Zdroj: Moskovské centrum Carnegie
Autor: Dmitrij Trenin, riaditeľ Moskovského centra Carnegie
Rusko vníma vyhliadky svojich vzťahov s EÚ skepticky, čo znamená, že sa posilnia väzby s nezápadnými partnermi, predovšetkým s Pekingom. Ak sa však vláda pod vedením Bidena, ktorej víťazstvo čínske vedenie ocenilo rozhodne pokračovať v menej nepriateľskom kurze voči Číne, tak pragmatickí Číňania môžu začať opäť neformálne dodržiavať americké sankcie proti Rusku, aby ochránili svoje značné záujmy v Amerike.
Rok 2020 sa predovšetkým zapíše ako rok poznačený pandémiou Covid-19 s jej rôznymi následkami. Pandémia na medzinárodnej scéne spôsobila, že rivalita medzi USA a Čínou prerástla do plnohodnotnej konfrontácie a jej vzťahy medzi EÚ a ČĽR prudko ochladli. Navyše, kvôli katastrofickému rozsahu epidémie v USA nebol Donald Trump schopný znovu obhájiť svoj prezidentský post, zatiaľ čo čínske úrady úspešne zvládli šírenie vírusu, čo zvýšilo dôveru čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga.
Rok 2020 nebol pre Rusko len rokom pandémie, s ktorou sa krajina veľmi ťažko vysporiadava. Ku koronavírusu sa pridali ešte aj zmeny a doplnenia v Ústave Ruskej federácie, zmeny vo vláde, krízy v krajinách susediacich s Ruskom a v skutočnosti zmrazenie vzťahov s EÚ. Výsledky prezidentských volieb v USA môžu ovplyvniť vzťahy Ruska nielen s Európou, no možno aj s Čínou.
Od víťazstva Joea Bidena v Moskve očakávajú oveľa užšiu koordináciu politiky Spojených štátov a ich európskych spojencov orientovanú ruským smerom. V Bidenovi tiež vidia prezidenta, ktorý síce bude pokračovať v konfrontácii s Čínou, ktorú začal Trump, ale zmení jej štýl a niektoré detaily, ktoré môžu vytvoriť predpoklady pre uvoľnenie napätia s Pekingom. Otázkou je, ako Rusko na tieto dve okolnosti zareaguje - pokúsi sa dohodnúť so Západom, alebo sa naopak ešte viac zblíži s Čínou. Odpoveď na túto otázku je obzvlášť dôležitá, pretože roky Bidenovho prezidentovania môžu byť rozhodujúcimi pre politický prechod v Rusku a transformáciu jeho mocenského systému.
Bidenovo zvolenie, samozrejme, zmení v zahraničnej politike USA veľa, ale mnohé tendencie, ktoré priviedli Trumpa k víťazstvu v roku 2016, sa nikam nevytratia. Biden sa samozrejme zameria na opätovné budovanie vzťahov so spojencami a na rozvoj - pod americkým vedením - multilaterálnych inštitúcií, prioritou pre USA však budú domáce otázky.
Nejde len o rozkol a rozpory v americkej vládnej moci, či polarizáciu spoločnosti, ktoré nezmiznú s Bidenovým víťazstvom, ale aj o to, že USA musia brániť svoje vlastné globálne prvenstvo v konkurencii s Čínou a na to Američania potrebujú silnú domácu základňu. Znamená to, že Washington bude vyžadovať od spojencov bezpodmienečnú podporu, akú im sám poskytoval v čase studenej vojny. Biden to samozrejme neurobí tak hrubo ako Trump, cieľ však zostane rovnaký.
Konfrontácia s Čínou zostane v Bidenovej zahraničnej politike na prvom mieste. Už teraz označuje Čínu za hlavnú výzvu. Všetko je vážne: USA si nedokážu predstaviť, že by sa mohli ocitnúť na vedľajšej koľaji a urobia všetko pre to, aby sa tak nestalo.
Samozrejme, za vlády Bidena môže Washington zmierniť pri jednaní s Pekingom svoj tón a hľadať spoločné prieniky v určitých otázkach. Napriek tomu je nepravdepodobné, že by protičínska rétorika úplne vymizla - koniec koncov, Biden a jeho spolustraníci propagujú myšlienky šírenia demokracie (pozri Hongkong), ochrany ľudských práv (pozri situáciu Ujgurov v oblasti Sin-ťiang) a snažia sa zjednotiť slobodný svet pod hlavičkou odporu voči autokratom (myšlienka Samitu demokracie). Pokiaľ ide o Rusko, ktoré Biden nepovažuje ani tak za konkurenta, ako skôr za hrozbu, zostane pod sankciami USA, ku ktorým sa v prípade potreby môžu pridať ďalšie.
Joe Biden je presvedčený, že Rusko, ktoré je pre neho kleptokraciou, prechádza kolosálnym úpadkom: jeho ekonomika je surovinová a nekonkurencieschopná, jeho obyvateľstvo vymiera a jeho ozbrojené sily sú podradné. Rusko napriek tomu predstavuje hrozbu pre USA, pretože Kremeľ sa snaží podkopať západné demokracie zvnútra: zasahuje do volieb, šíri dezinformácie a má svoj podiel na prehlbovaní vnútorných konfliktov.
Takéto správanie Ruska nemá podľa Bidena nič spoločné s chybami, ktorých sa dopustili USA, napríklad s odmietnutím zohľadniť obavy Moskvy z rozširovania NATO. Podľa neho je základ problému v tom, že v Rusku vládnu „zlodejskí agenti KGB“, ktorí na udržanie moci používajú USA ako strašiaka.
Verný ideálom demokratického internacionalizmu, Biden verí, že Rusko nie je odsúdené na to, aby navždy zostalo v stave v akom sa nachádza teraz. Čaká na deň, keď ruský ľud sám zvrhne Putinov režim. Bidenov odkaz obyčajným Rusom a najmä „ilegálnej občianskej spoločnosti“ je jednoduchý: váš nepriateľ je kleptokratický režim a oligarchia a Amerika je váš priateľ.
Samozrejme, Washington sa aj predtým pridŕžal podobných pozícií, ale teraz k nim pribudla jedna nová okolnosť. Bidenovo funkčné obdobie ako prezidenta sa začína v januári a zhoduje sa s Putinovým súčasným volebným obdobím - ďalšie prezidentské voľby v Rusku sa tiež uskutočnia v roku 2024. V nasledujúcich pár rokoch sa bude musieť Putin rozhodnúť, či bude kandidovať znova, alebo nominuje svojho nástupcu. V oboch prípadoch hovoríme o osudovom rozhodnutí s ďalekosiahlymi následkami. Je nepravdepodobné, že Biden a jeho tím budú tento proces ľahostajne sledovať a s najväčšou pravdepodobnosťou sa ho pokúsia ovplyvniť vo svoj prospech.
Jednou z úloh bidenovského Bieleho domu bude geopolitické zadržiavanie Ruska. Rozdiely v pozíciách USA a EÚ sa v mnohých otázkach zachovajú, ale ich prístupy k Rusku sa veľmi zblížia. Krokom v tomto smere už bolo nedávne sprísnenie berlínskej - a do istej miery aj parížskej - politiky voči Moskve. Z krátkodobého hľadiska bude nasledovať rozšírenie spoločných sankcií a ešte väčšie obmedzenie transferu európskych technológií do Ruska.
To veľmi poškodí väzby v energetickej sfére, na ktorých sa historicky budovali vzťahy medzi Európou a Ruskom. Takmer dokončený plynovod Nord Stream 2 už ohrozujú sankcie prijaté Kongresom USA, ku ktorým môžu pribudnúť nové. Je pravdepodobné, že za vlády Bidena bude Washington naďalej tlačiť na Berlín, aby od projektu upustil, i keď čiastočne aj z iných dôvodov, než tomu bolo za Trumpa.
Z dlhodobého hľadiska bude hlavným faktorom „zelená dohoda“, ktorá predpokladá dekarbonizáciu hospodárstva EÚ a je v súlade s plánmi Demokratickej strany USA v oblasti energetickej politiky a boja proti klimatickým zmenám. Čína a Japonsko sa budú uberať rovnakým smerom, čo ohrozuje samotné základy ruského zahraničného obchodu.
Rusko je veľmi skeptické, pokiaľ ide o vyhliadky jeho vzťahov s EÚ, aspoň v krátkodobom horizonte, čo znamená, že sa posilnia jeho väzby s nezápadnými partnermi, predovšetkým s Pekingom. Ak sa však Bidenova vláda, ktorej víťazstvo čínske vedenie privítalo, rozhodne, že sa zdrží menej nepriateľského alebo aspoň menej hrubého tónu voči Pekingu, tak môžu pragmatickí Číňania opäť začať neformálne dodržiavať americké sankcie proti Rusku, aby ochránili svoje značné záujmy v Amerike.
Ak k tomu pridáme skutočnosť, že proces historického zmierenia medzi Ruskom a Japonskom je v slepej uličke, že strategický partner Moskvy India sa zbližuje s USA, pretože sama súťaží s Čínou a krajiny Perzského zálivu sú stále veľmi závislé od americkej vojenskej podpory, tak Rusku hrozí, že sa ocitne v najnepriaznivejších geopolitických podmienkach za celé obdobie svojej súčasnej konfrontácie so Západom.
Pri takýchto vnútorných a vonkajších ťažkostiach sa ruská elita rozdelila na dva tábory - v závislosti od svojich záujmov. Prvý - sú vplyvní podporovatelia politickej modernizácie, systémoví liberáli a veľké podniky s globálnymi záujmami.
Veria, že Rusko si už svoju suverenitu pred Západom obhájilo. Po prezbrojení môže ruská armáda zaistiť potrebnú bezpečnosť proti USA, pokračovanie súčasnej konfrontácie krajine nielenže neprinesie žiadne výhody, ale jej spôsobí aj hospodárske škody spojené so sociálnou nespokojnosťou a politickými nepokojmi. Z toho vyplýva aj ich záver, že nastal čas prinajmenšom na prímerie so Západom, aj keď za cenu ústupkov zo strany Ruska v takých oblastiach ako je Donbas, Sýria, činnosť ruských tajných služieb v zahraničí a liberalizácia v krajine.
Druhý tábor vedú bezpečnostní pracovníci, ktorého súčasťou je aj veľa civilistov. Odmietajú akékoľvek, dokonca aj čestné ústupky. Rusko musí aj naďalej odolávať tlaku Západu, prostredníctvom pravidelných protiútokov. Čiastočný ústup je pre nich neprijateľný, pretože môže prerásť do úplnej porážky - Západ pocíti slabosť Moskvy a bude požadovať čoraz viac, kým nedosiahne úplnú kapituláciu.
Pre tento tábor bola veľkosť Ruska vždy postavená na jeho schopnosti mobilizovať sa proti hrozbám najsilnejších mocností sveta. Súdržnosť ľudí a vernosť ideálom posilnili krajinu a prinútili ostatných, aby s ňou rátali. Pre nich je teraz Západ v celom a najmä USA v úpadku a vznikajúci nový svetový poriadok, v ktorom už Západ nebude dominovať, bude podľa ich názoru pre Rusko výhodný.
Prezident Putin si zatiaľ udržuje rovnaký odstup od oboch táborov, realizujúc svoj vlastný smer, kde sa ukážka sily kombinuje s flexibilitou. Na jednej strane vyhlasuje, že si „môže predstaviť“ rusko-čínske vojenské spojenectvo a dodáva, že vojenská spolupráca medzi oboma krajinami je už aj tak na nevídane vysokej úrovni. Na druhej - umožňuje oslobodiť Michaela Calveyho, ktorý je v domácom väzení na základe obvinenia z hospodárskej trestnej činnosti - jeho zadržanie ostro kritizovali západní podnikatelia, ktorých obchodné záujmy sú tak či onak spojené s Ruskom.
Západ by sa nemal klamať: Gorbačovov tieň sa netúla po kremeľských chodbách a nebude ani druhá perestrojka. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa Biden snaží, väčšina Rusov sa zdráha uznať USA ako spojenca napriek nespokojnosti a zjavným ťažkostiam. Snahu nového amerického prezidenta zvýšiť tlak na ruské vedenie ako na medzinárodnej scéne, tak aj doma treba brať o to viac do úvahy.
Rusko by malo predbehnúť nepriateľa a vysporiadať sa s vlastnými slabosťami. Hovoríme o obnove vládnucej elity na princípoch meritokracie a podriadenosti, o revízii vnútornej politiky v prospech väčšej solidárnosti spoločnosti a nových prístupoch k zahraničnej politike založených na širokom konsenze v otázke národných záujmov. Všetky najdôležitejšie úlohy už život stanovil, jedinou otázkou je, či ich Rusko vyrieši skôr, než ostatní využijú jeho slabosti.
