Podľa záberov natočených skrytou kamerou nedávno vysielaných televíziou France 2, ženy doslova zmizli z kaviarní a barov v niektorých prevažne moslimských predmestiach Francúzska. V dokumente sa objavili dve ženské aktivistky Nadia Remadna a Aziza Sayah z akčnej skupiny La Brigade des Meres (Brigáda matiek) bojujúcej za práva žien, ktoré vošli do kaviarne v Sevran, ktorý je predmestím Paríža, a stretli sa tam s prekvapením a nepriateľstvom všetkých prítomných mužov. Jeden z mužov im povedal: "Najlepšie by pre vás bolo počkať vonku. Tu sú samí muži ... V tejto kaviarni nie sú ženy vítané."
Na predmestí Lyonu reportérka televízneho kanálu France 2 Caroline Sinz hovorila s mladou ženou, ktorá jej povedala, že sa jednoducho bojí ísť von a aby sa vyhla útokom moslimských mužov vo svojej štvrti, oblieka sa do voľných, plandavých šiat a chodí bez make-upu.
Podľa slov Caroline Sinz sa zdá, že ženy "boli z kaviarní a ulíc doslova a do písmena vymazané". Caroline
, že ženy v týchto oblastiach skôr proti statusu quo protestovali, ale teraz sa boja.
"Boja sa, pretože v mnohých mestách otvorene prehovorili, ale boli urážané a napádané ..." Takže si teraz dávajú pozor na to, čo hovoria a radšej mlčia, aby sa vyhli hrozbám a neboli pod nátlakom. "
Axelle Lemaire, francúzska ministerka pre digitálne záležitosti, a prvá vládna úradníčka, ktorá komentovala zábery natočené skrytou kamerou, uviedla, že v dokumente je zaznamenaný "neakceptovateľný" a "nelegálny" prípad "diskriminácie žien". Avšak, sama rýchlo dodala, že to nesúvisí s náboženstvom a dodala, že francúzska moslimská komunita by kvôli tomu nemala byť obviňovaná.
Poznámka Axelle Lemaire o náboženstve odhaľuje úmyselnú ignoranciu európskych politických elít odmietajúcich riešiť problémy súvisiace s islamizáciou. Sevran je súčasťou departementu Seine-Saint-Denis, oblasti, v ktorej žije 1,4 milióna ľudí a z ktorých je viac ako 600 000 moslimov. Už v roku 2011 vysoko rešpektovaný politológ a znalec islamu Gilles Kepel vo svojej správe "Banlieue de la République" ( "Predmestia Republiky") napísal, že Seine-Saint-Denis, sa rovnako ako iné predmestia stáva paralelným islamským spoločenstvom, viac a viac odrezaným od zvyšku francúzskej spoločnosti. Skutočnosť, že ženy zmizli z ulíc Sevran, nemožno oddeľovať od faktu, že tieto spoločnosti sú islamizované.
Táto islamizácia Francúzska je v posledných piatich rokoch podnecovaná a posilňovaná veľkými investíciami z Kataru - predovšetkým do mešít. Tieto investície sa v súčasnosti odhadujú na
Investíciami do mešít Katar zjavne šíri Wahhábizmus / salafismus - obzvlášť radikálnu formu islamu - po celom svete.
Islamské právo šaría sa o úlohe žien v islame vyjadruje celkom jasne. Predtým, než budú francúzski politici zase vyhlasovať, že nedávne udalosti nijako nesúvisia s islamom, by im niekto mal poradiť, aby si prečítali Korán.
V krajinách, kde je právo šaría uplatňované, ako je napríklad Saudská Arábia, nemôže bez súhlasu svojho manžela žena opustiť domov.
Vzhľadom k podriadenému postaveniu žien podľa práva šaría je úplne prirodzené, že francúzske predmestia, ktoré boli islamizované a v ktorých je právo šaría rešpektované, teraz pripomínajú Saudskú Arábiu. Kumulatívne účinky islamizácie podporované katarskými peniazmi a vplyvom môžu byť prekvapením len pre tie politické a kultúrne elity, ktoré ju tvrdohlavo odmietajú vziať na vedomie a odmietajú sa pozrieť pravde do očí.
Ďalší francúzsky politik, bývalý minister práce Eric Woerth, uviedol, že filmový dokument "prebodáva srdce Republiky. Srdcom Republiky je rovnosť mužov a žien." Nie je však toto prudké vyhlásenie o "liberté, égalité, Fraternité" (slobode, rovnosti, bratstve) tak trochu oneskorené? Kde boli títo politici, keď hrmelo? Pred rokom francúzska ministerka pre práva žien Pascale Boistard v rozhovore povedala:
Podriaďovanie, ponižovanie a terorizovanie žien na predmestiach prebieha po celé desaťročia, priamo pred očami tých politikov, ktorí tvrdia, že sa starajú o práva žien a "srdce Republiky", ale rozhodli sa tento fakt jednoducho ignorovať. Už zosnulá Samira Bellil, autorka knihy "Dansl'enfer des tournantes" (V pekle skupinových znásilnení. V angličtine kniha vyšla pod názvom To Hell and Back.) Vydanej v roku 2002, opísala svoj život dospievajúceho dievčaťa v neskorých osemdesiatych rokoch na predmestí - ako už naznačuje názov jej knihy - ako čisté peklo. V rozhovore pre časopis Time v roku 2002 povedala: "Od okamihu, keď dievča vyjde von, si chlapci myslia, že majú právo sa jej posmievať a správať sa k nej podľa svojho. V extrémnych prípadoch to vedie k násiliu a agresii." Samira Bellil bola opakovane znásilnená mladými moslimami, ktorí ju poznali a zamerali sa na ňu, pretože podľa nich "každé dievča v susedstve, ktorá fajčí, používa make-up a nosí atraktívne oblečenie, je suka". Vtedy časopis ďalej napísal:
"Polícia sa hrozí toho, že by tieto oblasti mala strážiť. Bojí sa násilia. Výsledkom je, že slušnosť a poriadok v mnohých predmestiach upadli a skupiny mladých mužov majú za to, že môžu na ženy útočiť beztrestne ..."
Toto bolo pred pätnástimi rokmi.
V rovnakom článku časopis Time citoval tiež Fadel Amaru, šéfku organizácie "Ni Putes ňu soumis" ( "Ani suky, ani podriadené"), ktorá lobuje za ženy, aby mohli žiť normálny a moderný život. Fadel Amara uviedla, že od roku 1992 musia ženy na francúzskych predmestiach čeliť šíreniu vplyvu islamského fundamentalizmu: