Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Keď som pred mnohými rokmi ako mladá učiteľka nastúpila do školy s prísnym, ale spravodlivým riaditeľom, na jednej porade nám povedal niečo, na čo som dodnes nezabudla. A to už mám viac než osemdesiat. Bol to smutný príbeh o jednom zabitom žiakovi. Nie, nezabil ho psychicky narušený spolužiak, ako sa to stáva v dnešných časoch. Zabila ho kovová skriňa. Pri naháňačke v triede spadla na neho tak nešťastne, že na mieste umrel.
Neviem, či to bola pravda, alebo si to súdruh riaditeľ vymyslel ako odstrašujúci príklad, že žiakov nesmieme nechávať bez dozoru ani cez prestávku. Mňa tento tragický prípad strašil celý môj učiteľský život. Táto tragédia sa stala za socializmu. Vtedy sme nemuseli zamykať vchod do školy, nemuseli sme sa báť útokov zvonka či zvnútra od samotných žiakov. Dokonca si pamätám, že v istom období stáli dvaja žiaci pri vchode do budovy, aby zapísali a uviedli návštevy, ktoré prišli do školy.
Dnes je situácia iná. Škola nie je bezpečné miesto, škola je miesto, kde sa zabíja. Deti berú život deťom aj učiteľom.
Takto vyzerá najnovší prieskum Focusu
Dozrela Európa na revolúciu? Pohár trpezlivosti s mocipánmi začína pretekať...
Veľká rana pre Google! Na zverejnenie niektorých záberov domov už súhlas nestačí obísť
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Učiteľ bol handrou v každej spoločnosti
Vallo alebo Ráž? Kritika výzvy šíriacej sa v progresívnom prostredí a politické paradoxy pred voľbami v Bratislave.
Kampaň ako z pamätníčka, ktorý leží na dne šuplíka
Byť predsedom strany ešte neznamená byť lídrom
Kde zostali opozičné „tváre“? Sobotňajší protest v Bratislave niesol v znamení slabej účasti, chýbajúcich lídrov a opakovaných hesiel proti Ficovi.
Brusel narazil na realitu: Zásoby plynu sa stávajú horúcou témou
Komentáre
31. 10. 2025
Spomínam si na jedno stretnutie učiteľov v okresnom meste môjho prvého pôsobiska. Témou seminára bolo postavenie učiteľa v spoločnosti. Jeden kolega, ktorý sa už chystal do dôchodku, dovolil si nahlas povedať krutú pravdu. Pravdu, že učiteľ bol handrou v každej spoločnosti. Vládna moc ho využívala na plnenie svojej propagandy. Musel držať hubu a krok. Musel poslúchať. Doložil to príkladmi od vzniku slovenského štátu až do socializmu
Nezabudla som ani na to, ako v čase socializácie chodili k nám domov moji učitelia, aby môjho otecka, roľníka, presviedčali o význame kolektivizácie. Naliehali, aby podpísal prihlášku do jednotného roľníckeho družstva. Lebo keď nie, nebudem prijatá na štúdium na strednej škole. Môj spolužiak, farárov syn, hoci sa výborne učil, musel ísť za murára.
Spomínam si tiež na to, ako som musela sedieť v komisii, pred ktorú prichádzali rodičia, ktorí prihlasovali deti na náboženstvo. Našou úlohou bolo odhovoriť ich od tohto rozhodnutia. Dokonca si pamätám na okresné stretnutie učiteľov, kde „úspešní“ kolegovia radili ako na to. Známe boli aj nedeľné, takzvané odpútavacie akcie.
Po prevrate v osemdesiatom deviatom prišlo obdobie, keď učiteľ už nič také nemusel. Len som ľutovala môjho komunistického riaditeľa a zástupkyňu za lynč od trikolórou označených kolegov počas „nežnej“. Učiteľské kolektívy potom riadili noví, „sametoví“ riaditelia. Na toto obdobie nerada spomínam. Mne nové vedenie robilo mnohé príkoria, lebo ja som revolúciu nerobila. Že ma niektorá kolegyňa zamkla na vecku, to je len malá epizódka z toho, čo mi robili. Zašlo to až tak ďaleko, že moje prenasledovanie riešila školská inšpekcia. Pre mňa mal 17. november trpkú príchuť, hoci som v strane nikdy nebola.
S príchodom slobody a demokracie sa v postavení učiteľa veľa nezmenilo. Možno načas sa prestali písať rôzne plány, ktoré predtým boli povinné. Slobodu mnohí žiaci a rodičia poňali po svojom. Ak sa niektorým nepáčilo vyžadovanie plnenia povinností či známkovanie, na vine nebol žiak, ale učiteľ.
Kým voľakedy učiteľ bez hriechu a výčitiek prezrel, či žiak má čisté ruky, či nemá v aktovke cigarety, dnes pánboh ochraňuj takého učiteľa! Dnes by narušil jeho súkromie. S deťmi treba len v rukavičkách. Čo tam po tom, že mnohí nespratníci si vyložia nohy na lavicu, čo po tom, že nerešpektujú učiteľa a narúšajú vyučovanie!
Bombové vyhrážky na školách nútili vládu konať. Jej kritikov sme počuli kritizovať každý krok, čo spravila na zvýšenie bezpečnosti žiakov. Koľko kriku odznelo pri zavádzaní kamier do škôl, čo sme sa napočúvali, že kamery zasahujú do súkromia detí. Dnes hľadáme riešenie, ako zabrániť tomu, aby žiak neprišiel do školy s nožom či zbraňou. Zradikalizovali sa naši mladí, lebo sme sa im stali vzorom so svojou nenávisťou. Nenávisť ovládla Slovensko. Samotní politici beztrestne zneužívajú deti na šírenie nenávisti voči premiérovi. Tomu premiérovi, na ktorého strieľal zradikalizovaný starec. Dospeli sme až tak ďaleko, že pred očami nám rastú noví, detskí cintulovia.
Preto dnes takmer na dennom poriadku počúvame správy o tom, že na tej či onej škole žiak zabil spolužiaka či učiteľa
A nielen u nás. Je to celosvetový problém. Aj toto sme si vyštrngali s príchodom slobody. Lebo po prevrate s onou slobodou a demokraciou začali prichádzať aj choroby demokracie. Sloboda slova, sloboda názoru. Lenže nie vždy a nie pre každého. Keď sa môj slobodný názor nepáči, nie je ten „správny“, som nepriateľom štátu. Tí druhí mi zapchajú hubu alebo ma strčia do väzenia. Ale „správni“ rebeli, mladí dorastenci, dostanú priestor na pódiách, aby tam revali, že sa ich budeme báť. Rozsievajú strach a nenávisť a my im to dovolíme.
Len prosme pánaboha, aby nás o pár rokov nečakalo to, čo Francúzsko.
Tu už by som mala končiť, priatelia! Mala, ale nebudem. Udalosti posledných dní, čo sa odohrali v tejto kolíske kultúry, to všetko mi pripomenulo článok, ktorý mi v Hlavnom denníku vyšiel 11. 7. 2023 .
Píše sa rok 2023 a ja som sa vrátila k textu spred piatich rokov
Poďte s nami, všetci mladí, pracovať a budovať... Túto rezkú pochodovú pesničku mladí ľudia nepoznajú. Stačí však povedať názov a vidím posmešné tváre. Počujem posmešné hlasy, že o čom to, preboha, točím.
Len pripomeniem, že tento článok som publikovala v roku 2018
Poviem to stručne: pesnička vyzýva mladých k budovaniu, láske a úcte k práci. Je obrazom svojej doby. Evokuje časy, keď mládež v eufórii povojnového nadšenia budovala, stavala Dedinu Mládeže, Priehradu či Trať mládeže. S nadšením a radosťou, ako to zachytili filmové dokumenty a fotografie. Nuž, o tom točím, priatelia!
Ale aj o tom, prečo som si akurát na túto pieseň spomenula
Prečo teda? Lebo títo mladí ľudia vytvárali hodnoty. Aktuálne správy prinášajú obrazy o inakších mladých ľuďoch. O mladých vandaloch, ktorí hodnoty ničia. Študenti vo Francúzsku zapaľujú, čo im príde do cesty, len aby vyjadrili svoj nesúhlas so zmenami v školstve. A človek nevie pochopiť, že pri pohľade na horiace auto, na dielo vlastnej skazy, nadšene dvíhajú ruky. Na druhej strane policajti. Robia si svoju robotu, bránia podpaľačom vo vyčíňaní. A keď potom počujem, že riaditeľ školy hodnotí spútanie výtržníkov na kolenách a s rukami za chrbtom ako neprimeraný zásah, pýtam sa, čo zastaví rozvášnené davy. Pohľad na takéto zábery mrazí. Sú obrazom dnešnej doby a vyvolávajú strach. Aké dokumenty ostanú v archívoch po týchto mladých ľuďoch?
Aj keď dnešné nepokoje vo Francúzsku majú inú príčinu ako v osemnástom, výsledok je rovnaký. Horiace autá, smetné nádoby, podpaľovanie, streľba, útoky na policajtov, zatýkanie. Smrť 17-ročného mládenca alžírskeho pôvodu, ktorého zastrelil policajt pri dopravnej kontrole, ukázala silu rasových nepokojov. Žiaľ, aj takto chutí sloboda na západe. Sloboda, ku ktorej sa pomaly, ale isto približujeme.
Abraham Lincoln: „Sloboda bez poslušnosti je zmätok a poslušnosť bez slobody je otroctvo.“
Dnešní mladí ľudia nepoznajú skutočné hodnoty. Pravdaže, neplatí to všeobecne, existujú aj svetlé výnimky. Ale nemožno spochybniť fakt, že naši mladí si čoraz viac osvojujú „radosti“ západného sveta: pohodu, chľast, drogy a slobodu. Nepokoje ako v osemnástom roku alebo tie dnešné vo Francúzsku, chvalabohu, na Slovensku ešte nemáme. Ale to, čo sa stalo na Zámockej či ďalšie tragické udalosti v Bratislave i mimo nej, nemajú od toho ďaleko. Obávam sa, že ak sa k moci dostanú progresívne a liberálne sily a s nimi aj slobodné užívanie drog a prijímanie migrantov, budeme tu mať druhé Francúzsko.
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
