Komentár Dmitrija Minina (Fond strategickej kultúry)
O práci Američanov s Eskimákmi a Čukčami
V honbe Spojených štátov za neistými pozíciami v Antarktíde, ktorá je „poslednou zásobárňou zdrojov tejto planéty“ zvláštna úloha postupne pripadá anexii Grónska, najväčšieho ostrova na Zemi (2,17 milióna km2). Nejde tu iba o geopolitický potenciál samotného Grónska, ktoré sa nachádza pri „západnej bráne“ severnej námornej cesty (SNC), ale aj o možnosti cez Grónsko ovplyvniť ruskú Čukotku pri jej „východnej bráne“.
[caption id="attachment_139879" align="alignleft" width="300"]
Grónsko[/caption]
Vo svojej
politike odtrnutia tohto stále autonómneho územia Dánska od metropoly, sa Washington spolieha na miestne hnutie Inuitov (Eskimákov), ktoré sa uchádza o „spoločnú suverenitu všetkých národov inuitskej skupiny (Eskimáci, Čukčovia, Korjaci) v Antarktíde. Celkovo žije v tejto riedko osídlenej oblasti v Grónsku, na Aljaške, v Kanade a na ruskej Čukotke asi 200 tisíc ľudí. Hoci ideologickým a politickým centrom hnutia Inuitov je Aljaška, ktorá má od Bieleho domu osobitné právomoci na spoluprácu s Inuitmi, najbližšie k nezávislosti sa priblížilo Grónsko.
[caption id="attachment_139880" align="alignright" width="300"]
Grónska vlajka[/caption]
Počet obyvateľov ostrova je okolo 60 tisíc, z toho Inuiti predstavujú absolútnu väčšinu - 50 000. Dňa 21. júna 2009 bola vyhlásená rozšírená autonómia Grónska. Miestna správa prevzala zodpovednosť za políciu a súdny systém ostrova a za kontrolu všetkých prírodných zdrojov vrátane zlata, diamantov, ropy, plynu. Dánsku stále
zostáva kontrola nad obrannou, zahraničnou a menovou politikou Grónska.
Washington opakovane ponúkol
Kodani odkúpiť od nej Grónsko , ktorého financovanie je pre dánsku vládu nákladné. Trump naposledy predložil takýto návrh v auguste 2019, pri príležitosti 10. výročia vyhlásenia rozšírenej autonómie. Z dôvodu prestíže dánska vláda doteraz tieto návrhy zamieta. USA sa preto vydali inou cestou a demonštrujú, že svoje môžu dosiahnuť aj zadarmo, tým, že podporia snahy po nezávislosti Grónska. A ďalej ešte existujú ďalšie možnosti typu ako status Portorika v spojení so Spojenými štátmi. Dánska vláda, ktorá sa navyše riadi
„demokratickými zásadami“ vyhlásila, že:
„Ak sa Grónsko chce oddeliť, môže sa oddeliť ... Dánsko ho nebude držať násilím. Ak chcú byť obyvatelia Grónska nezávislí – majú na to právo ... " .
[caption id="attachment_139881" align="alignleft" width="300"]
Futuristický obraz o budúcnosti Grónska[/caption]
Americký konzulát, ktorý Trump otvoril v polovici júna tohto roku v hlavnom meste Grónska v Nuuk, v tom nepochybne pomôže grónskym Eskimákom. V rovnakom duchu by sa malo vnímať vyhlásenie o poskytnutí americkej hospodárskej pomoci Grónsku vo výške 12 miliónov dolárov, čo, ak vezmeme do úvahy potreby ostrova, nie je tak málo. Opozičný poslanec dánskeho parlamentu Rasmus Jarlov to
označil za „absolútne neprijateľné kroky“. Ľavicový poslanec, Karsten Hønge
obvinil Spojené štáty, z toho, že sa snažia vraziť klin medzi Grónsko a Dánsko a vyzval dánskeho premiéra, aby „
nakreslil hrubú čiaru na ľade .
"
Najbližším cieľom Američanov na ostrove by mohlo byť presvedčiť ostrovanov, aby usporiadali referendum o nezávislosti, ktorého výsledky, spolu s vhodnými infúziami zo Spojených štátov, sa dajú predvídať. Mnohí politici v Grónsku podporujú túto myšlienku a veria, že Grónčania sú mysľou a geograficky bližšie k Severnej Amerike ako ku Európe. Zintenzívnenie americkej politiky voči Grónsku pravdepodobne súvisí so skutočnosťou, že zástancovia nezávislosti
chcú usporiadať referendum a vyhlásiť nezávislosť v roku 2021 pri príležitosti 300. výročia dánskej koloniálnej vlády na ostrove.
[caption id="attachment_139882" align="alignright" width="300"]
Nuuk (Gothob), administratívne centrum Grónska[/caption]
Nezávislosť Grónska, na čo sa spoliehajú v Spojených štátoch, nebude viesť k nárastu nacionalistických nálad medzi Inuitmi na Aljaške a Kanade a to v dôsledku ich rozptýlenia na území a kontroly zo strany ústredných orgánov. Pokiaľ však ide o Čukotku, americkí stratégovia dúfajú, že príklad Grónska sa použije ako prostriedok na ovplyvnenie opozičnej nálady miestneho obyvateľstva.
Napríklad, obyvateľov Ruského polostrova by bolo možné presvedčiť, aby predložili požiadavky na zvýšenie štatútu Čukotského autonómneho okruhu. A aj keď sa nič nedosiahne, môže sa vytvoriť dôvod na vyhlásenie nových odvetných opatrení proti Rusku „za porušovanie práv pôvodného obyvateľstva“ až po sankcie proti používaniu trás v Severnom mori.
[caption id="attachment_139883" align="alignleft" width="300"]
Eben Nanauq Hopson - zakladateľ ICC (1977), starosta a člen senátu Aljašky[/caption]
Vysokú pravdepodobnosť takéhoto vývoja udalostí naznačujú najmä dokumenty medzinárodnej Inuitskej cirkumpolárnej rady
( Inuit Circumpolar Council, ICC) , ktorá bola založená v roku 1977 na Aljaške. Sídlo ICC sa nachádza v meste Anchorage na Aljaške, pobočky sa nachádzajú v mestách Nuuk (Grónsko), Kodaň (Dánsko), Ottawa (Kanada), Anadyr (Čukotka). Na obdobie rokov 2018-2022 zvoleným predsedom
ICC predstaviteľ Aljašky
Dale Sambo Dorough .
[caption id="attachment_139884" align="alignleft" width="330"]
Symbol ICC (INUIT)[/caption]
[caption id="attachment_139885" align="alignright" width="330"]
Zóna osídlenia Inuitmi[/caption]
V roku 2009
prijala ICC „Deklaráciu o suverenite cirkumpolárnych Inuitov v Antarktíde“, v ktorej sa uvádza, že hoci žijú v rôznych krajinách - Spojených štátoch, Kanade, dánskom Grónsku a Rusku - Inuiti sú jediným národom, zastúpeným prostredníctvom
ICC . Ako národ majú všetky práva iných národov zakotvené v Charte OSN a ďalších medzinárodných organizáciách vrátane práva na sebaurčenie. Ostatné štáty musia rešpektovať právo Inuitov na sebaurčenie a jednať tak, aby prispeli k jeho uskutočneniu. Ani jeden projekt na území Inuitov sa nemôže realizovať bez ich súhlasu.
Zároveň sa pritom vyhlasuje istý druh dvojitej suverenity. Inuiti musia zachovávať všetky práva občanov Spojených štátov, Kanady, Dánska a Ruska, ale zároveň musia mať práva samostatného národa na základe medzinárodných právnych predpisov. Je pozoruhodné, že Inuiti sa vyhlasujú za takmer jediných tvorcov práva v tejto pripolárnej oblasti. Ostatné národy, ako sú napríklad Jakuti, Nenciovia, Chantovia, Mansiovia, sú úplne ignorované.
Alarmujúce je aj tvrdenie, ktoré v „Deklarácii o suverenite“, hovorí o tom, že najhoršia situácia s dodržiavaním práv Inuitov je údajne na ruskej Čukotke. Mimochodom, existuje Čukotský autonómny okruh a jazyku a kultúre rodených Inuitov sa tam vždy venovala veľká pozornosť. V tomto sa jasne prejavuje geopolitický záujem Spojených štátov a nie starosť o situáciu Inuitov.
Zároveň sa do médií dostal ešte jeden dávny geopolitický záväzok Američanov zameraný na Čukotku - o položení transkontinentálneho železničného tunela pod Beringovým prielivom. A tento pochybný nápad má nadšených obdivovateľov dokonca aj v Rusku.
[caption id="attachment_139886" align="alignleft" width="940"]
Starý projekt spojenia medzi Čukotkou a Aljaškou (odtrhnutie Čukotky od Ruska), sa do dnešného dňa aktívne propaguje[/caption]
Ešte ruský generálny guvernér Ďalekého východu (1905-1910), vojenský inžinier a výskumník týchto miest P.F. Unterberger v súvislosti s vtedajšími projektmi o stavbe železničnej trate naprieč Čukotkou a jej výjazdom do Beringovho prielivu, následne aj na výstavbu 86 km dlhého tunela pod ním, podal
správu ministrovi financií V. Kokovcovovi, že tieto projekty môžu byť výhodné iba pre Američanov.
[caption id="attachment_139887" align="alignleft" width="225"]
Pavel Fjodorovič Unterberger[/caption]
Poukazoval na zásadnú nemožnosť položiť železničnú trať cez hrebene východného Sibírskeho okraja Eurázie, kde v podmienkach „pólu chladu“ (oblasť s najnižšou teplotou na Zemi), by bolo potrebné preraziť mnoho stoviek kilometrov horských tunelov. Americkí podnikatelia, ktorí propagovali tento plán na cárskom dvore, boli pripravení na základe koncesií postaviť niekoľko stoviek kilometrov železnice od Anadyru (najvýchodnejšie mesto na Čukotke), hlboko cez ruské územie až po začiatok hrebeňov. Unterberger správne tvrdil, že vo výsledku bude postavená iba táto časť, a tá navždy ekonomicky priviaže Čukotku k americkej Aljaške.
Teraz sa tieto projekty staršie viac ako sto rokov, znovu dostávajú do povedomia ruskej verejnosti: hovorí sa v nich, že pomôžu prilákať obrovský americký kapitál. Možno. Ale pre koho bude tento kapitál pracovať?
Je potrebné poznamenať, že podporovaním záujmov separatistických hnutí po celom svete, si vo Washingtone nie nadarmo myslia, že „návratová vlna“ týchto nálad
môže pokryť Ameriku. To, čo sa teraz deje
na uliciach amerických miest robí takúto perspektívu oveľa pravdepodobnejšou.
Potrebujú však Inuiti zmeniť svoje mestá a biotopy na americké vojenské výcvikové stredisko?
