Justičná mafia
V posledných mesiacoch, s blížiacimi sa parlamentnými voľbami, v rétorike novovzniknutých strán rezonujú výrazy ako nové tváre v politike, nový spôsob politiky a vláda poslednej šance.
Progresívne Slovensko, Spolu, či Kiskova strana Za ľudí, dlhoročných nominantov rôznych politických zoskupení, predstavuje ako nové tváre v politike a stavia ich do pozície novodobých spasiteľov, ktorí prinesú spoločnosti stojacej nad priepasťou najmä pokrok a očistu od oligarchov, ovládajúcich nielen hospodárstvo, ale aj brachiálne zložky štátu.
Pri sledovaní mediálnej prezentácii týchto ľudí v poslednom období človek vníma len hrôzu z arogancie, bohorovnosti a povrchnosti, akou podsúvajú do neba volajúce hlúposti verejnosti. Všetky strany spája záujem o údajne demokraticky zmýšľajúceho, pravicového voliča.
Pravdou je, že novovzniknuté strany okrem sľubov, s ktorými nie sú stotožnení ani ich predstavitelia, prinesú spoločnosti iba ďalší prepad a devastáciu hodnôt. Občan by si mal uvedomiť, že nikto z nastupujúcej generácie v politike nemá za cieľ službu, ale hľadajú pohodlný spôsob na rýchle zbohatnutie, či zabezpečenie vlastnej beztrestnosti. Paradoxne tí, ktorí v predchádzajúcom období neboli práve vzorom čestnosti a spôsob ich podnikania, či ich zdroj príjmov bol viac ako pochybný, najviac kritizujú aktuálny stav spoločnosti.
Z tohto pohľadu otváranie tém, predstavovanie systému manipulácie polície prostredníctvom bábok nasadených oligarchami a pokusy vzbudiť dôveru, že nominanti novovzniknutých strán zabezpečia štandardné fungovanie brachiálnych zložiek, je skôr fikciou, ktorá je servírovaná verejnosti, ako reálnym cieľom.
Popis systému vydierania a likvidácie podnikateľov inštitútmi NAKA, súdov a policajných zložiek, dosadzovania preferovaných kádrov mimo kariérny postup na vrcholové pozície v polícii, či vzťahy a povinnosti voči oligarchom v súčasnosti vnímajú aj optimisti ako súčasť predvolebnej rétoriky bez reálneho základu.
Na verejnosť postupne čoraz intenzívnejšie a otvorenejšie prenikajú informácie o prepojení oligarchov a elity na políciu a justíciu, či o infiltrovaní poslušných vykonávateľov ich vôle v systéme výkonu štátnej moci.
Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej naštrbila zábrany médií, čo sa prejavilo v celom priereze pri deklarovaní pokusov o očistenie brachiálnych zložiek. Hovorí sa, že z ľadovca vidieť iba jednu tretinu, zvyšok je pod vodou. Štátna moc nám postupne predhadzuje osvedčených a kritizovaných predstaviteľov ako obete demokracie, ale vplyv elity a oligarchov zostáva naďalej významný, aj keď menej demonštratívny voči verejnosti. Neznamená to však, že čom sa nehovorí, neexistuje.
Odvolávanie predstaviteľov polície, či prokuratúry na základe presvedčenia a straty dôvery nie je práve to, čo verejnosť očakáva. Verejnosť očakáva konzekvencie a exemplárne vyvodenie zodpovednosti voči nim.
Vráťme sa do roku 1993, keď si Slovensko mohlo vyskúšať svoju predstavu výkonu moci samostatne. Do obdobia malej a veľkej privatizácie, keď banky mali veľa peňazí a nemali takmer žiadne finančné pravidlá pre prideľovanie úverov a ich zabezpečenie.
Štát zaviedol nové inštitúty daní, ciel, dovozných prirážok a najmä spôsobu ich výberu, ktorý bol podľa konkrétnych okolností a vzťahu dosadených riaditeľov veľmi individuálny a benevolentný. Všetci vedeli, že na novozavedený systém boli najlepšie pripravené nomenklatúrne kádre, pracovníci podnikov zahraničného obchodu, ktorí sa vrátili zo západu a rýchlo orientujúce sa skupiny s jasnými cieľmi a predstavou, ako v privatizácii získať majetok a trhový podiel. Bežní živnostníci a úspešní podnikatelia boli skôr výnimkou.
Strednú vrstvu v rokoch 1995-1996 zatienila elita privatizérov, ktorá vyplienila banky a cyklicky likvidovala svoje firmy zaťažené úvermi a veriteľmi. Súdna obchodná agenda a civilné spory mali tragikomický rozmer a prípady. Na súdoch bez výpočtovej techniky dostal účastník pojednávania zápisnicu iba vtedy, pokiaľ si priniesol prieklepový papier.
K trestnej činnosti začali pribúdať nové typy trestných činov, ktoré sa za prvé dva roky demokracie personálne rozvinuli do obludných rozmerov. Fakturanti, defraudanti, ale aj základ mafie, ktorá s tichým súhlasom polície vyberala výpalné, najímala a zabíjala takzvané biele kone. Formujúce sa podsvetie poskytovalo servis vznikajúcej vrstve bielych golierov a vykonávalo špinavú prácu pre SIS, ktorá im zabezpečovala ochranu a beztrestnosť.
V roku 1994 po páde Mečiarovej vlády nikto nepochyboval o tom, že ak sa vráti k moci, pomstí sa všetkým, ktorí boli proti nemu. Mečiarove ideály o domácich kapitalistoch a o tom, že nerozpredáme Slovensko boli vo svojej podstate správne, ale ako vždy, výnimka potvrdzuje pravidlo. Rodiaci sa oligarchovia, ktorí tvorili bezprostredné okolie vyťaženého Mečiara čoskoro zistili, že selektovanie a podsúvanie nepravdivých informácií povedie k zlým politickým rozhodnutiam, ktoré ho odstavia od politickej moci.
Významná časť priemyslu prešla do súkromných rúk. Vznikali banky, ktoré poskytovali ručenia na úvery politickým privatizérom a vzájomne medzi sebou úložky. Systém oligarchie na Slovensku sa začal formovať po tom, ako privatizéri získali majetok a potrebovali ochranu pred samotným Mečiarom.
V tom čase elitná skupina ľudí mala dostatok finančných prostriedkov aj výrazný vplyv v podsvetí, ktoré bolo schopné urobiť špinavú prácu na objednávku. K dokonalosti chýbal však posledný článok reťazca, ktorým boli brachiálne zložky štátu – polícia, prokuratúra, súdy na zabezpečenie ich beztrestnosti.
Novovznikajúca slovenská finančná elita si uvedomila, že musí začať nalievať do politického systému peniaze, získať v parlamentnom systéme zastúpenie, s cieľom ovplyvniť tvorbu vlády a obsadiť exekutívu. Súbežne skupiny právnikov začali pracovať a vytvárať model likvidácie firiem prostredníctvom exekúcii a konkurzov netušiac, že po skončení privatizácie to bude účinný model ako získať cez konkurzné konania manipuláciou súdnych konaní aj zdravé podniky.
V rokoch 1993-94 výpalníctvo, ktoré bolo na ústupe, nahradil efektívnejší systém. Vydieranie cez neexistujúce pohľadávky. Zo skorumpovaných predstaviteľov justície sa stala neoddeliteľná súčasť organizovaných skupín zameraných na inkasovanie fiktívnych faktúr.
Na základe fiktívnych pohľadávok, respektíve faktúr za neexistujúce dodávky tovaru či služieb, právnické kancelárie špecializujúce sa na konkurzy podávali na súd návrhy na exekúcie. Súdy bez skúmania oprávnenosti pohľadávky, zanedbávajúc zo zákona vyplývajúce povinnosti, vydávali platobné rozkazy s odôvodnením, že navrhovateľ uhradil súdny poplatok.
Súdny poplatok, ktorý súd nariadil žalovanému uhradiť, pri absurdných astronomických pohľadávkach, predstavoval sumu 400 tisíc SK. V prípade, že žalovaný poplatok neuhradil, súdy vyznačili na rozhodnutie právoplatnosť, exekútor obsadil všetok majetok údajného dlžníka a podvodník získal majetok.
Takmer dokonalý systém neskôr vylepšili tak, že na základe neexistujúcej pohľadávky za desaťtisícový tisícový poplatok za podanie návrhu na konkurz, súdy bez preverenia pohľadávok a ostatných podmienok pre splnenie úpadku vymenovali predbežných správcov, ktorý ovládli vopred vyhliadnuté firmy.
Firmám, ktoré postupne ukončili svoju činnosť, zostal len majetok na speňaženie a očakávanie vyhlásenia konkurzu. Ak aj náhodou medzičasom súdy rozhodli o neplatnosti a nezákonnosti faktúr a konkurzy z dôvodu nezákonnosti zrušili, firmy existovali už iba na papieri, možno s minimálnym majetkom, na ktorý si cez nový návrh na konkurz robil nárok daňový úrad, ktorému počas predošlého konkurzu narástli pohľadávky.
Na nezákonných konkurzoch organizovanými skupinami, ktoré na základe fiktívnych faktúr likvidovali firmy cez konkurzy, intenzívne spolupracovala polícia. Podnety na sudcov boli vybavované ako neúmyselné zlyhania, prípadne nesprávne právne názory, za ktoré ich nebolo možné trestne stíhať. O časti zákona, podľa ktorej právny názor sudcu musí byť v súlade s platnou legislatívou v uzneseniach orgánov činných v trestnom konaní sa vyšetrovatelia spravidla nezmieňovali. Vyšetrovatelia rozprávkami o nesprávnom výklade zákona, bez úmyslu spôsobiť škodu, chránili sudcov nielen v minulosti, osvedčený model aplikujú v praxi dodnes.
Spojená pravica vedená Dzurindom po voľbách v roku 1998, sústredená na Mečiara, nemala pripravené kádre na odborný výkon policajnej prokurátorskej a sudcovskej praxe. cez vydieranie postupne riešila, prestupy ľudí z HZDS do takzvaných demokratických štruktúr, prípadne ich menila. Záujem o výmeny klesal vzdialenosťou od Bratislavy.
Vzniknutú situáciu zneužívali najmä právnici, pripravení na ekonomické vyplienenie Slovenska, ktorí si uvedomovali, že zákon o konkurze bol deravý ako sito. Právnici poznali všetky medzery zákona a vedeli, ktoré právomoci súdu nikto, nikdy nenapadne. Vedeli, že na vyhlásenie konkurzu postačí aj neprávoplatná pohľadávka, o ktorej tvrdili, že je viac než 30 dní po splatnosti a desať tisíc korún na súdny poplatok.
Na základe návrhu na konkurz súdy vymenovali predbežného správcu, s právami správcu, ktorý s asistenciou polície zabezpečujúcej mu ochranu bez problémov ovládol vyhliadnutú privatizovanú, či súkromnú firmu. O pohľadávke, ktorá poslúžila na vyhlásenie konkurzu v lepšom prípade rozhodol najvyšší súd v odvolaní, prípadne konkurzný súd v incidenčnej žalobe. Štandardne však spornú pohľadávku, ktorá bola spúšťačom konkurzného konania, spláchli súbežne s firmou v konkurze.
Po niekoľkých rokoch neprimeranej nezákonnej likvidácie spoločností, kedy sa v konkurze ocitlo množstvo fungujúcich firiem v nútenej správe, po vážnom tlaku verejnosti, pristúpil zákonodarný zbor k novelizácii zákona o konkurzne a vyrovnaní. Novela, ktorá ale nikdy neviedla k ozdraveniu a ku konsolidácii údajne krachujúcej firmy, smerovala vždy k likvidácii firmy, pracovných miest a k neoprávnenému získaniu majetku za zlomok jeho reálnej hodnoty. V prípade, že konkurzy na firmu boli zrušené, majitelia sa stali predmetom vydierania a opätovného justičného kolotoča.
Trestné oznámenia podávané na novozriadenom odbore boja proti korupcii skončili fiaskom, únikom informácií z polície a kriminalizovaním a prenasledovaním oznamovateľa trestnej činnosti. Súdy, ktoré neboli vecne a miestne príslušné, ich vydávali aj na základe vymyslených pohľadávok naďalej beztrestne.
Konkurzná mafia, ktorá po nástupe Dzurindovej vlády naberala obrátky úspešného modelu, potrebovala pešiakov. Právnikov, ktorí vyberali firmy s dostatočným majetkom na likvidáciu, správcov konkurzných podstát, ktorí vyhlasovali fiktívne, či sporné pohľadávky za splatné a sudcov, ktorí odmietali skúmať zákonnosť konkurzného konania.
Konkurzná mafia vďaka skorumpovaným sudcom, ktorí nezákonne rozhodnutia vydávali, zvládla aj také neprekonateľné zákonné prekážky, akými boli preskúmanie pravosti a platnosti pohľadávky, neprítomnosť veriteľov, neuskutočnenie prieskumného pojednávania pre neprítomnosť veriteľov, schôdze veriteľov, či svojvoľné výmeny správcov počas konania bez súhlasu veriteľských výborov.
Orgány na výkon spravodlivosti, či orgány činné v trestnom konaní nezaujímalo, že firmy nemali záväzky, že nemali veriteľov, ktorí by mohli uplatniť pohľadávku. Nikoho nezaujímal ani fakt, že nebolo možné splniť ani základnú inštančnú podmienku akou je zasadnutie veriteľov, či zvolanie prieskumného pojednávania. Súdy, prestali menovať predbežných správcov, ktorí by pre súd dali preveriť a oznámiť stav zadlženosti firmy. Konkurzní sudcovia menovali rovno správcov povinných sústrediť sa na predaj majetku.
Ak sa rozhodneme riešiť stav slovenskej justície, musíme si predovšetkým uvedomiť, že do najväčšieho závozu sa dostala krátko po nástupe Dzurindu, keď nová pravicová demokratická vláda začala riešiť vlastné záujmy a zneužívať súdy a sudcov, ktorých pred voľbami intenzívne kritizovala.
Pred nástupom Ficovej vlády bol vybudovaný systém brachiálnych zložiek na akýkoľvek obchod s kýmkoľvek, bolo potrebné ho iba ovládnuť personálne a upevniť si politický vplyv.
