fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

TÝŽDEŇ OČAMI JOZEFA HRABINU: Zmluva z Aachenu, Davos ale aj výber ústavných sudcov

Tento týždeň sme v rozhovore s PhDr. Jozefom Hrabinom – politológom a odborníkom na medzinárodné vzťahy, rozobrali francúzsko-nemeckú integračnú zmluvu, ktorá pobúrila aj Donalda Tuska, či Giuseppe Conteho. Pozreli sme sa na Davos a jeho dosah na európsku politiku a nemohli sme obísť ani voľbu ústavných sudcov, ktorá hýbe politickou scénou na Slovensku. Začíname tým posledným:

Uplynulý týždeň Slovensko žilo vypočúvaním kandidátov na ústavných sudcov. Celý proces sa zasekol na spore o Róberta Fica a jeho zdokladovateľnú prax. Nakoniec bude musieť Ústavno-právny výbor zasadnúť opäť a rozhodnúť samostatne o Róbertovi Ficovi, ešte predtým sa vzdal členstva v tomto výbore Peter Kresák, ktorý je jedným s kandidátov na ústavného sudcu. Aký dopad budú mať tieto udalosti a okolnosti  na samotný proces výberu sudcov?

Na jednej strane je pochopiteľné prečo sa spustil taký „povyk“ okolo kandidatúry Roberta Fica, no celá diskusia sa dostáva do roviny hystérie. Dôvodom je predstava mimovládnych lídrov, že príde deň kedy Fico zmizne z politiky na ústavný súd. Strany ako OĽANO, SAS, SPOLU, či PS stratia svoj význam. Ich politika je postavená na vytváraní obrazu SMERu ako kleptokratickej chobotnice, ktorej hlavou je Robert Fico. Pokiaľ chcú byť tieto strany úspešné, musia sa postarať o elimináciu Roberta Fica v čo najdramatickejšej podobe. Preto jeho odchod do pokojného „dôchodku“ na ústavný súd je pre nich neprijateľný.  V skratke, voľby na ústavných sudcov sú dnes ideologickým zápasom. Keď niekto tvrdí, že ústavný súd má byť apolitický, tak sa mýli. Ústavný súd je predsa súd úzko spätý s politikou a nikdy v jeho histórii sa nestalo, že by jeho senát bol apolitický. Zablokovanie výboru svedčí jasne o tom, že Robert Fico ani nerátal s tým, že by ho prezident Kiska vymenoval, ale prostredníctvom obštrukcií počká na zvolenie nového prezidenta.

Nebola to zo strany Smeru dopredu premyslená hra ako celú voľbu zablokovať?

Presne tak, preto je zvolenie Maroša Šefčoviča za prezidenta momentálne najväčšou túžbou Roberta Fica. Treba však pripomenúť, že ešte asi nikdy neboli vybraní sudcovia ústavného súdu na prvý krát. Už len kvôli politickým dohodám to je málo pravdepodobné. Keď sa dve strany dohodnú na výbere jednotlivých kandidátov, tak je logické že sa voľba rozloží na viacero kôl aby sa predišlo rôznym animozitám typu- nehlasovanie podľa dohody.

Vo vypočúvaní sudcov dominovali napokon aj hodnotové otázky, je už Slovensko na debatu o eutanázii, sudcovskom aktivizme a  registrovaných partnerstvách pripravené?

Je zaujímavé sledovať, ako tí najväčší bojovníci za slobodu a demokraciu majú tendenciu vytvárať súdy o tom, kto je „dobrý “ a „zlý“ na základe subjektívnych ideologických dogiem. Paradoxne, podobné politbirá sme tu mali pred 89tym. Dnes by sa to dalo nazvať politkorektbiro. Ja by som nepoužil sloveso „pripravené“, lebo budí dojem Slovenska ako spoločensky zaostalej krajiny, ktorá sa má pripraviť na niečo progresívne. Avšak, každá krajina má svoje kultúrne a ideové špecifiká, ktoré sú jej vlastné. To z nás robí národ, v dobrom aj v zlom. Je možné, že na Slovensku nikdy nevznikne priestor na niečo ako registrované partnerstvá, či eutanázia, no to z nás nerobí „buranov“, či zaostalú krajinu. Je to niečo, čo reflektuje naše kultúrne korene a národné idey.

Andrej Danko napokon nebude kandidovať v prezidentských voľbách, naopak kandidovať bude napríklad Martin Daňo. Aký dopad to bude mať na voličské správanie národne orientovaných a protestných voličov kandidátov?

Andrej Danko má prekvapivo silnú podporu, aj napriek škandálu s jeho rigoróznou prácou, ktorý bol hlavnou témou médií posledné dva či tri mesiace. On sám, však asi chápe že táto podpora je jeho strop a nemyslím si, že po posledných mesiacoch túži po zvýšenej publicite, ktorá by určite nebola len pozitívna. Čo sa týka jeho elektorátu, tu nastáva zaujímavé delenie na voličov koalície a opozície. Preto, časť voličov spokojná s delením koalícia-opozícia intuitívne prejde k Marošovi Šefčovičovi a druhá, viac konzervatívne orientovaná prejde k Štefanovi Harabinovi.

Momentálne si nedovolím tvrdiť, či novinár-aktivista Martin Daňo bude mať nejaký výtlak pri fakte, že ostatní kandidáti majú rozbehnutú kampaň už niekoľko mesiacov. Každopádne, nejakých voličov k sebe stiahnuť môže. Je celkom známy, má dobrú základňu na sociálnych sieťach a liberálne médiá ho neznášajú, čo je relatívne dobrý predpoklad. Myslím si však, že mu chýbajú potrebné vlastnosti na oslovenie dostatočne veľkej skupiny ľudí. Pravdepodobne ide skôr o recesiu, keď môže v kampani konfrontovať médiá a politikov s jeho vlastnými investigatívnymi zisteniami.

Tento týždeň Nemecko a Francúzsko uzavreli integračnú zmluvu z Aachenu, pobúrene reagoval napríklad Donald Tusk ale aj taliansky premiér Conte. Jedným z bodov je budovanie spoločnej obrany a presadenie Nemecka do Bezpečnostnej rady OSN. Ide o exkluzívne partnerstvo Nemecka, ktoré ide nad rámec EÚ?

Francúzsko a Nemecko sú hlavnými motormi EU, no vo výsledku sa stretávajú odporom voči hlbšej integrácii vo vnútri EU. V zahraničí EU trpí takmer nulovým vplyvom a samostatné Nemecko s Francúzskom sú popri USA, Rusku, či Číne len marginálnymi hráčmi, čo často dostávajú pocítiť. No teraz je tu predstava síce ekonomicky stagnujúceho Francúzska vlastniaceho jadrové zbrane v kombinácii s ekonomicky silným Nemeckom, ktoré bez jadrového arzenálu nie je považované za veľmoc. Navyše Nemecká ambícia získať jadrové zbrane by sa nezaobišla bez spustenia vlny anti-nemeckých nálad. Nemecko sa tak de facto dostalo do jadrového klubu, bez toho aby porušilo akýkoľvek princíp nešírenia jadrových zbraní a bez neželaného odporu vo verejnosti.

Skončilo sa podujatie v Davose. Angela Merkelová na ňom hovorila o európskej obrane. Nadviažem aj na predošlú otázku je naozaj téma vymanenia sa EÚ spod vplyvu USA tak aktuálna alebo ide len o politický marketing?

Ja tiež nadviažem na svoju odpoveď. Jadrový arzenál je považovaný za ultimátny mechanizmus odstrašenia. Inými slovami, s rastom obranyschopnosti štátu, exponenciálne rastie jeho vlastnosť konať nezávisle v medzinárodnej politike. Jedná sa o akýsi neviditeľný mechanizmus, ktorý poskytuje jeho vlastníkovi v situáciách kedy ide o jeho suverenitu veľkú výhodu. Nemecko a de facto celá EU je v oblasti obrany závislou na Spojených štátoch, na území Nemecka sa nachádzajú americké základne a dokonca aj jadrové zbrane. Program na rozmiestňovanie amerického jadrového arzenálu vo svete sa síce veľkoryso nazýva „zdieľanie jadrového arzenálu“, no v konečnom dôsledku sa jedná o zbrane plne pod kontrolou USA. Spojené štáty, od konca Druhej svetovej vojny, investovali nemalé peniaze do udržiavania svojho vplyvu v Európe aj kvôli zamedzeniu vzniku rivality medzi mocnosťami, ktorá bola príčinou najbrutálnejších konfliktov v našich dejinách. Tým, že mocnosti v Európe nemuseli budovať mocné arzenály nevznikala medzi nimi neistota z ich následného použitia. Tak ako udržiavala ich vplyv dostatočne slabý, aby si Spojené štáty mohli vždy diktovať svoje podmienky. Donald Trump pripravil USA o túto výhodu svojou krátkozrakou politikou založenou na povrchnom vnímaní medzinárodných vzťahov. Keď jednal s Európou ako s druhoradým vazalom, nekonzultoval s ňou vážne zahranično-politické kroky a marginalizoval NATO. Jeho predchodcovia boli aspoň natoľko inteligentní, že európskym lídrom nechávali pocit rovnocennosti i keď vo výsledku sa vždy jednalo o neúmerný vzťah nadriadeného s podriadeným. Dnes sa tento krok môže zdať ako jedna z najväčších chýb prezidentovania Donalda Trumpa. Pretože pokiaľ vznikne os Berlín-Paríž, ktorá v Strednej Európe nájde dostatočný konsenzus aby tento celok nasledovali krajiny ako Rakúsko, Slovensko, Česko, Maďarsko, Slovinsko, či Chorvátsko, tak v Európe vznikne ekonomicky globálna mocnosť s jadrovým arzenálom, nezávislá od USA a tvoriaca protiváhu bývalému svetovému lídrovi.

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info