Prekuknúť niekoho, kto nás klame, nie je vôbec jednoduché. Zvlášť keď to vie. Podľa vedcov nespoznáme až 80% lží, ktoré nám niekto oznámi. Ak by sa podarilo nájsť univerzálny spôsob, ako lož stopercentne odhaliť, naša spoločnosť by sa zmenila od základu. Napriek tomu existujú ľudia, ktorí do iných tak nejako vidia lepšie ako ostatní, píše portál Novinky.cz. Ako to robia? A prečo vlastne klameme?
Všeobecne sa dá povedať, že lži sú v ľudskom správaní všadeprítomné a stopercentne pravdovravný človek jednoducho neexistuje. "Ide o fenomén, ktorý priťahuje pozornosť laickú i odbornú a niekedy sa s ním v živote stretáva a vyrovnáva každý," hovorí psychologička Hedviga Boukalová s tým, že existuje mnoho podôb tohto fenoménu.
"V našich vzťahoch na seba môže brať podobu od takmer komickej udalosti až po situáciu závažnú, s významnými dôsledkami." Asi teda nebudeme príliš premýšľať nad tým, či bola pochvala nášho nového účesu úprimná a či to máme kolegyni veriť. Inou vecou je, ak sa nám zdá, že manželove historky o tom, kde bol, nejako nesedia. Každopádne ak nás niekto s nejakým zlým alebo manipulatívnym úmyslom klame a balamutí, nie je to nič príjemné.
"Kritériom lži je skutočnosť, že osoba, ktorá je klamaná, nevie, že bude klamaná. Preto napríklad hráči pokeru nie sú klamaní počas blufovania, pretože to je súčasťou hry a jej kontextu," vysvetľuje psychologička.
Intuíciu prebije rozum
Naozaj však aspoň nejako nemožno vytušiť, že sa s nami nekoná čestne? Výsledky štúdie publikovanej v časopise Psychological Science ukazujú, že v sebe máme inštinkty, ktoré nás na lož môžu upozorniť, len sú väčšinou prevalcované našou vedomou mysľou. "Aj keď ľudia často nemôžu vedome rozlíšiť pravdu od lži, vnímajú ich na nejakej menej vedomej úrovni," myslia si autori štúdie.
Na to, ako tieto inštinkty prebudiť, počúvať, a klam tak rozoznať, avšak všeobecne platný návod neexistuje. "Každý má iné lživé správanie," upozorňuje psychológ Gregory Jantze. "Preto tu nie je žiadna garantovaná metóda, ktorá by lož odhaľovala."
Poučky o uhýbaní očami alebo škrabaní sa na nose skrátka nie sú pravdivé. Skúsení klamári o nich navyše dobre vedia a snažia sa takémuto podozrivému správaniu vyhnúť.
Potenciálne klamaný človek teda musí vziať do úvahy veľa faktorov. Jedným je prekvapivo vek. Klameme totiž takmer od plienok. "Už keď sa pozrieme na svoje detstvo, nemali by sme byť prekvapení, že klamstvo je niečím tak bežným," konštatuje psychológ. "Klamstvá sa dajú vypozorovať už u dvoj a trojročných detí," dopĺňa pediater a psychiater Michael Lewis s tým, že vyhýbať pravde sa deti naučia rýchlo.
Lewis skúma detské lži po desaťročia a rozdelil ich do štyroch hlavných typov:
- Lož, ktorá chráni city ostatných
- Tá, ktorá má ochrániť samotného klamára
- Klamanie samých seba
- Snaha niekomu ublížiť
Tento model si prinášame aj do dospelosti.
Čím sme starší, tým menej klameme
Predškolákov by sme samozrejme nemali súdiť tak prísne. "Predškolské deti už dokážu rozlíšiť medzi pravdou a nepravdivým údajom a vedia, že klamať nie je správne. Otázkou zostáva, či deti dokážu hodnotiť aj vplyv svojej lži," upozorňuje psychologička Boukalová.
"Ak už o skutočnú lož ide, je u detí dôležité pátrať po jej motívu. Čo chcú získať, čomu sa chcú vyhnúť?" Radí s tým, že detské lži bývajú väčšinou jednoduchšie a pod náporom podrobných otázok neobstoja.
Aj keď sa na klamanie tých najmenších často príde, ich potreba klamať s vekom nemizne. Lewis so svojím tímom urobil experiment, kde sľúbil deťom sladkosť pod jednou podmienkou - nesmú sa pozrieť do istej konkrétnej krabice. Deti nechal s krabicou samotných a z druhej miestnosti ich pozoroval kamerami. O tom, že sa do krabice nepozreli, klamali dve tretiny päťročných detí a deväťdesiat percent detí vo veku siedmich rokov.
"Deti, ktoré v experimente klamali, mali v priemere o desať bodov väčšie IQ ako tie, ktoré hovorili pravdu," hovorí pediater s tým, že na tom boli lepšie aj s emočnou inteligenciou, a dodáva ešte jeden zaujímavý postreh: "Viac klamali aj emočne stabilnejšie deti. "
Podľa odborníkov z Fondu Evelyn Debeyovej frekvencia klamstva stúpa až do puberty a najviac klamú adolescenti. S prichádzajúcou dospelosťou ale frekvencia klesá, a čím sme starší, tým je nižšia. Pravdepodobnosť, že vám bude klamať šesťdesiatnik alebo starší človek, je naozaj veľmi malá.
Ako často klameme?
Otázka, ako často klame takzvane priemerný človek, odborníkov trápi a čísla sa nie vždy zhodnú. "V našej nedávnej štúdii šesťdesiat percent participantov uviedlo, že počas typického dňa nepovedia ani jednu lož, a ďalších dvadsať päť percent uviedlo, že povedia jednu, maximálne dve lži denne. Takže to vyzerá, že osemdesiat päť percent ľudí je v podstate úprimných," uvádza profesor psychológie Christian Hart.
Podľa rovnakej štúdie ale jedno percento ľudí klamalo viackrát ako dvadsaťkrát denne. "Takže sa zdá, že malá skupina ľudí klame naozaj veľa a je zodpovedná za väčšinu lží v našej spoločnosti." Takých ľudí najpravdepodobnejšie odhalíme jednoducho časom. Iné výskumy ukazujú, že aj pre týchto ľudí platí, že lož má krátke nohy. Ich romantické vzťahy končia práve kvôli lži, z rovnakého dôvodu strácajú aj prácu.
Proti chronickým klamárom začnú časom hovoriť fakty, takže ak si u nich všimneme niečoho zvláštneho, chce to trpezlivosť. Poprípade si porovnávať skúsenosti so spoločnými kamarátmi alebo kolegami.
Metóda agentky FBI
Ale čo s ľuďmi, ktorí nám zvyčajne hovoria pravdu alebo ktorých tak dobre nepoznáme? Ani polícia samozrejme neodhalí sto percent zločincov, ale má svoje metódy, ako s nimi jednať. Bývalá agentka FBI Lare Quyová radí, čoho si všímať a ako konať. Potenciálny klamár by sa rozhodne nemal cítiť ako na výsluchu.
- Vytvorte súznenie. "Dobrý policajt" toho zvyčajne zmôže viac než "zlý policajt". Správajte sa počas konverzácie empaticky a dozviete sa toho oveľa viac, než keby ste boli studení a obviňujúci.
- Prekvapte ich. Nečestná osoba sa bude chcieť pripraviť na vaše potenciálne otázky, aby jej odpovede zneli inštinktívne a prirodzene. Možno si aj správne odpovede nacvičovala vopred. Takže sa jej spýtajte na niečo, čo nečaká.
- Skôr počúvajte, než hovorte. Klamári typicky hovoria o niečo viac, aby zneli vierohodne a získali si svojho poslucháča. Tiež používajú komplexnejšie vety, aby zakryli pravdu. Preto si uvedomujte tieto veci:
Stres väčšinou spôsobí to, že ľudia hovoria rýchlejšie.
Vystresovaná osoba často hovorí o niečo hlasnejšie.
Náhla zmena prirodzeného hlasu zvyčajne poukazuje na úskok.
- Všímajte si "nie". Je to kľúčové slovo vedúce k zisteniu, či vás niekto klame. Keď hovorí "nie", zvyčajne nie je úprimný, ak sa pritom pozerá iným smerom alebo u toho zavrie oči, poprípade váha. Niekedy predĺži nie na nééé. Alebo ho akoby zaspieva.
- Požiadajte o historku pospiatky. Ak príbeh opakujú pravdiví ľudia, uvedomujú si pri jeho opakovaní viac faktov a detailov. Klamári si svoju historku nacvičia a potom ju opakujú stále dokola takmer nezmenenú. Ak budete otázky pokladať tak, že obrátite chronológiu príbehu, klamár sa bude skôr zadrhávať a držať rovnakých slov, kdežto pravdovravný človek bude naopak pridávať detaily.
- Dajte si pozor na príliš mnoho komplimentov. Iste, niektorí ľudia sú prirodzene veľmi milí. Ale ak sa vám niekto snaží až príliš zapáčiť, niečo tu nemusí sedieť. Prílišný súhlas s vašimi názormi, konštantné pochlebovanie a neprirodzený smiech vašim vtipom nie sú znamením vierohodnosti.
- Klaďte doplňujúce otázky. Niekedy sa ľudia len cítia za niečo trápne. Napríklad na pracovnom pohovore sa kandidát môže cítiť nesvoj kvôli tomu, že ho vyhodili z predchádzajúcej práce. Nemusí to znamenať, že nie je pre nové miesto kvalifikovaný. Je dobré vidieť veci v kontexte.