"Kde je solidarita s kresťanmi na Srí Lanke?" spýtal sa britský učenec a moslim Rakib Ehsan.
Rozdiely v tóne a povahe odsúdenia teroristických útokov v Christchurchi a na Srí Lanke sú zarážajúce. Po teroristických udalostiach v Christchurchi, nikto neváhal označiť náboženské pozadie obetí a smerovať emócie a náklonnosť smerom k moslimskej komunite. Politici nemali žiadny problém označiť udalosti v Christchurchi za terorizmus.
Vo väčšine reakciou na útoky na Srí Lanke sa slová 'terorizmus' a 'kresťanstvo' neobjavili pohromade.
Je zrejmé, že nejde len o jasnú neochotu špecifikovať náboženské pozadie kresťanov, ktorí boli zabití na Srí Lanke, ale aj o absencii úprimnej solidarity s kresťanskými komunitami po celom svete, ktoré naďalej trpia vážnymi formami prenasledovania na základe ich viery.
16. 5. 2019 10:13Kladiem si otázku, či sú Progresívci extrémisti alebo len zaslepení nenávisťou, tvrdí Radačovský
Stav justície je hodnotený dlhodobo negatívne. Justícia, respektíve jej ozdravenie a vrátenie vážnosti prokuratúre a súdom patrí k politickému folklóru všetkých strán, dôvera občanov k rozhodnutiam rezortu spravodlivosti klesá a postupne zavádzané reformné opatrenia kritizujú nielen sudcovia, ktorých sa nezmyselné nariadenia týkajú, ale aj občania. Na prvý pohľad nenáročné riešenie stavu justície, bez zavádzania nezmyslov, či zvyšovania prostriedkov vyžadujúcich reformné kroky občanom nepochybne predstavil v spore, ktorého účastníkom bol dosluhujúci prezident Andrej Kiska, sudca JUDr. Miroslav Radačovský.
Čítať viac
Rakib Ehsan položil správnu otázku. Dala by sa však chápať aj takto: Kde je solidarita Západu s kresťanmi zavraždenými na Srí Lanke?
Je to dráma v troch dejstvách. Prvý akt je tvorený znásilňovaním a vraždením kresťanov a iných nemoslimských domorodých národov. Druhý akt tvoria moslimskí extrémisti, ktorí túto genocídu páchajú. A tretí akt je tvorený ľahostajnosťou Západu, ktorý nezúčastnene hľadí úplne inam.
Počet zavraždených obetí džihádistických útokov na Srí Lanke, ktoré boli spáchané na Veľkonočnú nedeľu 21. apríla 2019, sú tak hrozné, že sa na to nedá ani pomyslieť, 253 mŕtvych, Medzi obeťami je 45 detí. Ich malé tváre a príbehy sa pomaly vynárajú. Islamskí teroristi dobre vedeli, že v troch kostoloch je veľa detí, a zámerne na ne zaútočili. Zábery ukazujú, že ako samovražedný terorista vstúpil do kostola sv. Šebestiána v Negombo, kde "každý niekoho stratil", pohladil po hlave malé dieťa.
Rodina Fernand sa pri krste svojho tretieho dieťaťa nechala vyfotografovať. V Negombo boli všetci pochovaní spolu. Otec, matka a tri deti vo veku 4 a 6 rokov a 11 mesiacov. Podľa denníka The New York Times: "6 ročného Fabiola Fernando bola žiačkou základnej školy. Na fotografii, zverejnené na Facebooku jej matky, ukazuje s milým úsmevom na tvári zlatú medailu. 4-ročná Leona Fernando, prostredné dieťa v rodine, sa učilo čítať a na fotografiu drží v rukách kópiu Šípkovej Ruženky." 11 mesačný Seth Fernando bol najnovším prírastkom do rodiny Fernandom a bol pochovaný vedľa svojich rodičov a dvoch sestier."
Zvlášť ohlušujúce je mlčanie západného intelektuálneho sveta a médií. Zdá sa, že súčasné humanitárne svedomie rozlišuje iba dve skupiny ľudí: tých, ktorí majú právo na súcit a ochranu medzinárodného spoločenstva, a tých, ako sú napríklad kresťania, ktorí nie sú hodní ani pomôcť, ani solidarity.
Úmyselná vražda osemmesačného Matthewa vo srílanskom kostole zrejme na Západe nikoho nevzrušilo ani nezmrazila, nikoho na sociálnych sieťach nenakazila vírusovou nákazou, nestala sa heslom, ktoré by vyhnalo dav Európanov na verejnom námestí, nedonútila islamský svet, aby preskúmal svoje svedomie a nedonútila západnej politiky a tvorca verejnej mienky na to, aby sa zamysleli nad tým, kto toto dieťa zabil, alebo aby ukázali na tých, ktorí podnecujú a financujú islamskú nenávisť proti kresťanom.
V okamihu výbuchu čakal Sudesh kolonne pred kostolom sv. Šebestiána. Hneď po výbuchu bežal dnu a hľadal svoju ženu a dcéru. Trvalo mu pol hodiny, než našiel ich tela.
Útoky tiež zabili tri deti dánskeho miliardára. Iná žena stratila svoju dcéru, syna, manžela, švagrinú a dve netere. Jeden britský otec si musel vybrať, ktoré zo svojich dvoch detí zachráni. Iná britská rodina bola zničená. Pre tých, čo ešte nemajú dosť - keď polícia vtrhla do bytu jedného z teroristov, tak jeho tehotná manželka odpálila samovražednú vestu a zabila seba, dve svoje deti a troch policajtov.
Vojvoda z Cambridge, princ William, práve navštívil moslimov, ktorí prežili útok na mešity v Christchurchi na Novom Zélande, vrátane detí, ktoré sa zotavovali v nemocniciach. Bolo to gesto ľudskosti a súcitu. Prečo rovnaký súcit nedonútil britskú kráľovskú rodinu k tomu, aby sa princ William pred návratom do Anglicka aby sa zastavil tiež na Srí Lanke, v bývalej britskej kolónii, a stretol sa tam s pozostalými kresťanmi? Pri útokoch tam boli zdecimované celé kresťanské rodiny.
Kde je rozhorčenie Západu z likvidácie kresťanov a ich spôsobu života? Vyzerá to, ako by tam ani žiadne rozhorčenie nebolo, len mlčanie, prerušované výbuchy náloží a výkriky "Alláhu Akbar". Dejepisné knihy túto západnú zradu v budúcnosti neospravedlnia. Keby Západ bral prenasledovanie kresťanov vážne, nezaznel by zvon predpovedajúci smrť kresťanskej prítomnosti, a to nielen v historických kresťanských krajinách, ale aj na Západe. Islamskí extrémisti pochopili, že Západ sa im nijako nechystá brániť v brutálnom prenasledovaní kresťanov. Je to, ako by tu vďaka nášmu mlčaniu nevedome existoval prekvapivý súhlas s etnickými čistkami Islamského štátu, ktorých hlavným cieľom je likvidácia kresťanov.
Britská spisovateľka Melanie Phillips nazvala toto prenasledovanie kresťanov "našou utajenou vinou".
"Náboženská sloboda, základná hodnota západnej civilizácie, je vo veľkých oblastiach sveta likvidovaná. Západ ale túto náboženskú vojnu krátkozrako popiera, a odvracia svoj pohľad od ničenia svojej základnej viery na Blízkom východe a od snahy rozšíriť toto ničenie kamkoľvek inam. Nie je preto žiadnym prekvapením, že slobodný svet, ktorý je konfrontovaný s džihádistickým barbarstvom v zahraničí a kultúrnymi nájazdmi doma, je tak neúčinný."
Džihádistický útok na Srí Lanke nebol len "nejsmrtelnějším útokom na kresťanov v južnej Ázii v poslednej dobe". Bol to tiež najväčší masaker kresťanských detí. Žiadne noviny však nezačali informačnú kampaň na zvýšenie povedomia európskej verejnosti, nevzniklo žiadne kresťanské hnutie solidarity, žiadny západný líder nenavštívil kostol kvôli vyjadreniu solidarity, žiadny predstaviteľ západnej cirkvi nemal odvahu upozorniť na páchateľa tým, že by zverejnil ich mená, žiadny západný starosta neuverejnil fotografie 45 detí roztrhaných na kusy, žiadne verejné námestie nezaplnila tisícka demonštrantov volajúcich "Je suis chrétien" v preklade "Som kresťan."
Pred niekoľkými rokmi, na vrchole migračnej krízy v Európe, dobyla iná fotografia verejnú mienku na Západe. Bola to slávna fotografia trojročného sýrskeho chlapca Aylana Kurdiho, ktorý sa utopil na tureckom pobreží pri Bodrume. Tento malý migrant pohol Západom. Jeho fotografia sa stala virálnou. Denník The New York Times fotografiu nazval "Európa Aylana Kurdiho".
"Angela Merkelová sa z historických dôvodov obávala fotografií ozbrojených nemeckých policajtov, ktorí čelili civilistom na našich hraniciach," napísal Robin Alexander, predný novinár denníka Die Welt, vo svojej knihe Die Getriebenen. Ak fotografie detí migrantov podnietili vedúcich predstaviteľov Európy k tomu, aby otvorili hranice svojich krajín, fotografie 45 detí zavraždených na Srí Lanke ich zrejme nechali chladnými.
Prosba dcér Ázie Bibi, aby pomohol ich matke, sa stretla s hluchým mlčaním Západu. Spojené kráľovstvo odmietlo tejto prenasledovanej pakistanskej kresťanskej rodine poskytnúť azyl a prijať ich ako prenasledovaných kresťanov.
"S úplnou ľahostajnosťou sa stávame svedkom katastrofy našej civilizácie, aká doteraz nemá obdobu," napísal francúzsky vedec a historik Jean-François Colosimo, keď komentoval likvidáciu kresťanstva na Východe. Žiadne náboženstvo, žiadne spoločenstvo, nie je dnes prenasledované viac ako kresťania. Prečo teda Západ mlčí? Odcudzili sme sa tak moc sami sebe, svojim koreňom a svojej histórii, že dokážeme premýšľať o výbuchu džihádistického násilia bez mihnutia oka? Alebo sme tak krátkozrakí, že dúfame, že si tým kúpime "mier" s moslimskými extrémistami za cenu opustenie týchto kresťanov? Rovnaká džihádistická ideológia, ktorá zavraždila kresťanské deti na Srí Lanke, zaútočila aj na európske deti v Nice, Manchestri a Barcelone.
Na Srí Lanka po džihádistickom masakri nie sú len srdcervúce zástupy plačúcich matiek a dlhé rady malých truhiel. Udalosti na Srí Lanke nám bohužiaľ aj veľa vypovedajú o deprimujúcej zbabelosti Západu.
zdroj: Gatestone Institute
