Neviem, čo sa to v posledných rokoch stalo s našou schopnosťou správne pomenovávať ideologické smery a p
olitické hodnoty. Verejný priestor sa zaplnil pojmami, s ktorými sa nedá zmysluplne polemizovať, lebo nemajú nijakú hodnotu. Slovo „slniečkár“ vzniklo ako nadávka pre naivných idealistov odtrhnutých od reality. Potiaľto by to bol neškodný politický folklór, akým bol napríklad výraz „pravdoláskar“ používaný skôr v českom prostredí, keby tento pojem neprešiel do slovníka politikov a dokonca aj politických analytikov. V tejto sfére sa totiž začal používať na všetkých, ktorým záleží na ochrane ľudských práv a prírody, ktorí vystupujú voči prejavom neznášanlivosti, rasizmu a fašizmu, ktorí stoja na strane slabších a utláčaných. Ak sa však pokrytci hádžu do jedného vreca s idealistami, čo je mravným imperatívom tých druhých? Ak je ľudskosť predmetom výsmechu, čo je jej alternatívou? Postačí, keď odporcov slniečkárov nazveme temnôtkári? Svet je zložitejší, než aby sa dal vysvetľovať a analyzovať nadávkami. A realite nikdy neporozumieme cez nadávky, odsudky a nálepky.
Ešte nebezpečnejší je posun vo význame politických ideológií, ktoré sa začali používať absolútne nekompetentným spôsobom. Chápem, keď Richard Sulík účelovo nazýva predstaviteľov Progresívneho Slovenska ľavičiarmi, lebo s nimi bojuje o toho istého liberálneho voliča a chce mu dať signál, že progresívci sú niekde inde. Ale čo si mám myslieť o tom, keď politický analytik Ján Beránek nazve Bratislavu „ľavicovým čudom“, keď docent politológie a dekan (!!!) Radoslav Štefančík považuje PS za ľavicovú stranu a nedokáže rozlišovať medzi Kotlebom, Harabinom a Chmelárom? Čo je ľavicové na učebnicovom ekonomickom neoliberálovi Michalovi Trubanovi alebo na Zuzane Čaputovej, ktorá volila najprv OKS a neskôr Most? Čo sú toto za nezmysly?
Už veľakrát som upozorňoval, že v našom prostredí sa dlhodobo šialené nápady označujú za pravicové, pravicové za liberálne, liberálne za ľavicové a ľavicové za šialené. Tento posun bol spôsobený hegemóniou neoliberálnej ideológie, ktorá sa skončila po globálnej finančnej kríze roku 2008, takže sa môže zdať, že pravica sa dnes správa tak ako pred dvadsiatimi rokmi ľavica, hoci došlo len k návratu do normálu z pôvodného hodnotového vychýlenia. Dnes je moderné hovoriť, že na pravici a ľavici nezáleží, hoci je to v tom lepšom prípade nedorozumenie, v tom horšom podvod. Ideologické pohľady sú nepopulárne, preto sú v komunikácii nahrádzané akýmsi falošným pragmatizmom. V skutočnosti sa rozdiely medzi pravicou a ľavicou ešte viac prehĺbili, no na druhej strane sa rozšíril počet identít, s ktorými sa vo svojom živote stotožňujeme, o environmentálne, kultúrne a iné rozlišovacie kritériá, ktoré sa dajú kombinovať pomerne divokým spôsobom. Avšak to, že sa odmietate identifikovať ako pravičiar či ľavičiar, neznamená, že vás nemožno ideologicky charakterizovať. V skutočnosti sú všetky vaše každodenné rozhodnutia ideologické, vaše postoje, preferencie, názory, to všetko vás hodnotovo formuje, to všetko utvára váš pohľad na svet a podľa toho aj konáte. Popierať tieto rozdiely je pre demokraciu veľmi nebezpečné, lebo to znamená vzdať sa vlastných skupinových záujmov, prestať hrať vlastnú hru a prijať pravidlá niekoho iného. Ideológie by vás, samozrejme, nemali pohltiť, inak sa z vás stanú fanatici, ale vždy by mali byť hodnotovým východiskom vášho správania a vašich činov.
Súčasná slovenská spoločnosť je však politicky negramotná. Len zhruba desať percent obyvateľov chápe význam jednotlivých ideológií a rozdiel medzi konzervatívcami, liberálmi, socialistami či zelenými. Zvyšok je možné doslova a dopísmena opiť rožkom. Demokracia bez politického vzdelávania nie je možná. Mali by sme začať niekde tu, pri kurzoch „sociálnej sebaobrany“, ak chceme vyviesť spoločnosť z jej hodnotového chaosu.
