Rok 2018 potvrdil prevládajúce a zároveň priniesol aj nové trendy v medzinárodnej politike. Na Západe dominoval konflikt Rusko-Západ, kým na ďalekom východe to bola obchodná vojna s Čínou. Oba fenomény roku 2018 majú spoločného menovateľa, ktorým sú Spojené štáty. Tam Donald Trump, aj napriek deklarovaniu iných cieľov v oblasti vzťahov s Ruskom, tvrdo narazil na liberálne jadro zahranično-politického aparátu USA. Donald Trump zistil, že otočiť „kormidlo“ zahraničnej politiky USA nie je jednoduché a kolízny kurz s Ruskom a Čínou sa počas roka prejavoval naďalej.

Momentálny vplyv Číne a Rusku umožňuje v niektorých regiónoch vytláčať, či balansovať americký vplyv. Odpoveďou USA ,po vzore hesla „America First“, je odklon od starých dohôd bývalého poriadku. Tieto dohody zväzovali Amerike ruky pri vývoji a rozmiestnení nových zbraní. Nuclear Posture Review, či posledné ambície USA vystúpiť z dohody o raketách stredného a krátkeho doletu (INF) a dokonca jedinej platnej zmluve o redukcii jadrových arzenálov medzi nimi a Ruskom s názvom START. Takéto kroky jednak povedú k väčšej variabilite manévrov USA, no aj k zintenzívneniu závodov vo zbrojení. Rusko a Čína ostanú v roku 2019 minimálne vo svojich súčasných pozíciách, za intenzívnej snahy Spojených štátov obe veľmoci balansovať. V systéme sa pravdepodobne začne tvoriť strategická rovnováha vedúca k ukotveniu vzťahov medzi veľmocami na určitom bode.

Napätie na medzinárodnej scéne sa prejavovalo prostredníctvom provokácií, informačnej vojny a ťažko-čitateľných operácií tajných služieb. Zaujímavým fenoménom sa stávajú sankcie proti Rusku. Tie prestali fungovať ako priamy dôsledok aktivít, ktoré sú označované za nepriateľské aktivity Ruska. Sankcie v dôsledku kauzy Skripaľ, prišli až pol roka po samotnom skutku a v predvečer posledných kôl rokovaní o Brexite, spoločne s voľbami do Amerického Senátu a Kongresu. Po incidente v Kerčskom prielive Západné mocnosti nereagovali sankciami, zatiaľ čo na Ukrajine prebieha prezidentská kampaň Petra Porošenka za pomoci následne-vyhláseného stanného práva. V USA padli voľbám „za obeť“ zmluvy ako INF, či Iránska jadrová dohoda. Tieto udalosti nasvedčujú tomu, že vlády začali používať udalosti zahraničnej politiky na reguláciu vnútorných problémov. Procesy v medzinárodnej politike sa však začínajú oddeľovať od nástrojov na reguláciu vnútorných problémov a tie sa stávajú len súčasťou propagandy elít. Tie nepotrebujú dôkazy, vyjadrenia druhej strany, či reálny výsledok vyšetrovania. Cieľom je vo vnútri krajiny vytvoriť určitý typ atmosféry na obmedzené časové obdobie. V budúcom roku tento trend bude pokračovať. S nadchádzajúcim volebným rokom na Ukrajine sa bude prejavovať na zvyšovaní napätia na Ukrajinsko-Ruských hraniciach. Podobné provokácie pravdepodobne budú využívať aj Európske krajiny pri snahe zachrániť zbytky liberalizmu v Európe. Fenomén sa však oddelí od skutočnej medzinárodnej politiky, kde medzi sebou veľmoci v určitých oblastiach kooperujú.

Európa zažíva krízu. Vo vnútorných záležitostiach je to neschopnosť liberálnej ideológie konkurovať nacionalizmu, ktorý v Európe predstavuje tzv. New Right. V zahraničnej politike si EU zvykla robiť predskokana Spojeným štátom a jej zahranično-politický aparát vždy predstavoval vágnu kópiu Washingtonu, bez vlastnej armády. No USA včera a USA dnes sú dve rozdielne krajiny, kým tá druhá dala najavo EU kde je jej miesto z pohľadu moci v globálnom rozmere. Prejavy Francúzska a Nemecka o vlastnej armáde svedčia o pochopení európskych elít, kde je problém vo vzťahu s Washingtonom. No do momentu, kým EU nebude mať konkurencie schopnú armádu a konsenzus v zahraničnej politike, ostáva subjektom a nie objektom medzinárodných vzťahov. Európu čaká ťažký a prelomový rok. Budú sa konať voľby do Európskeho Parlamentu, kde sa prejaví trend v vzostupe New Right, na druhej strane aparáty ako Komisia ostanú obsadené liberálnymi štruktúrami, čo prehĺbi konflikt medzi legislatívnou a exekutívnou zložkou moci v EU. V samotných štátoch bude pokračovať vzostup anti-liberálnych hnutí, čo bude spôsobovať problematickosť v konsenzuálnom riadení EU. Spoločná armáda a zahraničná politika preto v nasledujúcom roku v Európe budú skôr témami, ako realitou.

Liberalizmus ako model vládnutia, ekonomiky, ale aj spôsob riadenia globalizácie sa ocitol v kríze. Jasne o tom hovoria publikácie od the Economist s názvom Free Speech Under Attack, či Democracy in Crisis od Freedom House. Obe publikácie hovoria o 12tich rokoch úpadku liberálnych demokracií, ktorý spoločne s úspešným modelom ázijských ekonomík na čele s Čínou začína predstavovať krízu západného konceptu globalizácie. Táto kríza sa bude prehlbovať s úpadkom liberálnej demokracie v Európe, pokračujúcim rastom alternatívnych centier moci a ústupom USA z globálnych dohovorov a inštitúcií. Liberalizmus sa stretáva so svetom, kde je voči nemu alternatíva a ukazuje sa jeho anti-univerzálnosť. Jadro liberalizmu tvorí individualizmus, ktorý sa vylučuje s národnou identitou európskych národov, či kolektivizmom vo Východnej Ázii. Liberalizmus je ideológia, tak ako komunizmus, či nacizmus. Tieto idey si vo svete ponechajú svojich prívržencov, no skôr v miestach kde majú tradíciu. Dá sa povedať, že liberalizmus dosiahol svoj strop a momentálne bude kulminovať. Globalizácia však bude pokračovať no skôr v normatívnej podobe.