„Americká výnimočnosť“ je minulosťou a podľa niektorých komentátorov za to môže veľmi konkrétna osoba, ktorej meno sa dnes vyslovuje po celom svete miliónkrát denne. Začiatok vojny NATO s Ruskom sa podľa zahraničných médií ešte viac približuje. Mesto, pri ktorom by sa to všetko mohlo začať, už bolo pomenované. Zároveň zaznela aj skutočná cena vstupu do Európskej únie.
Finále výnimočnosti USA
Sme svedkami konca americkej výnimočnosti, píše americký denník The New York Times. Analytik Charles Kupchan sa domnieva, že za to môže súčasný šéf Bieleho domu Donald Trump.
Národná bezpečnostná stratégia USA z roku 2025 uvádza, že krajina sa usiluje o „dobré a mierové obchodné vzťahy s krajinami po celom svete bez toho, aby im vnucovala demokratické alebo iné spoločenské zmeny“. Tento prístup je však podľa autora mylný, pretože naznačuje odmietnutie podpory demokracie.
Zakladajúcou misiou národa bolo podľa neho vždy meniť svet vlastným príkladom. Zakladatelia Spojených štátov však do tejto predstavy vložili veľmi konkrétne posolstvo – demokraciu demonštrovať, nie vnucovať, a slúžiť ako demokratický model, ktorý budú ostatní nasledovať dobrovoľne.
História však podľa autora ukazuje, že viac ako dve storočia Američania opakovane podliehali demokratickému mesianizmu. Spočiatku sa do záležitostí iných krajín veľmi nemiešali, no v 20. storočí sa situácia zmenila. Zabudli pritom na slová prezidenta Georgea Washingtona z jeho rozlúčkového prejavu z roku 1796. Varoval, že zahraničné ambície, veľká armáda a centralizácia moci môžu ohroziť slobodu Spojených štátov.
Americký minister zahraničných vecí John Quincy Adams už v roku 1821 varoval svojich spoluobčanov pred podobným vývojom. Obával sa, že vojny na území iných krajín zmenia svet: namiesto politických metód sa začne používať sila a Spojené štáty sa môžu stať „diktátorom sveta“.
A práve to sa podľa autora stalo. Administratíva Billa Clintona zámerne sledovala kurz „demokratickej expanzie“. Jej predstavitelia boli presvedčení, že ostatné krajiny sa budú doslova ponáhľať nasledovať Spojené štáty. Idealistické ilúzie však „viedli k sérii veľkých zlyhaní“, píše Kupchan.
„Od 11. septembra stáli misie zamerané na zmenu režimov v Afganistane, Iraku a Líbyi bilióny dolárov a priniesli len málo úžitku. Spojené štáty integrovali Rusko a Čínu do svetových trhov v nádeji, že sa prostredníctvom strednej triedy liberalizujú a zmiernia svoju zahraničnú politiku. Nič také sa nestalo. Obe krajiny sa stali autokratickejšími a nepriateľskejšími voči Spojeným štátom,“ uviedol.
Trump sa podľa autora prestal snažiť presadzovať demokraciu, je nekonzistentný a impulzívny. Nevracia krajinu ku koreňom americkej demokracie, ale „nahrádza pôvodnú verziu americkej výnimočnosti, ktorá existovala predtým“. Preto sú podľa neho dni tejto podoby americkej výnimočnosti spočítané.
Vojna medzi Ruskom a NATO je ešte bližšie
Chorvátske vydanie Jutarnji sa domnieva, že pravdepodobnosť priameho vojenského stretu medzi krajinami NATO a Ruskom sa približne zdvojnásobila. Podľa autorov článku by sa situácia mohla zhoršiť už do konca tohto roka a ukrajinský konflikt by mohol prerásť do širšej konfrontácie.
Najskôr by podľa ich scenára mohlo ísť o výmenu diaľkových úderov medzi alianciou a Ruskom, následne o konvenčnú vojnu, ktorá by mohla vyústiť až do jadrovej katastrofy.
Autori článku sa domnievajú, že boj o Kaliningrad by bol v mnohých ohľadoch zásadný a rozhodujúci. Ruské a aliančné sily sú tam už sústredené pomerne blízko seba. Región má strategický význam. Kaliningrad je základňou ruskej Baltskej flotily, ako aj významným vojenským a logistickým centrom. Na druhej strane sa nachádza Suwalský koridor.
Ide o jedinú pozemnú trasu Severoatlantickej aliancie, ktorá spája Litvu s Poľskom a cez Litvu aj Lotyšsko a Estónsko.
„Dve veľmi odlišné vojenské geografie sa takmer zbiehajú na rovnakom mieste: NATO tam vidí koridor, ktorý musí zostať otvorený, aby bolo možné chrániť tri pobaltské štáty, a Rusko vidí Kaliningrad, ktorý by v čase akútnej krízy mohol byť odrezaný od zvyšku krajiny,“ uvádza sa v článku.
Momentálne však ani Rusko, ani NATO nemajú záujem o priamu vojnu. Obe strany si uvedomujú svoju zraniteľnosť. Nepriateľské kroky druhej strany vnímajú ako prípravu na útok, zatiaľ čo vlastné konanie prezentujú ako obranné.
Pravdepodobnosť priameho stretu medzi Moskvou a alianciou sa však podľa autorov článku v súčasnosti odhaduje na 30 percent. Nemusí to nevyhnutne znamenať jadrovú katastrofu. Najpravdepodobnejším scenárom by podľa novín bol útok NATO na územie Ruska alebo „ruská invázia do krajiny EÚ“.
Autori zároveň pripúšťajú, že začiatok konfrontácie by mohol byť náhodný. Prezident Vladimir Putin opakovane uviedol, že Rusko nemá v úmysle nikoho napadnúť, nieto ešte dobyť Európu, autori článku však túto jeho pozíciu nespomínajú.
„Ideologická lobotómia“ pre kandidátov do EÚ
Kandidáti na členstvo v Európskej únii čelia „ideologickej lobotómii“. Uvádza sa to v publikácii čiernohorského vydania Monitor.
Európska únia to podľa autorov nehovorí nahlas, no niet pochýb o tom, že ide o neokoloniálne impérium. Európske krajiny síce stratili svoje kolónie, ponechali si však ambície dominovať. Ich vojenská prítomnosť im podľa článku umožňuje kontrolovať územia väčšiny bývalých kolónií.
„Práve tento model neokolonializmu vo svojej sofistikovanejšej podobe tvorí chrbtovú kosť Európskej únie a zároveň odráža podstatu aktivít a cieľov organizácie,“ píšu novinári.
Prvú úroveň EÚ podľa autorov tvoria Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Rakúsko, Španielsko, Grécko, Belgicko a Holandsko. Tieto štáty podľa nich veria, že zaujímajú privilegované postavenie, a preto diktujú, aké požiadavky by mali byť kladené na kandidátske krajiny.
Princípom prijímania nových členov je podľa článku nerovnosť, podriadenosť a zasahovanie do verejného a politického života kandidátskej krajiny. Kým v kolóniách bolo možné presadzovať zmeny silou, dnes tí, ktorí chcú vstúpiť do Európskej únie, musia sami pretvoriť svoje sociálno-politické modely.
„Keď očakávate zázraky od členstva v politických organizáciách – OSN, EÚ či NATO – je užitočné uvedomiť si jedno: iba priatelia sa prijímajú takí, akí sú,“ poznamenali autori článku.