Pre Brusel to bola v Maďarsku výzva. Už roky sa bývalý maďarský premiér Viktor Orbán prejavoval ako poriadny nekonformista – na čele malej vnútrozemskej krajiny s iba 10 miliónmi obyvateľov sa mu darilo nielen udržať si vlastné vnútorné víťazstvo, ale aj vyhrávať voľby za voľbami, schvaľovať „neliberálnu“ (alebo lepšie povedané postliberálnu) ústavu a chrániť hranice svojho národa pred migračným útokom schváleným Bruselom. Ešte do očí bijúcejšie a netolerovateľnejšie je, že Orbán urobil z Maďarska kontrakultúrnu baštu konzervatívnych myšlienok a zdržanlivosti zahraničnej politiky, čím poskytol nacionalistom a antiglobalistom inde na Západe overený návod, ako vládnuť – teda ako efektívne bojovať proti globalisticko-progresívnemu stroju, ktorý v Európe funguje pod značkou EÚ. 

Pre Brusel existoval len jeden problém – bez ohľadu na to, ku koľkej nekalosti boli ochotní sa uchýliť, od masívnych vplyvových operácií cez rozsiahlu sieť lojálnych mimovládnych organizácií, ktoré Komisia financovala v Budapešti, až po zmrazenie desiatok miliárd finančných prostriedkov oprávnene dlhovaných rozpočtu krajiny, Maďarov jednoducho nebolo možné presvedčiť, aby volili ľavicu. Propaganda v Európe dlho tvrdila, že Orbán ako politický projekt je anomáliou: že premiérov konzervatívny nacionalizmus a realizmus zahraničnej politiky boli len Orbánove; že jeho neliberálny obrat bol doma nepopulárny, ak nie odsudzovaný; a že Budapešť sa prísne bráni migračnému šialenstvu nariadenému EÚ, agresívnemu dobrodružstvu voči Rusku, odmietaniu členstva Ukrajiny v Únii a sebasabotáži v energetickej politike, ktorá sa nedeje kvôli Maďarom, ale napriek nim. 

Brusel mimo reality

Tento verejný naratív bol určený pre tých najroztržitejších a veril mu aj ten najhlúpejší, v rámci byrokratického aparátu EÚ aj mimo neho. Ale aspoň tí najmúdrejší a najbystrejší z týchto mandarínov veľmi dobre chápali, že tieto príbehy majú s realitou len málo alebo vôbec nič spoločné. Nech už boli Orbánove neduhy akékoľvek, strata kontaktu s realitou medzi ne nepatrila; v tomto zmysle bol prinajmenšom skutočným „populistom“, keďže vládol v silnej poslušnosti vôli ľudu. Je pravda, že Orbán bojoval zubami nechtami, aby ochránil Maďarsko pred absurdnou politikou otvorených dverí, ktorá v posledných 15 rokoch pustošila Európu, a dokonca prijal obrovské finančné bremeno dennej pokuty vo výške jedného milióna eur, ktorú platil Komisii za to, že držala nelegálnych votrelcov na uzde.

Pritom si však získal drvivú podporu maďarského ľudu, pričom podľa prieskumu z roku 2023 bolo 77 % voličov proti plánom EÚ na kvóty migrantov. Podobne prieskumy z roku 2019 ukázali, že 87,5 % Maďarov bolo proti neeurópskej imigrácii. To isté platí pre Orbánovu vojnovú politiku, pričom 80 % respondentov je proti dodávkam zbraní Kyjevu v roku 2022. Aj po víťazstve Magyara by iba 27 % podporilo odblokovanie rokovaní Budapešti o členstve Ukrajiny v EÚ, pričom 54 % by bolo zásadne proti. Viac ako polovica Maďarov (52 %) je tiež proti vzdaniu sa ruského exportu energie.

Trójsky kôň

Eurokrati vedeli, že Maďarsko nemôžu znovu dobyť tým, že jeho ľudu ponúknu veselého, tlieskajúceho progresívneho demokrata v podobe španielskeho Pedra Sáncheza alebo bývalého kanadského premiéra Pierra Trudeaua, ani zatuchnutého technokrata ako nemecký Friedrich Merz. Ani jeden by nestačil. Potrebovali skôr niekoho, kto by znel ako Orbán a chodil ako Orbán – ale nebol by vôbec ako Orbán. Keďže prehrali spor, ich jedinou nádejou bol Orbánov imitátor. Tou osobou bol Péter Magyar, veterán strany Fidesz, ktorý nešetril úsilím presvedčiť svoj ľud, že bude Orbánom 2.0, alebo Orbánom bez toho, čoho sa ľudia v origináli omrzeli. Magyar sa tak v otázkach ako imigrácia a ruská ropa pevne postavil na pravicu. Na Ukrajine sa postavil proti urýchlenému vstupu Kyjeva do Únie a dokonca spojil postoj Budapešti k tejto otázke s ľudovým referendom. 

To bolo šikovné politikárčenie – a Magyarovi to prinieslo nadpolovičnú väčšinu, po ktorej túžil. Od maďarských volieb 12. apríla však nový premiér dokázal, že jeho kritikovia mali pravdu, keď sa odhalil ako trójsky kôň. Znova a znova dal jasne najavo, že Maďarsko čaká opakovanie poľského scenára, kde Donald Tusk – napriek prehre v parlamentných voľbách v roku 2023 – zosnoval parlamentný prevrat, aby sa dostal k moci. Potom s bezohľadným autoritárstvom pristúpil k očiste vlády a médií od konzervatívnych prvkov, dokonca poslal políciu po novinároch, s ktorými nebol spokojný. 

Zavládne s EÚ zladený progresívny režim

Teraz je jasné, že Maďarsko bude nasledovať rovnaký model pri zavádzaní autoritárskeho, s EÚ zladeného a progresívneho režimu v Maďarsku. Podobne ako Tusk v Poľsku, aj on teraz oznámil svoje odhodlanie zatvoriť maďarskú štátnu televíziu a obvinil ju z blízkeho vzťahu s Orbánom. Vo svojom prvom prejave ako premiér jasne uviedol, že chce „potrestať“ zločiny odchádzajúcej vlády, čo by bolo všeobecne odsúdené, keby to o predchádzajúcom progresívnom výkonnom orgáne povedal nastupujúci pravicový politik. Trval na svojej požiadavke, aby maďarský prezident Tamás Sulyok, ktorý bol legálne zvolený počas Orbánovho pôsobenia a je spojencom bývalého premiéra, rezignoval na svoj úrad bez zjavného dôvodu, okrem Magyarovej túžby po úplnej kontrole. Je odhodlaný potlačiť akúkoľvek formu opozície voči svojej vláde, či už politickú alebo kultúrnu; chce vyvlastniť majetok dôležitých konzervatívne orientovaných think-tankov, ako je Mathias Corvinus Collegium. Hoci by žiadny súd v slobodnej krajine nesúhlasil s jeho autoritárskymi projektmi, maďarská dvojtretinová väčšina v parlamente mu umožňuje podriadiť si Národnú súdnu radu krajiny, čím mu dáva obrovský vplyv na súdy. Dokonca chcel, aby bol za ministra spravodlivosti vymenovaný aj jeho vlastný švagor, Márton Melléthei-Barna. Jediným dôvodom, prečo sa tak nestalo, bol verejný rozruch, ktorý to vyvolalo.

Zdá sa, že ho už unavuje predstierať, že je stredopravicový. Za ministerku školstva nominoval krajne ľavicovú LGBT aktivistku Judith Lannertovú. Medzitým je jeho nová ministerka zahraničných vecí Anita Orbánová globalistickou fanatičkou, ktorá je úplne oddaná erózii maďarskej nezávislosti a prijatiu kľúčových bodov Európskej komisie. Sľuby jeho vlády o prísnosti hraníc sa rozpadajú pomerne rýchlo – Anita Orbánová teraz verejne argumentuje za podriadenie sa Maďarska migračnému paktu EÚ, čím signalizuje úplnú kapituláciu v otázke migrácie. Keďže plány Ursuly von der Leyenovej na vnútenie svojej vôle maďarskému ľudu boli úspešné, sotva prekvapí, že vlajka EÚ bola po rokoch vztýčená v krásnej budove maďarského parlamentu a počas maďarskej investitúry zaznela hymna EÚ . Táto bezdôvodná urážka Maďarska mala príchuť roku 1956. Vtedy, rovnako ako teraz, bolo maďarské vlastenecké povstanie potlačené machináciami cudzieho impéria; vtedy, rovnako ako teraz, sa zdalo, že hrubá sila triumfuje.

Ale tak to nie je. Hoci sa nový režim javí ako bezostyšne autoritársky a s EÚ zladený – teda s Maďarskom nezladený – podvod, na ktorý sa Maďari spoliehali pri víťazstve vo voľbách, sa rýchlo rozpadá. Mnohí, ktorí naleteli na klamstvo, teraz otvárajú oči a reorganizácia maďarského konzervatívneho hnutia prebieha. Maďarská pravica nemá núdzu o talentovaných lídrov pripravených zaútočiť. Maďarsko zatiaľ netreba vyraďovať.

Súhlasí aj Peter Osvald z Právo na pravdu

Nová vláda Pétera Magyara okamžite po voľbách odhadzuje masku a otáča kormidlo o 180 stupňov, súhlasí s EC Peter Osvald z Právo na pravdu.

Viac v článku:

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤