Slovenskou spoločnosťou, a ukazuje sa, že dôvodom tohoto ohavného činu bola práca Jána Kuciaka na rôznych ekonomicko-trestných kauzách. Táto udalosť z februára 2018 potom poznamenala celý rok a dodnes je pre mnohých otvorenou ranou. Na druhej strane, nedá sa opomenúť aj iná temná stránka politického zrkadlenia sa tejto udalosti v konaní parlamentných strán. Mám najmä na mysli OĽaNO a SaS a ich nechutné zneužívanie vraždy dvoch mladých ľudí na sebaprezentáciu. Tretím rozmerom bolo konanie prezidenta Kisku a na neho napojených aktivistov z iniciatívy Za Slušné Slovensko, kde sa prezident pohyboval na hrane ústavnosti a takmer štátneho prevratu. Som rád, že aj tieto turbulentné udalosti – a prosím nik nespochybňuje právo na pokojné protesty, Slovensko unieslo a zvládlo bez ďalších šrámov i keď je jasné, že slovenská spoločnosť vošla do roka 2019 rozdelenejšia a v konfrontačnej nálade. Dnes niet ústavného činiteľa, ktorý by vnášal do spoločnosti akcent porozumenia a dialógu. Žiaľ aj rozdelená, hašterivo atomizovaná krajina bude dedičstvom končiaceho prezidentského mandátu Andreja Kisku. On problémy neriešil, bol ich negatívnou a aktívnou súčasťou. 

Národná koalícia prekvapila svojim výsledkom v komunálnych voľbách, z pohľadu vašej strany teda možno povedať, že to bol úspešný rok, čo môžu od vás očakávať voliči v roku 2019?

Súhlasím s vami, že ľudia zaregistrovali výraznejšie  NÁRODNÚ KOALÍCIU vďaka našej kampani do komunálnych volieb. Postavili sme okolo 800 kandidátov, dnes máme 159 poslancov a 5 starostov a primátorov. Ak to teda zhrniem, náš výsledok v porovnaní s parlamentnými stranami kandidujúcimi samostatne v komunálnych voľbách je úspechom. Komunálnymi voľbami sa  nám tak podaril reštart strany, ktorý sme spustili v apríli 2018. Najmä ma teší úspech nášho podpredsedu Branislava Jaďuďa na primátora Novej Bane ako aj jeho rozhodnutie viac sa odborne a politicky venovať rozvoju vidieku, potravinovej sebestačnosti. Sú to témy, ktoré dnes každá moderná konzervatívna strana musí mať spracované. Pre čitateľov by mohlo byť zaujímavé, že sme v závere roka s pochopením vyhoveli Marekovi Parovi, podredsedovi NÁRODNEJ KOALÍCIE a prijali jeho abdikáciu na stranícku funkciu. Ako advokát sa venuje najznámejším kauzám a je mimoriadne pracovne vyťažený, naše vzťahy aj po jeho odchode zostávajú korektné. V jeho funkcii ho nahradil Peter Tomeček, bývalý župan Trnavského kraja a odborník na verejnú správu, či regionálny rozvoj. Aj po týchto udalostiach NÁRODNÁ KOALÍCIA vstupuje do roka konsolidovaná s viac ako tisíc člennou základňou a výrazným hlasom v samospráve na východnom a strednom Slovensku.

Rok 2019 bude opäť volebným rokom. Čakajú nás prezidentské voľby a eurovoľby. Akú stratégiu ste zvolili?

Národná koalícia podporí v budúcoročných prezidentských voľbách občianskeho kandidáta Štefana Harabina. Rozhodla o tom republiková rada strany ešte v júni 2018 v Trenčíne. V tomto sme konzistentní, vtedy sme tiež vyzvali na neštiepenie pronárodných síl v prezidentských voľbách. Štefan Harabin je predovšetkým občiansky a nezávislý kandidát. Má výraznú šancu sa dostať do druhého kola, mali by si to uvedomiť viacerí prezidentskí kandidáti, ktorí sa hlásia ku kresťanskému, národnému a sociálne-konzervatívnemu programu. Na egoizmus nie je miesto. Rok 2019 bude časom, kedy bude dôležité postaviť sa za slovenskú štátnosť v rozbúrených európskych vodách. Vieme, že so Štefanom Harabinom ako prezidentom, sa bude dať otvoriť aj diskusia opravy chýb a ich ústavnej kompenzácie, ktoré vznikli prijatím Lisabonskej zmluvy. Na to nadväzujú logicky eurovoľby. Naša kandidátka bude otvorená. Rokujeme s viacerými osobnosťami, poslancami NR SR a opäť budú mať voliči možnosť zaznamenať viditeľnú stopu integračného úsilia na princípe troch programových hodnôt: kultivovanie a obrana slovenskej štátnosti, kresťanská etická politická orientácia a súcitný sociálny konzervativizmus. Konkrétny program do eurovolieb predstavíme na prelome februára a marca. Už dnes môžem prezradiť, že sa na ňom podieľajú mladí talentovaní politológovia, či odborníci z medzinárodných vzťahov. Chceme definovať slovenskú pozíciu v Európe, ale aj náš pohľad na Európu v slovenskej pozícii. Tento programový dokument bude následne súčasťou širšej zahraničnopolitickej doktríny Slovenska, ktorú máme ambíciu vypracovať a predstaviť verejnosti.

V tejto súvislosti sa nedá nespomenúť počínanie Miroslava Lajčáka minulý rok, vy sám ste publikoval niekoľko komentárov, kde ste reagovali na jeho  pôsobenie v diplomatickej službe a reprezentovanie Slovenska v zahraničí. Miroslav Lajčák po čudnej a verejnosti nezrozumiteľnej hre, demisiu napokon stiahol. Nepoškodilo práve konanie Miroslava Lajčáka náš obraz v zahraničí?

Možno teraz poviem pre niekoho šokujúcu vec, ale de facto Miroslav Lajčák počas výkonu mandátu predsedu Valného zhromaždenia OSN  ministrom zahraničia Slovenska nebol a bol ním štátny tajomník rezortu diplomacie Ivan Korčok. To výrazne poznamenalo celý rok 2018. Napokon v závere roka ako odmenu za služby Lajčákovi dostal Korčok post veľvyslanca v USA. V septembri 2018 za transatlantický optimizmus a bezvýhradnú ideologickú poslušnosť potom Korčok obdržal Českú a Slovenskú transatlantickú cenu za rok 2018. To hovorí za všetko. Do vnútra Slovenska to poznamenalo aj činnosť výboru pre európske záležitosti NR SR, kde ministerstvo zahraničných veci dokázalo výbor zahltiť v jednom rokovaní vyše stovkou európskych legislatívnych nariadení a ten následne bez diskusie ich odbavil iba jedným hlasovaním, čo pokladám za úplnú absurditu. Tandem Lajčák – Korčok urobili zo slovenskej diplomacie utiahnutú bojazlivú slúžku Bruselu a Washingtonu. Až vytrvalým zdôrazňovaním nebezpečenstiev globálneho migračného paktu, Marakéšskej deklarácie zo strany Štefana Harabína, ktorý o tom hovoril celý rok, sa podarilo aktivizovať verejnosť, vďaka ktorej nastala panika nielen v Smere, ale hlavne na ministerstve zahraničia a európskych záležitostí.

To neznie príliš lichotivo pre slovenskú diplomaciu. Poďme konkrétne, v čom vidíte najväčšie zlyhania Lajčáka a jeho rezortu a skúsme bez toľko zmieňovanej migrácie…

Naša diplomacia vôbec nerešpektuje globálne zmeny vo svete. Svet sa stáva multipolaritným. Nemáme žiadnu prepracovanú stratégiu spolupráce s Ruskom, Čínou, Indiou – súhrne BRICS, ktorá by zohľadňovala slovenské záujmy. Na tvrdo? Len nekriticky preberáme bezpečnostné stratégie z Washingtonu. Dokonca aj PESCO (Stála štruktúrovaná európska obranná spolupráca – pozn. redakcie) u ktorého zrodu Slovensko stálo je pre nás len akousi nejasnou ceremoniálnou záležitosťou a potenciál obnovy nášho zbrojárskeho priemyslu, ktorý PESCO prináša v spolupráci európskych zbrojárskych firiem, myslím tie projekty, ktoré reálne aj Európska komisia finančne podporila sa rovná nule. Naša diplomatická služba na úrovni veľvyslancov je plná bezprízorných kariérnych diplomatov, ktorí viac sledujú vlastnú kariéru a slúžiť Slovensku pre nich znamená len medzičlánok a odrazový mostík k inej globalistickej inštitucionálnej kariére. Áno zápas o slovenskú diplomatickú službu sa v roku 2019 bude viesť medzi globalistami a obhajcami slovenskej pozície. V tejto súvislosti je facinujúce, že dokážeme sami zo seba robiť nárazníkovú zónu NATO vo vzťahu k Rusku a tvrdiť, že Rusko je väčšia hrozba ako islamský terorizmus. Toto papagájovanie po amerických jastraboch a hlúpych dogiem z dielne NATO sa nám raz vypomstí. To, že nevieme pravdivo pomenovať situáciu na Ukrajine, v Sýrii a prijímame výhradne transatlantický naratív nás dobehne a pravda nás zaskočí nepripravených. V neposlednom rade asi opäť prekvapím, že ma zaráža, keď otázka potravinovej sebestačnosti nie je súčasťou bezpečnostných stratégii a koncepcií Slovenska.

Prečo by mala byť potravinová sebestačnosť bezpečnostnou otázkou? 

Pretože schopnosť krajiny plniť v rámci širšej obrannej stratégie v prípade vonkajšieho  ohrozenia aj funkcie potravinovej sebestačnosti je otázkou bezpečnosti. Naša závislosť na dovoze potravín je alarmujúca a v neistých časoch, ktoré už Európa zažíva nás robí zraniteľnou. Pomôžem si údajmi ekonóma Marcela Klimeka, ktorý pred pár rokmi všetky  štatistiky o potravinovej sebestačnosti spracoval: „S výnimkou Írska neexistuje v EÚ krajina s vyšším podielom vidieckeho obyvateľstva, pre ktorú by poľnohospodárstvo malo mať väčšiu prioritu, ako Slovensko. Kým vo fungujúcich ekonomikách, akými sú napr. Nemecko, Rakúsko, Holandsko či Británia, je nezamestnanosť na vidieku takmer neznámy pojem (okolo 5 percent), na Slovensku je to presne naopak. Nezamestnanosť sa koncentruje na vidieku aj do 20 percent. Slovenská republika bola pred štvrťstoročím potravinovo sebestačná krajina, ale dnes dovážame potraviny za viac ako 1 miliardu eur ročne, čo predstavuje takmer 200 eur na obyvateľa Slovenska. V krajinách EÚ (pôvodná EÚ-15) klesla zamestnanosť v agrosektore za uplynulých 20 rokov o tretinu, Slovensko prišlo v rovnakom období až o tri štvrtiny (o 73 percent) pracovných miest v poľnohospodárstve. Ak toto nie sú fakty, ktoré nás robia bezpečnostne zraniteľnými, tak potom už neviem.“ Navyše slovenský vidiek v sebe skrýva potenciál 100 000 pracovných miest. Ak by sa spojil pohľad, že náš vidiek je bezpečnostnou otázkou pre Slovensko s úsilím ponúknuť mladým ľuďom realistickú víziu vlastnej budúcnosti pre ich rodiny a život, dokázali by sme kombináciou týchto dvoch prístupov zvrátiť úpadok v slovenskom poľnohospodárstve, naštartovali cestu k potravinovej sebestačnosti, ale čo je najdôležitejšie vzťahom k pôde a ku krajine zmenili aj myslenie ľudí. Slovenská otázka by tak pre budúce generácie bolo niečo, čo súčasťou ich každodenného života, niečo k čomu majú hmatateľnú citovú väzbu. A možno aj preto v istej časti elít na Slovensku, ktoré sú naladené  globalisticky je jednoduchšie urobiť zo Slovenska odpadkový kôš, ktorý sa vďaka závislosti na iných ľahšie ovláda. Bol by som rád, keby som sa v predchádzajúcej vete do budúcna mýlil…

SÚVISIACE

Načítava sa...

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info