Rusko a Čína v Afrike. Konkurenti, alebo spojenci? (Vita Spivaková)
11 | 11 | 2019 I Zuzana Perželová

Komentár z moskovského Carnegie Centra - Vita Spivaková


Rusko si nemôže merať sily s Čínou v rozsahu vplyvu na kontinente, preto pokusy Moskvy nadviazať vzťahy s Afrikou nevyvolávajú v Pekingu obavy.  Po utvrdení Číny ako „zodpovednej mocnosti“ v Afrike sa bude musieť zaoberať aj vnútornými problémami miestnych štátov a dvojitý vplyv Moskvy (napríklad, predaj zbraní rôznym stranám konfliktu v rovnakom štáte) sa môže stať prekážkou stabilizácie v regióne.


„Konkurenčné mocnosti, Čína a Rusko, rýchlo rozširujú svoj finančný a politický vplyv v Afrike“, uviedol John Bolton, ešte nedávno poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť, počas prezentácie stratégie Bieleho domu pre Afriku v roku 2018. Celá stratégia Washingtonu na kontinente je teraz vypracovaná v protiklade k „dravým metódam“ Pekingu a Moskvy, ktoré  automaticky postavili na jednu stranu barikády.


Geopolitické zblíženie Ruska a Číny im skutočne pomáha nájsť spoločný jazyk aj v Afrike, kde Západ za posledných 15 rokov výrazne stráca svoju pozíciu. Peking od začiatku roku 2000 postupne rozširuje svoju prítomnosť na kontinente a pracuje v dvojstrannom aj mnohostrannom formáte. Vplyv Ruska sa v Afrike začal aktívne prejavovať len pred niekoľkými rokmi. Prítomnosť Ruska v menej stabilných afrických republikách je zatiaľ pre Čínu výhodná, v Pekingu sa zatiaľ nerozhodli, koľko úsilia, peňazí a času sú pripravení investovať do riešenia vnútorných problémov regiónu.  Čím viac sa bude Čína zapájať do afrických záležitostí , tým viac sa jej záujmy môžu od tých ruských líšiť.


Portrét ukrajinského nacionalistu (Peter Sinčenko)
Komentár Petra Sinčenka (Fond strategickej kultúry) Čítať ďalej
11 | 11 | 2019 | Preklad: Redakcia HD

Čína: prvé plody

Významná časť toho, čo realizujú Číňania na kontinente sa odohráva vo formáte Fóra o spolupráci medzi Čínou a Afrikou (FOCAC). Samotné fórum sa koná raz za tri roky za účasti lídrov takmer všetkých afrických štátov a čínskeho vedenia. Formát existuje od začiatku roka 2000 a s príchodom čínskej iniciatívy „Pás a cesta“ bolo fórum integrované do jej programu.


Ani jeden samit fóra sa neobišiel bez schválenia nových programov pre africké krajiny, ktoré sú financované Čínou. Objem tejto podpory sa z 5 miliárd dolárov (v roku 2006) zvýšil na 40 miliárd dolárov (v roku 2015). V septembri 2018 sa v Pekingu konal ďalší samit fóra (podujatie sa koná striedavo v Číne a vo veľkých afrických mestách). Čínsky líder Si Ťin-pching na ňom hovoril o poskytnutí nového finančného balíku pre Afriku vo výške 60 miliárd dolárov. Z toho čínske rozvojové inštitúcie pridelia Afrike 50 miliárd dolárov a súkromné ​​spoločnosti investujú ďalších 10 miliárd dolárov.


Nový balík pomoci by mal byť odpoveďou tým kritikom, ktorí obviňujú Čínu z toho, že vťahuje africké krajiny do dlhovej pasce. Objem zvýhodnených úverov so zníženou a dokonca nulovou sadzbou vzrástol na 15 miliárd dolárov v porovnaní s 5 miliardami v roku 2015.


Ešte pred samotným vznikom fóra bol obchod hnacím motorom ekonomického zblíženia medzi Čínou a Afrikou. Po vstupe Číny do WTO začalo prúdiť veľa tokov lacného čínskeho exportu práve do Afriky. Čína je už mnoho rokov najväčším obchodným partnerom kontinentu: predstavuje  17,5%  celkového dovozu afrických krajín. Hlavnými položkami čínskeho vývozu do Afriky sú teraz - elektronika, zariadenia a tiež metalurgia. Čína nakupuje od Afriky najmä suroviny: uhľovodíky, drahokamy a kovy.


Okrem obchodu, Čína čoraz viac investuje do afrických krajín - za posledných sedem rokov sa objem naakumulovaných čínskych investícií zvýšil 2,5-krát. A to na pozadí postupného odchodu západného biznisu z regiónu. Za posledných päť rokov sa objem naakumulovaných čínskych investícií v Afrike zvýšil o 24 miliárd dolárov, investície zo Spojených štátov a Veľkej Británie sa prakticky nezmenili a z Francúzska sa znížili o 3 miliardy dolárov. Rastúca finančná prítomnosť Číny v afrických krajinách vyvoláva na Západe znepokojenie. Predpokladá sa, že čínske spoločnosti a rozvojové inštitúcie investujú financie do nestabilných politických režimov s cieľom získať ďalšie výhody.


Napriek rýchlemu rastu však Čína, ako aj predtým obsadzuje na africkom kontinente len štvrté miesto v objeme naakumulovaných investícií (40 miliárd dolárov v roku 2016), po Spojených štátoch (57 miliárd dolárov), Veľkej Británii (55 miliárd dolárov) a Francúzsku (49 miliárd dolárov). Na africké krajiny pripadá od roku 2000 iba 3% všetkých čínskych naakumulovaných investícií.


Čína najviac investuje do tých krajín, ktoré sú bohaté na prírodné zdroje a majú relatívne silné politické režimy. Tie isté krajiny najviac obchodujú s Číňanmi. Lídrami pre rok 2017 sú Južná Afrika (6,3 miliárd dolárov naakumulovaných čínskych investícií), Zambia (2,5 miliardy dolárov), Nigéria (2,3 miliardy dolárov). Uvedené krajiny získavajú najviac investícií aj od iných štátov a medzinárodných inštitúcií. Čínske investície v mnohých prípadoch putujú do zanedbanej infraštruktúry, na vyplnenie dier, ktoré sú tam takmer z koloniálnych čias.


Po ekonomickej prítomnosti rozširuje Čína v Afrike aj vojenskú. V roku 2017 sa v Džibutsku objavila prvá zahraničná vojenská základňa Číny. Oficiálny predstavitelia ČĽR stále nazývajú túto základňu „logistickým komplexom“: vychádza priamo do Adenského zálivu, cez ktorý prechádza až 20% medzinárodného obchodu. Okrem umiestnenia čínskych vojakov na novej základni prevzal Peking na seba aj infraštruktúrne vybavenie Džibutska: za čínske finančné prostriedky sa stavia železnica, ktorá prepojí Džibutsko a Etiópiu (projekt sa odhaduje na 3,3 miliardy dolárov ). Takiež sa stavia vodovod a ďalšia sociálna infraštruktúra.


Nie Irán, ale Čína je skutočným dôvodom, prečo USA nikdy neopustia Irak (Darius Shahtahmasebi)
Najnovší vývoj naznačuje, že USA a ich spojenci sa čoraz viac obávajú rozširujúceho sa vplyvu Číny v Iraku, aj napriek skutočnosti, že Washington neustále poukazuje na Irán, ktorý predstavuje hrozbu. Informuje o tom vo svojom komentári Darius... Čítať ďalej
09 | 11 | 2019 | Preklad: Marek Molnár

Ešte pred zriadením základne v Džibutsku si Čína v Afrike vyskúšala úlohu „zodpovednej mocnosti“. Keď v roku 2013 vypukla v Južnom Sudáne občianska vojna, tak sa Peking pokúsil byť sprostredkovaťeľom v konflikte. Pre Čínu to bola jedna z prvých skúseností so zasahovaním do vnútropolitických procesov v inej krajine a urobila to fakticky pod tlakom medzinárodného spoločenstva, ktoré správne poukazovalo na to, že čínske spoločnosti aktívne pôsobia v regióne.


Peking začal rozvíjať biznis v Južnom Sudáne ešte v roku 2005: na túto krajinu teraz pripadá 2–5% čínskeho dovozu ropy a dva čínske energetické giganty CNPC a Sinopec majú solídne podiely v najväčších ropných poliach v Južnom Sudáne. Čínskym diplomatom sa podarilo dosiahnuť to, aby účastníci občianskej vojny v Južnom Sudáne nakoniec začali rokovať.



Rusko: priateľstvo zo starých čias

Takmer rok po Boltonovom znepokojujúcom príhovore o rusko-čínskej expanzii sa teraz v Soči konal samit „Rusko-Afrika“. Jedná sa o prvé stretnutie takéhoto formátu v Rusku - od sovietskych čias interakcia Moskvy a afrických krajín výrazne zoslabla. Ak ZSSR poskytoval „bratským africkým republikám“ rôznu hospodársku, humanitárnu a vojenskú pomoc, tak v súčasnosti je prítomnosť Ruska na kontinente veľmi ohraničená.


Z ekonomického hľadiska sa Rusko nedoťahuje na pozíciu seriózneho partnera afrických štátov. Celkový obchodný obrat Ruskej federácie a všetkých krajín tropickej Afriky v roku 2017 dosiahol 3 miliardy dolárov, čo sa nedá porovnávať s rozsahom obchodu so Spojenými štátmi (27 miliárd dolárov) a Čínou (56 miliárd dolárov). Moskva teraz využíva všetky dostupné ekonomické nástroje, aby posilnila svoju reputáciu na kontinente, priamo na rusko-africkom samite Vladimír Putin oznámil odpísanie  dlhu africkým krajinám vo výške 20 miliárd dolárov.


Hlavnou položkou ruského vývozu do Afriky sú zbrane. Dodávky ruských zbraní počínajúc rokom 2009 smerovali oficiálnymi kanálmi do 18 krajín regiónu, predovšetkým do Angoly, Nigérie a Sudánu. Ako poznamenáva Paul Stronski v nedávnej štúdii o úlohe Ruska v Afrike, dodávky ruských zbraní na rozdiel od amerických, nie sú sprevádzané požiadavkami na dodržiavanie ľudských práv. To isté platí pre čínske pôžičky a investície - na rozdiel od medzinárodných rozvojových inštitúcií, Peking neukladá africkým krajinám podmienky týkajúce sa transparentnosti a neprípustnosti korupcie.


Moskva okrem obchodu so zbraňami rozširuje svoj vplyv na africkom kontinente aj s pomocou vojenských expertov a poradcov. Napríklad, Rusko a Stredoafrická republika, kde občianska vojna prebieha už niekoľko rokov, prednedávnom podpísali dohodu o vojenskej spolupráci. V zmysle jej podmienok pracujú vojenskí poradcovia z Ruskej federácie oficiálne v Bangui, kde sa aj nachádza oficiálna vláda Stredoafrickej republiky.


Existuje tiež informácia o tom, že v Stredoafrickej republike pracujú zástupcovia súkromnej vojenskej spoločnosti Wagnera, ktorí slúžia ako osobná ochranka prezidenta republiky Faustin-Archange Touadéra. Zaujímavé je, že Moskva zrejme nadviazala vzťahy nielen s Bangui, ale aj s povstaleckými skupinami Seleka na severe republiky, ktoré zlostia čínske energetické podniky, ktoré tam pôsobia. Konkrétne v týchto oblastiach majú čínske spoločnosti ropné polia.


Joker v masových protestoch 2019 (Vladimír Prochvatilov)
Komentár Vladimíra Prochvatilova (Fond strategickej kultúry) Filmový zloduch v službách západnej propagandy Čítať ďalej
09 | 11 | 2019 | Preklad: Redakcia HD

Interakcia Číny a Ruska v Afrike sa zatiaľ obmedzuje najmä na skutočnosť, že Moskva a Peking zastávajú podobné pozície počas hlasovania v OSN, keď sa diskutuje o práci OSN v niektorých krajinách kontinentu. Týka sa to najmä mierových operácií v problémových regiónoch, ako sú Stredoafrická republika, alebo Južný Sudán.


Rozsah angažovanosti Ruska a Číny  v Afrike je ťažké porovnávať. Peking je jedným z najväčších investorov a obchodných partnerov na kontinente, ktorý sa postupne zapája do riešenia miestnych konfliktov a udržania stability. Po 25 rokoch neprítomnosti sa Moskva snaží využiť sovietske dedičstvo a chytá sa príležitosti predávať zbrane a poskytovať vojenských poradcov tam, kde nedosiahli ruky Západu a Číny.


Geopolitické zblíženie a pomerne vysoká úroveň dôvery medzi Moskvou a Pekingom vyvolávajú dojem, že v Afrike spolupracujú. Zatiaľ na to nie je žiadny dôkaz. Rusko si nemôže merať sily s Čínou v rozsahu vplyvu na kontinente, preto pokusy Moskvy nadviazať vzťahy s Afrikou nevyvolávajú v Pekingu obavy. Podľa toho do akej miery sa bude Čína v Afrike utvrdzovať v úlohe „zodpovednej mocnosti“ sa bude musieť zaoberať aj vnútornými problémami miestnych štátov a dvojitý vplyv Moskvy (napríklad predaj zbraní rôznym stranám konfliktu v tom istom štáte) sa môže stať prekážkou stabilizácie v regióne.