fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
DENNÝ VÝBER KOMENTÁRE

Prečo chceme odstrániť kapitalizmus (Eduard Chmelár)

Ivo Hoffman a Eduard Chmelár / FOTO: autor

Keď sa bývalého disidenta, publicistu, folkového pesničkára a autora hymny Nežnej revolúcie (Sľúbili sme si lásku) Ivana Hoffmana pred rokom v Českom rozhlase pýtali, koho by podporil v slovenských prezidentských voľbách, povedal, že sa nevie rozhodnúť medzi svojím starým kamarátom Františkom Mikloškom, ktorého dobre pozná a medzi Eduardom Chmelárom, ktorého síce nepozná, ale s jeho názormi je na rovnakej vlne.

Ten istý Ivan Hoffman pred dvoma rokmi napísal: „Socialistický mýtus, že nemožno nevoliť, vystriedal kapitalistický mýtus, že voliť má zmysel. Voľby sa veľmi preceňujú. Voľby nič podstatné vyriešiť nemôžu. Vyberá sa zo strán, ktoré nič zásadné meniť nechcú, v ničom dôležitom sa nelíšia. Už dávno som opäť nevolič. Nikdy ale nehovorím, že nikdy nebudem voliť. Keď sa objaví slušná strana, ktorá bude mať v programe zrušenie kapitalizmu, rád ju svojím hlasom podporím.“ A keď mi Ivan Hoffman napísal, že medzinárodná mierová iniciatíva Zjednotení za mier, ktorú som inicioval pred štyrmi rokmi, bola jediná petícia, ktorú za posledných tridsať rokov podporil, bolo rozhodnuté. S týmto inšpiratívnym človekom sa musím stretnúť.

A tak som sa vybral na moravskú vysočinu, do prírodného parku Chřiby, ležiaceho na hranici Slovácka v Stredomoravských Karpatoch, aby som sa zoznámil s človekom, ktorý za tri desaťročia budovania kapitalizmu zmenil názory, ale nie vlastné hodnoty a presvedčenie. Človeka, torý zostal sám sebou a vyslúžil si za to nevraživosť kamarátov z disentu od Šimečku až po Budaja. Človeka ktorý sa utiahol na vidiek, na ktorom prijíma len málokoho. O to väčšou cťou bolo pre mňa prijatie u tohto rebela, z ktorého dozrel múdry, láskavý a psychicky vyrovnaný človek s nadhľadom, pokorou a vnútorným pokojom.

Chmelár chce rehabilitovať robotnícku česť. (manifest)

Dlho a veľmi úprimne sme sa rozprávali. Ivan Hoffman rád spomína na časy, keď ho už ako zakázaného autora počas vystúpenia na Bratislavskej lýre pozvala na pódium slávna americká speváčka Joan Baezová a komunistickí organizátori mu vypli mikrofón. Z vývoja po roku 1989 je však rozčarovaný a dnes o ňom hovorí: „S odstupom času si myslím, že československým prezidentom sa mal stať z viacerých dôvodov Alexander Dubček. Znamenalo by to kontinuitu s násilne prerušeným československým pokusom o socializmus s ľudskou tvárou z roku 1968. Voľbou Václava Havla sme prepásli šancu vydať sa „treťou cestou“, budovať systém, ktorý kombinuje prvky solidarity, sociálnej spravodlivosti a slobody, teda skúsiť čosi lepšie, než bol „reálny“ socializmus či kapitalizmus. Nikdy, samozrejme, nevieme, čo by bolo, keby, ale som presvedčený, že sme neboli vopred odsúdení vracať sa ku kapitalizmu, ktorý sa už v histórii neosvedčil, a že sme ani neboli nútení exhumovať kapitalizmus v jeho drsnej, mafiánskej verzii…“

Ivan Hoffman sa vôbec netají tým, že súčasná podoba kapitalizmu mu vôbec nie je po chuti: „Ten najdrsnejší a najnenásytnejší vyhráva, ostatní sú porazení, najväčší berie všetko… S týmito princípmi sa ja vnútorne asi nikdy nestotožním, ale vidím, že fungujú a ľuďom to proste nevadí. Ale najzvláštnejšie na tom je, že to ani nemá veľkú logiku.“ K politickému systému má nasledujúce poznámky: „Ja mám stále pocit, že zmeniť agendu je u týchto tradičných strán nesmierne ťažký manéver. Ale myslím si, že by to vôbec nemali robiť. Oni by mali počkať na to, kým doba bude opäť priať ich programu. Mali by sa ho držať a zmieriť sa radšej s tým, že majú nižšie preferencie, nižšie zisky a že už nevyhrávajú voľby ako kedysi, ale držať sa svojho programu ďalej. V dnešnej dobe je veľa ľudí, ktorí sú sociálne vylúčení, ktorí sú v chudobe, ktorí sú postihnutí exekúciami a nevedia sa ozvať. Proste je veľa slabých ľudí, za ktoré je dobré sa biť. A niekto by to mal robiť. Strany však cítia, že to nie je program, s ktorým sa dnes dajú vyhrať voľby, a tak od neho odstúpia a hľadajú niečo iné. Myslím, že by sa mali držať svojej agendy. Ale nerobia to.“

Mnoho ľudí stále nechápe, čo to znamená, keď hnutie Socialisti.sk hlása, že chce poraziť kapitalizmus. Neznamená to, že by sme si želali návrat minulého režimu. To nikto z nás nechce a nie je to ani možné. Stalinistický a normalizačný režim je odstrašujúcim príkladom degenerácie socialistických myšlienok a nie náhodou bývalý maďarský disident a filozof Gaspar Tamás nazýva tento poriadok štátnym kapitalizmom. Ivan Hoffman síce vraví, že si pri súčasných problémoch občas už ani nevie spomenúť, čo mu na komunistickom režime tak veľmi vadilo, ale toto ho prejde hneď, keď stretne nejakého staromilského boľševika, ktorý mu to svojím zmýšľaním ihneď pripomenie. Nie, naozaj nikto z nás nechce brať ľuďom slobodu, kravičku, obchod a potláčať individuálnu tvorivosť. Nechceme ani návrat k štátnemu dirigizmu a nepriaznivé dopady kapitalizmu chceme prekonávať skôr rozširovaním netrhového sektora – vytváraním podmienok pre úverové zväzy, družstvá, neziskové banky, opensourceové softwareové projekty, subvencované kultúrne projekty atď. Z minulosti sa chceme vrátiť len k tomu, čo naozaj dobre fungovalo – ako bola výstavba družstevných bytov či zdravotníctvo financované priamo zo štátneho rozpočtu bez zbytočných medzičlánkov zdravotných poisťovní. Inak sa pozeráme do budúcnosti a hľadáme nové cesty a nový systém.

Ako chce pravica chudobným brať a bohatým dávať. (Eduard Chmelár)

Nikto z nás si samozrejme naivne nemyslí, že Slovensko by mohlo viesť zápas proti kapitalizmu bez ohľadu na medzinárodný vývoj. Svet dnes ovláda kapitalizmus a pre tento jeho triumf neexistuje historický precedens. Chceme však otvorene pomenovať problém a nahlas povedať, že porážka kapitalizmu je náš dlhodobý cieľ. Pred sto rokmi, keď sa sovietske Rusko rozhodlo opustiť kapitalistický systém, ešte stále existovali rôzne formy ekonomiky vrátane feudálneho a otrokárskeho zriadenia. Dnes je však kapitalizmus jediným spôsobom organizácie výroby. Dokonca aj v Číne, kde pred štyridsiatimi rokmi štát kontroloval takmer 100 percent ekonomiky, dnes toto číslo kleslo pod 20 percent. Čínsky hospodársky zázrak úplne vyvrátil mýtus Západu, že kapitalizmus je zárukou demokracie.

Tento vývoj nám však ukazuje, že takto nastavený systém smeruje ku kolapsu. Politickému, ekonomickému, sociálnemu a najmä environmentálnemu. Hoci sa nerovnosť medzi jednotlivými krajinami zmenšila, nerovnosť vo vnútri krajín sa zväčšuje. A boli to environmentálni myslitelia a aktivisti, nie ľavicoví, ktorí po desaťročiach tabuizovania tohto pojmu po prvýkrát vyslovili obavu, že v podmienkach kapitalizmu nemožno prekonať klimatickú krízu. Povedať nahlas, že tým najväčším problémom dneška nie sú plastové fľaše, emisie, nízke dôchodky a kvalita potravín, ale samotný kapitalizmus, znamená správne pomenovať hlavnú príčinu našej krízy.

Preto Socialisti.sk otvorene hlásajú: naším historickým cieľom je poraziť kapitalizmus a nahradiť ho sociálne spravodlivým, environmentálne udržateľným a mierovým systémom, v ktorom demokracia nie je obchodovateľná, ale vymáhateľná. Tento systém čoraz tvrdšie naráža na svoje limity. A čím skôr si to uvedomíme, tým skôr budeme mať šancu niečo s tým urobiť.

Chmelár: Miliardári ničia demokraciu, nemali by existovať (ROZHOVOR)

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info