Legendárny herec Oldo Hlaváček odišiel vo veku 91 rokov. Slovensko si ho pamätá ako nezabudnuteľného komika, partnera Ivana Krajíčka v Hostinci pod gaštanom, no aj ako mimoriadne priameho človeka, ktorý sa nebál povedať, čo si myslí. A práve jeho posledné vyjadrenia dnes znejú ešte silnejšie.

„Tadiaľ cesta veru nevedie“

Na sklonku života sa Hlaváček už na divadelnú scénu nevracal. Nie preto, že by nechcel – ale preto, že ju už nespoznával, píše serves Plus 7 dní.
„Ja si na ich mená už ani nespomeniem. Vo všetkých seriáloch sú tí istí a všetci všade rovnako hrajú. Veľká väčšina z nich si zo seriálov prenáša zlozvyky aj do divadla. Na to by ich mal niekto erudovaný upozorniť. Najviac to vidieť na javiskovej reči. Tá je pre seriálových hercov obrovským kameňom úrazu. Zle artikulujú, nie je im rozumieť. Mali by sa sústrediť, vzdelávať a nie hrať sa na veľké hviezdy. Tadiaľ cesta veru nevedie,“ odkázal svojim mladším kolegom.

Jeho kritika bola priamočiara, ale pramenila zo skúsenosti človeka, ktorý viac než pol storočia stál na javisku vedľa tých najlepších. Pre Hlaváčka bolo divadlo poslaním – nie priestorom na budovanie ega.

Rozčarovanie z prvej scény

Slovenské národné divadlo bolo preňho druhým domovom, no v posledných rokoch sa doň už nevracal. „Hrdý názov ostal, no keď som tam bol naposledy, myslel som si, že som na predstavení ochotníckeho divadla,“ priznal bez servítky.
Najviac ho bolel úbytok úcty medzi generáciami. „Úcta mladých k starším sa úplne vytratila. Sú tam aj takí, u ktorých je vylúčené, aby pozdravili ako prví. A keď pozdravím ja, ani sa nepozrú, odkiaľ prichádza môj hlas,“ smutne konštatoval.

O revolúciách a hrdosti

Skepticky vnímal aj „revolučné nálady“ v SND po odvolaní generálneho riaditeľa Mateja Drličku.
„Drlička? Veď to bol v divadle mnoho rokov náš inšpicient. Celkom by ma zaujímalo, či sú v rodine,“ poznamenal ironicky.

Kroky ministerstva kultúry komentovať nechcel, ale jasne zdôraznil rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou: „Aj my sme podliehali kadejakým vyšším mociam. Aj nás koľko dourážali. A čo sme mali robiť? Štrajkovať? My sme boli umelci, žili sme pre divadlo. Naši diváci boli pre nás najdôležitejší. A keď sa nedalo inak, naši veľkí herci mali hrdosť a radšej odišli so vztýčenou hlavou. Nikde neplakali, ani sa nedoprosovali. Zbavili sa ako psov Machatu, Kronera, Kvietika… A to bol ozajstný výkvet.“

Na adresu mladých dodal svojský, ale výstižný odkaz: „Keď si títo myslia, že horekovaním niečo zmenia, mali by im postaviť detskú izbu. Ale inak im, samozrejme, držím palce.“

Smutná, ale pravdivá spoveď

Oldo Hlaváček patril k tým, ktorí verili, že herec má slúžiť divákovi – nie sebe. Odišiel s pocitom, že jeho milované divadlo už nie je tým, čo kedysi. Ale aj so slovami, ktoré dnes znejú ako varovanie: bez pokory, disciplíny a úcty sa cesta k ozajstnému umeniu stráca.

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤️