Názory

STVR nie je nafukovacia. Kritici chcú z verejnoprávnej televízie bič na vládu, ale kto jej dá peniaze a priestor?

Autor: Ivan Mihale
Publikované: 25. 5. 2026 14:41
Čas čítania: 1 min citania
Komentáre: 0 komentárov
Komentáre: Načítavajú sa

Ak si niekto myslel, že po sporoch okolo STVR sa verejnoprávna inštitúcia stiahne do kúta a bude sa ospravedlňovať za každé rozhodnutie, mýlil sa. Slovenská televízia a rozhlas dnes stojí medzi dvoma mlynskými kameňmi: na jednej strane politici, ktorí do relácií chodia alebo nechodia podľa vlastnej stratégie, na druhej strane aktivistická časť verejnosti, ktorá by z STVR najradšej urobila permanentnú protivládnu tribúnu.

Robert Fico oznámil, že do Sobotných dialógov nepríde, a vyzval na neúčasť v ďalších diskusiách aj svojich kolegov. STVR následne neodvysielala náhradnú politickú diskusiu. Kritici okamžite spustili reči o podriadenosti, cenzúre a službe vládnej moci.

Lenže otázka znie aj inak: čo presne mala STVR v takej situácii robiť?

Má verejnoprávna televízia za každú cenu vysielať prázdnu politickú prestrelku, v ktorej jedna strana nepríde a druhá si urobí vlastnú tlačovú konferenciu? Má namiesto riadne pripravenej diskusie narýchlo skladať náhradný program len preto, aby uspokojila tých, ktorí ju kritizujú bez ohľadu na to, čo urobí? Alebo má zachovať aspoň základnú programovú logiku a nevyrábať politické divadlo na objednávku komentátorov?

Argument, že verejnoprávne médium musí za každých okolností odvysielať diskusiu, znie vznešene. V praxi je to však často len zámienka na to, aby sa z STVR stala ďalšia aréna politickej hystérie. A keďže sa tak nestalo, prišla tradičná nálepka: vraj politická služba.

Lenže STVR nie je nafukovacia. Nemá neobmedzené kapacity, neobmedzené peniaze ani neobmedzený priestor. Ak má prinášať kvalitné spravodajstvo, diskusie, regionálne témy, kultúru, šport, dokumenty, menšinové žánre aj verejnú službu, musí mať na to aj rozpočet. Bez peňazí sa veľa muziky zahrať nedá.

A práve tu je pokrytectvo kritikov najviditeľnejšie. Na jednej strane chcú od STVR výkon ako od veľkých zahraničných verejnoprávnych médií, na druhej strane sa tvária, že všetko sa dá robiť lacno, okamžite a podľa ich ideologického vkusu. Keď televízia niečo neodvysiela, je vraj podriadená vláde. Keď niečo odvysiela, zasa vraj dáva priestor nesprávnym ľuďom. Keď pozve politikov, je to propaganda. Keď ich nepozve, je to cenzúra.

A čo má teda STVR robiť? Vysielať len politické diskusie, v ktorých budú stále tí istí hostia opakovať tie isté frázy? Má sa zmeniť na aktivistickú platformu? Má vysielať priame prenosy z dúhových pochodov, dávať priestor samozvaným morálnym autoritám a propagovať kvázihercov, ktorí si mýlia verejnoprávne médium so svojou súkromnou tribúnou?

Verejnoprávnosť predsa neznamená, že televízia má slúžiť jednej ideologickej bubline. Neznamená ani to, že musí automaticky kopírovať agendu mimovládnych organizácií, opozičných komentátorov či kultúrnej scény, ktorá sa už roky tvári, že vlastní patent na správny názor.

Politik má právo povedať, že do relácie nepríde. Televízia má právo rozhodnúť, či v takej situácii reláciu odvysiela, nahradí alebo presunie. To samo osebe ešte nie je dôkaz politického podriadenia. Je to programové rozhodnutie, ktoré možno kritizovať, ale nemožno z neho automaticky vyrábať dôkaz o totalite.

Kritici dnes hovoria o „inštrumentalizácii“ a „kolonizácii“ verejnoprávnych médií. Zabúdajú však dodať, že podobné tlaky tu boli vždy — len im prekážajú najmä vtedy, keď nemajú pod kontrolou výsledok. Keď verejnoprávne médium dlhé roky kopírovalo liberálny a progresívny slovník, bolo to vraj normálne. Keď sa dnes objaví pokus o iný tón, okamžite sa kričí o únose štátu.

STVR má byť verejnoprávna, nie opozičná. Má informovať, nie suplovať politickú kampaň. Má vytvárať priestor pre rôzne názory, nie byť megafónom jednej časti spoločnosti. A ak od nej niekto čaká viac kvality, viac programu a viac odvahy, potom treba hovoriť aj o peniazoch, personálnych kapacitách a reálnych možnostiach.

Lebo bez stabilného financovania, profesionálneho zázemia a pokojného prostredia nemožno čakať zázraky. STVR môže zahrať viac muziky, ale nie vtedy, keď jej všetci zároveň berú nástroje a potom sa čudujú, že orchester nehrá ako v opere.

Najjednoduchšie je kričať, že STVR zlyhala. Ťažšie je priznať, že verejnoprávne médium nemôže byť rukojemníkom každého politického gesta, každej mediálnej kampane a každej ideologickej nespokojnosti.

V tomto prípade nejde o dôkaz podriadenosti, ale o ukážku toho, v akom toxickom prostredí dnes STVR funguje. Nech urobí čokoľvek, jedna strana ju bude obviňovať zo služby vláde a druhá zo služby opozícii. A možno práve preto by jej najviac pomohlo menej hystérie, viac peňazí a menej predstáv, že verejnoprávna televízia má byť bojiskom namiesto média.