Pred niečo viac ako 70 rokmi sa Stalin a Mao v Moskve dohodli na vytvorení
krátko-trvajúcej čínsko-sovietskej zmluvy. S ešte čerstvou komunistickou revolúciou v Číne sa Peking obrátil na Sovietsky zväz s prosbou o ekonomickú a vojenskú podporu pri zabezpečení jeho nového štátu. Ideologicky mali obe mocnosti spoločného nepriateľa - USA a ich spojencov. Stalin zabezpečením priateľstva s Čínou dúfal, že odkloní rovnováhu studenej vojny od Európy do Ázie, čo mu poskytne strategickú výhodu nad NATO.
Možno sa bude opakovať história. Ruský prezident Vladimir Putin uviedol, že nemôže vylúčiť potenciálne vojenské
spojenectvo medzi Moskvou a Pekingom. Aj keď zistil, že také väzby nie sú v súčasnosti potrebné, poznamenal: „Teoreticky je celkom možné si to predstaviť. “ a „ Bez akýchkoľvek pochýb naša spolupráca s Čínou posilňuje obranné schopnosti čínskej armády. “ a „Čas ukáže, ako sa to bude vyvíjať ... nevylučujeme to.“
Strategické väzby Číny s Ruskom nepochybne silnejú. Aj keď nevidíme úplne všetko, k čomu to vedie? A aké by boli dôsledky takéhoto spojenectva? Tieto dve krajiny sa nakoniec opäť zjednocujú premisou „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“ a čelia Spojeným štátom a ich zmluvným spojencom. To už malo za následok rozsiahlu vojenskú a technologickú spoluprácu. Výsledok formálneho vojenského paktu by však pre Washington bol nepríjemný, pretože by došlo k posunu rovnováhy síl na celej euroázijskej pevnine, ako aj na konkrétnych hraniciach, na ktoré sa usiluje zamerať Rusko a Čína.
Bod obratu v rastúcej strategickej príslušnosti medzi Pekingom a Moskvou sa začal v roku 2014. Tvárou v tvár ukrajinskej kríze a sankciám Západu sa Putin obrátil na Čínu, aby diverzifikovala ruskú hospodársku stratégiu, a
podpísal niekoľko prelomových dohôd o plynovode, vďaka ktorým si Ruská federácia prehĺbila úlohu pri poskytovaní energie do Číny. Toto obdobie zase viedlo k tomu, že sa Rusko stalo ústrednou súčasťou
pekinskej iniciatívy Belt and Road a umožnilo čínskym investíciám spojiť Euráziu s ambicióznym rozvojom infraštruktúry, vrátane výstavby ciest a železníc cez ruské územie, ktoré umožnili Číne vytvoriť priame
pozemné cesty do Európy.
Ale keďže sa tento hospodársky vzťah zintenzívnil, začal prekvitať aj ten vojenský. Aj Čína sa v posledných rokoch ocitla na čele rastúceho antagonizmu zo Západu, v neposlednom rade zo Spojených štátov. Zatiaľ čo záujmy Ruska boli definované hranicami východnej Európy a
expanzie NATO na východ , Čína čelí rastúcej vojenskej prítomnosti USA a jej spojencov okolo svojich námorných hraníc v moriach Juhovýchodnej a Východnej Číny.
Pritom Washington označuje čínsku
„slobodnú a otvorenú indicko-pacifickú“ iniciatívu za snahu ovládnuť Peking. Obe krajiny sú v bezpečí na svojich kontinentálnych pevninách, ale čelia neustálym strategickým bolestiam hlavy nad týmito „nepriateľskými perifériami“, a tu sa spoločné záujmy týkajú vojenskej spolupráce.
Aký dopad by malo také spojenectvo? Formálna dohoda by v konečnom dôsledku znamenala pre Ameriku a jej spojencov problémy. Najskôr v severovýchodnej Ázii okolo Kórejského polostrova a Japonska by rusko-čínske partnerstvo komplexne zmenilo pomer síl. Najmä čo sa týka vzdušnej a námornej sily.
Pridanie Ruska do sporov o Juhočínske more by tiež rozšírilo dominanciu Pekingu v celom regióne, najmä vo vzduchu, keby Čína ponúkla prístup k základniam v tomto regióne. Rovnako by pridanie čínskych kapacít v Európe predstavovalo pre NATO nové výzvy. Párovanie by tiež obrátilo rovnováhu jadrových síl vo svete proti USA, čo by pravdepodobne vyvolalo preteky v zbrojení.
Všetko je to samozrejme hypotetické. Krajiny majú rastúce záujmy a je pravdepodobné, že najskôr zintenzívnia svoju strategickú, hospodársku a technologickú spoluprácu - napríklad
Rusko poskytuje baštu spoločnosti Huawei, zatiaľ čo USA sa ju snažia vytlačiť zo západných trhov - to však nie je dosť na to, aby uzavreli manželstvo.
Moskva a Peking sú rozdielni. Angažovanosť Číny na fronte NATO v Európe by ešte viac zhoršila jej pokusy o zlepšenie obchodných a investičných vzťahov s Európskou úniou, zatiaľ čo Rusko má naďalej záujmy rokovať s Indiou, ktorá bola v čele čínskeho vojenského trenia.
Možno si však všimnúť, že tieto rozdiely nie sú trendom. Spolupráca medzi týmito dvoma krajinami bude naďalej rásť - prinajmenšom každá z nich slúži ako zásadná strategická protiváha na zaistenie proti politikám obmedzovania, sankcií a antagonizmu zo strany západnej aliancie. Jednoznačne sa potrebujú, ale to, či to v určitom okamihu vyústi do formálneho vojenského spojenectva, ešte nie je isté. Je to však perspektíva, ktorá bude nepochybne znepokojovať západných politikov.
Tom Fowdy,
britský spisovateľ a analytik politiky a medzinárodných vzťahov so zameraním predovšetkým na východnú Áziu
.webp)
