Kristína Šabíkova: Pre ľudí bez pamäte je všetko nové alebo „nová generácia politikov“ vo vzduchoprázdne
20 | 06 | 2019 I Kristína Šabíková

Tí, ktorí si to pamätajú, vedia, že “za komančov” bolo jednou z túžob bežného človeka, aby mu štát strpčoval život čo najmenej. Písaných zákazov a príkazov (často nezmyselných) bolo neúrekom, oveľa viac bolo tých nepísaných, a porušenie ktoréhokoľvek z nich mohlo mať za následok sankcie, šikanu, stratu miesta, či ohrozenie rodiny alebo existencie.


Po novembri 1989 sme boli ochotní uveriť, že konečne prišiel čas, kedy štát bude predovšetkým slúžiť ľuďom a nebude nástrojom “buzerácie”. A veľmi sme sa mýlili. Každý z nás žije, pracuje, podniká, lieči sa a vychováva deti v džungli predpisov, príkazov, zákazov, výnimiek a povolení, ktoré musí bezpochyby všetky poznať a ovládať. Veď neznalosť zákona nie je ospravedlnením.

V poslednom čase sa situácia ešte zhoršila. K zákonným predpisom pribudli nepísané pravidlá. Za ich nerešpektovanie vám nehrozí pokuta, ale šikana a opovrhovanie. V našich médiách sa začali objavovať zvestovatelia dobra a pokroku. Napriek tomu, že svojim konaním pomáhajú vytvárať atmosféru strachu podobnú obdobiu normalizácie, vyhlasujú sa za nových, mladých politikov (de facto bez politických a aj bez životných skúseností), ktorí všetkým konečne ukážu, ako “sa to vlastne má robiť”.   

Spoločnosť považujú za heterogénnu zmes rôznorodých častí, skupín a podskupín (pričom každá z nich cíti diskrimináciu zo strany ostatných). Sú presvedčení, že ako nositelia pokroku majú za úlohu je túto zmes homogenizovať - samozrejme, pri rešpektovaní špecifík každej jej časti. Ak nerozumiete, o čo im ide, problém nie je vo vás. Táto novodobá „homogenizácia“ je samozrejme nezmysel.

Ide o nedosiahnuteľný cieľ, ktorého výsledkom môže byť v najlepšom prípade sivá “spoločenská kaša” s absenciou akýchkoľvek prípustných odchýlok od priemeru. Tvár takéhoto sociálneho experimentu nám už v literárnej podobe predstavil Orwell. A bohaté praktické skúsenosti sme s ním mali pred rokom 89 v „tábore mieru a pokroku“.

Jedným zo sprievodných znakov (želaným alebo neželaným?) takéhoto experimentu je aj snaha o potláčanie kultúry (kultúrnosti) jednotlivých národov a o jej nahrádzanie univerzálnym kultúrnym “newspeakom”. Ani to však nie je celkom novinka našich „nových, mladých a úplne iných politikov“.

Už Euripides v 5. storočí pred Kristom vo svojej Ifigénii upozorňuje na to, že ľud, ktorý stratí kultúru, sa mení na dav.

Dav sa správa úplne inak ako ľud. Alebo o to vlastne ide: mať k dispozícii sfanatizovaný dav, ktorý sa na povel ochotne a oddane vrhne na kohokoľvek? Aj to tu už bolo. Mlčky sa prizerať môže byť zaujímavé, ale história nás učí, že je to skôr nebezpečné. Práve preto je na čase, aby ľudia, ktorých pamäť nesiaha len do vlastného detstva a ktorí si nemyslia, že letopočet sa začal písať dňom ich narodenia, začali konať skôr, než to tu „nová generácia politikov“ rozbalí naplno.