Komentár Jurija Rubcova (Fond strategickej kultúry)
Pri príležitosti 75. výročia konferencie v San Franciscu , na ktorej bola založená Organizácia Spojených národov
Stále častejšie sa množia pokusy napadnúť pozíciu Ruska ako právneho nástupcu ZSSR, jedného zo zakladateľov OSN a stáleho člena Rady bezpečnosti. Podľa
vyjadrenia člena Rady federácie Sergeja Kalašnikova (2018), Západ začala
"veľmi mohutnú operáciu aby vyhodil Rusko z Bezpečnostnej rady OSN.
75.výročie medzinárodnej konferencie v San Franciscu, ktorá vyústila do zrodenia OSN, nás vedie k tomu, aby sme sa k tomuto problému opäť vrátili.
Moskva neverí, že svetový poriadok, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne si nevyžaduje reformy. Je pripravená diskutovať o možnostiach reštrukturalizácie Bezpečnostnej rady, ale návrhy vedúce k ohraničeniu výhradných práv súčasných stálych členov Rady bezpečnosti vrátane práva veta sú pre ňu neprijateľné. Použitie práva veta alebo hrozba jeho použitia viackrát zachránili OSN, aby sa nestala spolupáchateľom medzinárodných dobrodružstiev.
[caption id="attachment_142123" align="alignleft" width="300"]
San Francisco[/caption]
Dňom vzniku tejto medzinárodnej organizácie je 26. jún 1945, keď bola prijatá Charta OSN na konferencii v San Franciscu, na ktorej sa zúčastnilo viac ako 850 delegátov z 50 krajín sveta. V deň otvorenia konferencie, 25. apríla, sa na rieke Labe uskutočnilo významné stretnutie predných jednotiek Červenej a Americkej armády. A hoci rozpory medzi ZSSR a jej západnými spojencami sa prejavili už v San Franciscu, rozhodnutia konferencie aj tak predurčoval
„ duch Labe“ .
Všetky štáty, ktoré sa zúčastnili na konferencii OSN, predovšetkým štyri veľké mocnosti (iniciátori zasadnutia v San Franciscu ZSSR, USA, Veľká Británia a Čína), vystúpili s výzvou na vytvorenie medzinárodnej bezpečnostnej organizácie, ktorá by kolektívne zabezpečovala udržiavanie svetového mieru.
Bola uznaná osobitná zodpovednosť veľkých mocností pri riešení tejto úlohy. Kľúčové problémy sa rozhodli už skôr, nie na valnom zhromaždení všetkých delegácií, ale v úzkom okruhu zástupcov veľkých mocností (vrátane Francúzska). Ako spomínal veľvyslanec Sovietskeho zväzu v USA A.A. Gromyko, ktorý viedol sovietsku delegáciu po odchode ľudového komisára pre zahraničné veci V.M. Molotovova zo San Franciska, odporúčania "veľkej päťky" a ich vedúca úloha na konferencii
"neboli verejne propagované, ale všetci účastníci tohto fóra o nich vedeli a všeobecne vzali za samozrejmosť .
[caption id="attachment_142124" align="alignright" width="300"]
A. Gromyko podpisuje Chartu OSN[/caption]
Koniec koncov, formálna rovnosť veľmocí, ktoré rozhodujúcim spôsobom prispeli k porážke nacizmu a militarizmu, s hociktorou malou krajinou, a dokonca aj krajinou, ktorá sa pripojila k proti-hitlerovskej koalícii na samom konci vojny, bola nielen že historicky nespravodlivá, ale hrozila aj predĺžením konferencie na neurčito, vzhľadom na početné prejavy, účastníkov delegácií, nezriedka posypané
„poriadne veľkou porciou prázdnych rečí“ (AA Gromyko).
Na návrh sovietskej delegácie, bola do Charty zahrnutá preambula, ktorá v pôvodnom návrhu chýbala a vyhlasovala za najdôležitejší cieľ OSN udržať svetový mier a bezpečnosť, ochrániť budúce generácie pred hrôzami vojny
"mierovými prostriedkami v súlade so zásadami spravodlivosti a medzinárodného práva .
"
Delegácia ZSSR podporila návrh ostatných účastníkov konferencie, aby sa do záhlavia kapitoly zahrnula klauzula o rešpektovaní územnej celistvosti a politickej nezávislosti štátov. Zástupcovia Sovietskeho zväzu, rovnako ako delegáti Spojených štátov, Veľkej Británie a Číny, sa tiež vyslovili v prospech toho, aby sa v Charte zakotvilo ustanovenie v o nezasahovaní organizácie do vnútorných záležitostí jej členov s výhradou, že
„táto zásada sa nedotýka použitia donucovacích opatrení“ v prípadoch stanovených v charte.
[caption id="attachment_142125" align="alignleft" width="300"]
Delegácia ZSSR na konferencii OSN v San Franciscu[/caption]
Štáty, ktoré sa zúčastnili na konferencii v San Franciscu alebo predtým podpísali Deklaráciu Spojených národov z 1. januára 1942, boli uznané za iniciátorov novej univerzálnej bezpečnostnej organizácie.
Boli stanovené podmienky na prijatie nových členov do organizácie. Návrh vedúceho Ekvádorskej delegácie
„v akomkoľvek blízkom alebo vzdialenom období“ umožniť prijatie „všetkých suverénnych štátov sveta a tých štátov, ktoré môžu v budúcnosti získať suverenitu“, sa stretol s kategorickou námietkou predstaviteľov ZSSR, ktorí brali do úvahy to
, že by to okamžite otvorilo cestu
„neutrálnym krajinám“ a možno po uzavretí mieru, aj nepriateľským krajinám “ , čo je neprijateľné. Toto pevné stanovisko umožnilo vypracovať kolektívne rozhodnutie o tom, že členstvo v OSN by bolo možné pre všetky mierové štáty, ktoré by prevzali záväzky obsiahnuté v jeho charte a ktoré
„podľa uváženia Organizácie“, môžu a sú ochotní plniť tieto povinnosti.
Veľmi naliehavá bola otázka vymedzenia právomocí Valného zhromaždenia a Bezpečnostnej rady. Dokonca aj na konferencii v Dumbarton Oaks (august - september 1944) a potom na
Jaltskej konferencii Veľkej trojky vo februári 1945 sa sovietska diplomacia snažila presvedčiť Britov a Američanov, že: a) riešenie najdôležitejších problémov vojny a mieru by malo byť výhradným právom Rady bezpečnosti, b) pri prijímaní všetkých najdôležitejších rozhodnutí Rady bezpečnosti je potrebné dodržiavať zásadu jednomyseľnosti veľkých mocností.
Tu sa sovietske stanovisko stretlo s odporom mnohých „malých“ a „stredných“ štátov. Odsúdili osobitné postavenie veľkých mocností ako „úplne nedemokratického privilégia“ (ako uviedol najmä predstaviteľ Kuby) a hovorili v prospech výrazného rozšírenia právomocí Valného zhromaždenia a zároveň obmedzení práv a možností Bezpečnostnej rady.
Spojené štáty a Veľká Británia stáli za „malými“ a „strednými“ štátmi. Nevadilo by im rozšíriť právomoci Valného zhromaždenia na úkor Rady bezpečnosti, ako aj obmedziť uplatňovanie zásady jednomyseľnosti veľkých mocností pri rozhodovaní v Rade bezpečnosti. V tomto prípade sa vďaka podpore štátov, ktoré sú od nich závislé, vrátane britských domínií a krajín Latinskej Ameriky, Anglosasi skutočne postarali o mechanickú väčšinu hlasov v Bezpečnostnej rade, ako aj na Valnom zhromaždení.
Aj napriek tomu sa v San Franciscu podarilo v Charte OSN zakotviť zásadu jednomyseľnosti. Článok 10 obmedzil právomoci Valného zhromaždenia iba na odporúčajúce, nezáväzné rozhodnutia. Charta pridelila hlavnú zodpovednosť za udržanie medzinárodného mieru Rade bezpečnosti piatich stálych členov (ZSSR, USA, Veľká Británia, Čína, Francúzsko) a 10, pravidelne sa meniacich nestálych členov.
Vďaka základným zásadám stanoveným v Charte OSN sa ľudstvu darí už sedem a pol desaťročia vyhnúť novému svetovému konfliktu. A nemá zmysel tento systém narušiť.
Za výzvami Ukrajiny a niektorých ďalších krajín, zmeniť usporiadanie OSN a jej štrukturálnych orgánov, najmä Rady bezpečnosti, leží jediná vôľa, znížiť status Ruska a pokiaľ sa to dá, úplne ho vylúčiť zo zoznamu svetových mocností, ktoré nesú osobitnú zodpovednosť za osud ľudstva. Veľká politika sa však podobá mechanike: ak dôjde k rozpadu jedného z pilierov, hrozí, že sa celá štruktúra zrúti. Kto by to mohol chcieť?
Stanovisko Ruska, ktoré navrhuje nedemontovať časom overený systém, ale využiť jeho, ešte nie úplne realizované možnosti, je oveľa konštruktívnejšie. Vo svojom vystúpení 23. januára v Jeruzaleme na medzinárodnom fóre „Zachovajme spomienky na holokaust, bojujme proti antisemitizmu“ navrhol Vladimír Putin usporiadať v roku 2020 summit vedúcich predstaviteľov stálych členov Rady bezpečnosti - Ruskej federácie, Číny, Spojených štátov, Francúzska a Spojeného kráľovstva.
„Zabudnutie na minulosť, nezhody tvárou v tvár hrozbám, môžu mať strašné následky. Musíme mať odvahu to nielen priamo povedať, ale tiež urobiť všetko pre ochranu a obranu sveta, “
uviedol šéf ruského štátu. Podľa jeho presvedčenia
„zakladajúce krajiny Organizácie Spojených národov, päť mocností, ktoré nesú osobitnú zodpovednosť za zachovanie civilizácie, môžu a musia ísť príkladom .
“
