Exminister si podal nielen Denník N: PREČO NOVINÁRI PÍŠU NEZMYSLY?

Dostávajte dôležité správy okamžite

HLAS ĽUDU: Šarmantný odfajč Roba Kaliňáka

Novinárske sliepočky a ich mužskí kolegovia sa niekedy darmo snažia hlúpymi otázkami dostať Kaliho do úzkych.

To isté pri čítaní textu. Vraj sa kŕmila zubnou pastou? Wtf? Opäť, načo by to robila? A kruto týral a znásilňoval ju syn Nicolae Ceasesca Nicu.

Text síce poznamená, že ona sama to poprela (už 35 rokov žije v USA, rozhodne nemá dôvod na bývalý rumunský režim brať ohľad), ale ďalej pokračuje v bulvárnom štýle.

Celý článok sa pritom odvoláva na jeden zdroj: knihu obskurného rumunského autora, bývalého postkomunistického funkcionára (bol aj riaditeľom ich ústavu pre štúdium komunistického režimu) ktorý sa živí práve písaním rôznych textov o bývalom režime so senzačným podtónom.

(Presnejšie, je tam aj odvolávka na článok v Guardiane, ktorý však pri celkom inej téme údajne cituje matku gymnastky - podľa všetkého zase len z danej knihy.)

https://www.hlavnydennik.sk/2024/07/28/politolog-cim-su-olympijske-hry-bez-olympijskeho-mieru

Ako takéto texty vznikajú?

V prípade režimu ako bol ten Ceasescov, pracovala aj propaganda.

Ten režim naozaj nebol bohviečo, no západná propaganda jeho nedostatky ešte nafukovala, lebo sa to hodilo.

Kým obyvateľstvo hladovalo, diktátor a jeho žena vraj žili v prepychu vo vile s pozlátenými kohútikmi. Dodnes turistom v Bukurešti ukazujú "Ceausescovu vilu", ktorá však v skutočnosti slúžila na ubytovanie zahraničných hostí, nežil v nej Nicolae.

Podobne sa šírili zvesti o údajnom zhýralom živote ich detí. V skutočnosti najstarší syn Valentin zasvätil život vede ako uznávaný fyzik a ich dcéra bola pomerne významná matematička. Len syn Nicu sa venoval politike, ale jediný zdroj príbehov o jeho údajnej zhýralosti, či o tom, ako chodil do kasín v Monaku a inde hrať o veľké sumy so synmi Saddáma Husajna, bol generál rumunskej Securitate, ktorý utiekol na Západ.

Takéto vysoko nepravdepodobné, no vďačne šírené príbehy sa netýkali len Rumunov. Samého ma kedysi fascinovalo čítať archívne západné články o tom, ako napríklad Honeckerovci údajne žili vo vile kde "kachličky museli ladiť s farbu zubných kefiek"? Wtf? Hádam stačí, ak je to naopak, kto by kupoval podľa zubnej kefky kachličky? A to, že niekto chce, aby mu v kúpelni ladili farby doplnkov hádam nie je prejav totálnej zhýralosti?

Ale takéto čánky, s nie veľmi logickými detailmi, sa naozaj pomerne úspešne šírili.

CIA bežne nepriateľské režimy očierňovala podľa niekoľkých jednoduchých pravidiel: šírila príbehy o zhýralosti vodcov a podľa možností k tomu ešte pridávala zvesti, ako sú spolupracovníci či deti vodcov sexuálnymi zvrhlíkmi. (Podľa tohto manuálu idú Američania dodnes, stačí si spomenúť, ako americká veľvyslankyňa v OSN svetu vykresľovala, ako Kaddáfí rozdáva svojim bojovníkom Viagru, aby ľahšie znásilňovali. To síce potom popreli všetci, aj bývalí Kaddáfího ľudia, aj opozícia, ale v danej chvíli príbeh poslúži.)

Noviny potom tieto príbehy rady šírili aj samé. Ale senzačné detaily môže dodávať hocikto, nemusia to byť len profesionálni propagandisti.

Aj na tomto fóre som zverejnil štúdie, ktoré ukazovali, že väčšina sezačných správ o KĽDR je podľa všetkého vymyslených. Kým? Ľuďmi, ktorí odtiaľ ušli a potrebujú sa nejako živiť, tak tlači dodávajú veľmi farbisté príbehy, na ktorých pri bližšom skúmaní nesedí mnoho detailov. (Napr. miesto kde sa vraj mala udiať nejaká verejná poprava, a podobne.)

Ale vzhľadom na povahu režimu tie nezmysly nemá medzinárodne veľmi kto vyvrátiť a tlač nemá dôvod, prečo by si príbehy overovala. Robí to len pár hnidopichov, ktorí sa držia prestarnutého a nemoderného postoja, že dôležité by mali byť fakty, a je jedno, akého režimu sa tie fakty majú týkať.

A naozaj nemusí ísť len o príbehy s politickým podtónom. Za nenásytnosťou k farbistým no málo pravdepodobným príbehom je často číra lenivosť či psychologické črty novinárov.

Keď som žil v Prahe, všimol som si, ako českí novinári napríklad v každom článku o gangstrovi Krejčířovi, ktorý z krajiny utiekol (aj príbeh úteku bol značne prifarbený, ako ukázali po rokoch zverejnené detaily policajnej správy) použili vetu, že jeho vila má hodnotu 400 mil. korún. Zdrojom pre všetky tie články o multimiliónovej vile bol jeden jediný článok, odkiaľ túto informáciu potom prebrali ostatní a dlhočizné roky ju používali, hoci ten dom na prvý pohľad toľko ani zďaleka nemohol stáť.

Nakoniec ho konečne predali: za desatinu tej udávanej ceny (pričom všetky ostatné nehnuteľnosti, aj v danej lokalite, medzitým išli za to obdobie cenovo výrazne hore).

Podobne novinári, ľudia zavretí v kanceláriách, často milujú zmienky o tajných službách, tajných agentoch, niečo vzrušujúce. Tí českí sú v tomto úplne ukážkoví. A tak im hocičo predáte, ak do príbehu pridáte niečo trochu bondovského. "Skúsený spravodajca si počas stretnutia všimol, že sú sledovaní". Neskôr vyjde najavo, že to len jeho spolubesedník si všimol človeka, ktorý sa na nich pozeral - keďže ho osobne poznal.

U nás bol taký kanadský novinár, Tom Nicholson, s ktorým som sa párkrát v 90. rokoch bavil, a ten bol doslova fascinujúci tým, ako zo všetkého spravil bondovku, doslova žil totálne nepravdepodobnými príbehmi, ak tam boli tajné služby či mafia. Veľké dieťa. V jeho prípade to ale zväčša bolo tak za hranou, že mu to predsa len vydávajúci redaktori okresávali, aby sa úplne nezosmiešnili. Potom prešiel na viac politické príbehy.

Plus, novinári sú otrokmi klišé, zvlášť politických. Keď som pracoval v agentúre Reuters, pýtal som sa kolegov, ktorí robili politické články (ja som bol ekonomický novinár), prečo napríklad slovenskému expremiérovi Mečiarovi vždy píšu, že je bývalý boxer.

V skutočnosti proste v mladosti, počas strednej školy, chvíľu chodil na box. To potom môžeme hocijakému politikovi písať, že je bývalý spevák alebo gymnasta.

Ale nikto sa so mnou ani len nebavil. To klišé bolo pohodlné a sedelo do politického obrazu agresívneho politika.

A novinári sú často tvorení kolektívnym povedomím, riadia sa tým, čo je "správne" a "in". Nikto im nemusí priamo diktovať, ako písať, oni to kolektívne vedia.

Takto je to v Bratislave či Prahe alebo New Yorku, a bohužiaľ veľmi často aj v Londýne.

Niežeby kritické myslenie nefungovalo. Ak by niekto, napríklad nejaký alternatívny portál, podobne šlendriánsky ako o Comaneciovej napísal článok o Vášáryovej, Kovačič Hanzelovej či Radičovej, ojoj, to by v sebe časť novinárov okamžite objavila ostré kritické myslenie a rozhorčene by poukazovali na to, ako treba overovať fakty a nehnať sa za senzáciami.

Tu síce šírenie nezmyslov môže tej Comaneciovej aj prekážať a bolieť ju, ale je ďaleko, a v celom príbehu je dôležitý určitý komunistický režim, takže nároky na overovanie faktov sú v tomto prípade veľmi nízko.

V záchode spolu s tubou od zjedenej zubnej pasty.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik