fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
DENNÝ VÝBER NÁZORY

Admirál Kolčak, vznik Československa a ruské zlato (Vladimír Možegov)

Ilustračný obrázok / Wikipédia

Komentár Vladimíra Možegova (Pohľad)

Vznik a prosperita medzivojnového Československa boli založené i na zrade a ukradnutom ruskom zlate.

Deň 7. február je 100. výročím smrti admirála Alexandra Vasiljeviča Kolčaka. Posledného zákonného vládcu Ruskej ríše. S jeho smrťou sú spojené viaceré dejinné súvislosti. Predovšetkým osud zlatých rezerv Ruskej ríše. Ale aj vznik „podivného a krátkodobého dieťaťa“ Versailleskej zmluvy, Československa.

Príbeh začal vznikom Československého zboru. Vo februári 1917 ho vytvorilo 50 000 českých vojnových zajatcov v Petrohrade. Umožnila to vtedajšia Dočasná vláda v spolupráci s neskorším prvým prezidentom Československej republiky Tomášom Masarykom.

Československý zbor mal bojovať proti Nemcom, Rakúšanom a Maďarom. Situácia sa ale výrazne zmenila. Po uzavretí Brest-Litovského mieru nová Sovietska vláda súhlasila s presunom Čechov do západnej Európy. A to cez Sibír a Ďaleký východ. Vlaky s českými legionármi prúdili na východné hranice Ruska.

Z vagónov Česi hľadeli na nekonečné sibírske priestranstvá. Na mestá, ktoré zostali bez akejkoľvek správy a kontroly. A keď 20. mája 1918 Lev Trockij vydal rozkaz odzbrojiť československý zbor, legionári sa vzbúrili. Obsadili viac ako tucet sibírskych miest za menej ako tri mesiace. Tieto udalosti sa považujú za začiatok občianskej vojny v Rusku.

Česi, v ktorých rukách boli desiatky ruských miest a asi tisíc kilometrov Transsibírskej železnice, začali doslova lúpiť. Dňa 18. novembra 1919 bola v Irkutsku založená Banka československých legionárov, Legiobanka. Pod jej záštitou prúdili naložené vlaky z oblastí Volgy, Uralu a Sibíri do obrovských hangárov vo Vladivostoku.

„Na vlastné oči som videl tisíce klavírov vyvážaných Čechmi z Ruska. Predali ich Číňanom. Tiež ruské zbrane, majetok dôstojníkov či súkromných osôb. Autá predali cestou cez Mandžusko,“ uviedol Flegont Klepikov.

Predstaviteľ Kolčakovej vlády generál Alexej Budberg vo svojom denníku uviedol: „Česi prepravujú 600 naložených vozňov. A veľmi starostlivo ich chránia. Podľa kontrarozviedky sú plné strojov, drahých kovov, obrazov, cenného nábytku a riadov pochádzajúcich z Uralu a Sibíri“.

V lete 1918 bola v Omsku vytvorená Dočasná sibírska vláda Ruska. 18. novembra 1918 prešla moc do rúk admirála Kolčaka. Ten konečne znova nastolil poriadok a ukončil lúpeže.

Československý zbor sa však pod záštitou svojho prezidenta chystal na oveľa sľubnejší úlovok.

Zlatý vlak

Ešte 7. augusta 1918 dobyli českí legionári spolu s oddielom ruských dobrovoľných dôstojníkov plukovníka Vladimíra Kappela mesto Kazaň. A získali zlaté rezervy Ruskej ríše. Boľševici ich tam previezli začiatkom roku 1918 z Petrohradu a Moskvy. Kvôli hrozbe prelomu frontu Nemcami. Celkovo 505 ton zlata v hodnote 650 miliónov rubľov. Podľa vtedajších odhadov bielogvardejcov.

Kappel prepravil zlato z Kazane do Omska pod ochranu admirála Kolčaka. Ten považoval záchranu ruských zlatých rezerv za svoju povinnosť. Nedovolil naň siahnuť napriek zúfalej finančnej situácii svojej vlády. Prístup k nemu nemali prirodzene ani Česi a ani generál Dohody, generál Maurice Janin. Trpezlivo ale čakali na svoju príležitosť.

Už 18. augusta dostalo velenie Československého zboru príkaz od prezidenta Masaryka z Washingtonu: „Pod vplyvom okolností musíte zostať v Rusku“ Od tejto chvíle Česi a generál Janin už viac nestratili zlato z očí.

Koncom mája 1919 pokračovala Červená armáda v ofenzíve. Kolčak stratil zvyšky armády. Ustupoval na východ spolu s vlakom so zlatom. Dňa 27. decembra 1919 sa „zlatý vlak“ zastavil v Nižneudinsku v dnešnej oblasti Irkutsk. Tam ho už čakal generál Janin.

Kolčak dobre vedel, s kým má do činenia. Beznádejná situácia ho ale prinútila spoliehať sa na Francúzov a Čechov. Tí však čakali len na príležitosť. A tá prišla.

Kolčak výmenou za zlato

V čase, keď bol vlak so zlatom v Nižneudinsku, tamojšiu moc prevzali boľševici. Kolčakovi ministri a strážcovia sa rozutekali. Admirál sa ocitol nechránený vo vlaku spojencov. V skutočnosti zatknutý. Pasca sklapla. Ruské zlato sa dostalo do rúk Francúzov a Čechov.

Masaryk a Eduard Beneš vydali rozkaz prepraviť zlato do Československa. Červená armáda ale vojskám odrezala ústupovú cestu. Generál Janin nemal na výber a poslal vlak so zlatom pod ochranou Čechov do Irkutska.

Existuje veľa príbehov o vykrádaní vlaku počas prepravy do Irkutska. Z pôvodného množstva, ktoré prevzal Kolčak, sa k boľševikom nakoniec dostalo len 182 ton. Pre porovnanie. 1. januára 2020 boli podľa ruskej centrálnej banky zlaté rezervy Ruska 2 270,56 ton.

Zvyšky zlata odovzdali Česi boľševikom výmenou za povolenie opustiť Rusko. Janin a Česi so zlatom „odovzdali“ i admirála Kolčaka. V noci na 7. februára 1920 bol na priamy rozkaz Vladimíra Iľjiča Lenina zastrelený.

Sopka konfliktov namiesto šťastnej republiky

Dňa 2. septembra 1920 opustil Vladivostok posledný transport s československými jednotkami. Zároveň sa zlato nalialo do trezorov Československej štátnej banky. Za necelý rok sa zlaté zásoby Československa strojnásobili. V centre Prahy vyrástla nádherná budova Legiobanky. Českí vojaci sa z ruského frontu vrátili do novej vlasti ako milionári.

Na hranici strednej Európy zničenej vojnou vznikol akoby mávnutím čarovného prútika brilantný oligarchický štát. Nové demokratické Československo sa stalo ihneď miláčikom liberálov.

Česi jednoducho „rozbili bank“. Beneš a Masaryk spolu so slobodomurármi Francúzska a USA dokázali zdanlivo nemožné. Česi prevzali najvyspelejšie oblasti bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie. V novej republike sa nachádzalo 60 až 70 % pôvodného priemyslu. Počas vojny zostal prakticky nedotknutý. A finančnú prosperitu si zabezpečili okradnutím ďalšej rozpadnutej ríše, Ruska.

Československo Masaryka a Beneša bolo miláčikom USA, Francúzska a Anglicka. Patrilo do „prvej ligy“ Európy. Do Európy dodávalo liatinu a oceľ z hutníckych závodov vo Vítkoviciach. Pražské závody Škoda vyrábali takmer polovicu európskych zbraní. Československá koruna mala takmer rovnakú hodnotu ako francúzsky frank a britská libra. Všetko nasvedčovalo, že mladú demokraciu čaká šťastná budúcnosť. Namiesto toho, aby sa Československo stalo hospodárskou vlajkovou loďou východnej Európy a živým príkladom úspechu demokracie, upadlo do škandálov a chaosu.

Kameňom úrazu bola národná otázka. Na území Československa žilo 6,6 milióna Čechov, 3,5 milióna Nemcov, 2 milióny Slovákov, 750 tisíc Maďarov a 460 tisíc Rusínov.

Republike v skutočnosti dominovali Česi. A národnostné problémy sa v nej riešili policajným rozháňaním pokojných demonštrácií.

Menšiny nechceli žiť pod českým útlakom. Sudetskí Nemci chceli patriť pod Rakúsko či Nemecko. Obyvatelia Tešína zasa do Poľska. Rusíni na Ukrajinu a Maďari do Maďarska. Na Slovensku mocnela Hlinkova národná strana. V krátkom čase sa „České impérium“ zmenilo na skutočnú „sopku konfliktov“. Aspoň tak situáciu opisovala vtedajšia európska tlač. O niečo neskôr sa práve „sudetská sopka“ stala jednou z prvých rozbušiek Druhej svetovej vojny. To je už ale iný príbeh.

Morálne poučenie znie: „Hocikto môže rozbiť bank, ale dlhodobé šťastie nemožno založiť na lúpeži a zrade“.

A na záver.

V roku 2014 Ministerstvo obrany Českej republiky prijalo program Legion-100. Má zabezpečiť postavenie pamätníkov legionárom v Rusku. Od regiónu Volgy až po Vladivostok.

V roku 2017 bola pritom v Petrohrade na základe sťažností potomkov boľševikov demontovaná tabuľa vzdávajúca úctu poslednému zákonnému vládcovi Ruskej ríše admirálovi Kolčakovi. A pamätníky Čechom, ktorí sa preslávili lúpežami a zradou, možno v Rusku pribudnú už čoskoro. Ak, samozrejme, ruské úrady neprídu k rozumu. A Čechov slušne neodmietnu. Zostáva len dúfať.

 

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info