Zakaždým, keď Atény pošlú utečeneckú loď späť, potvrdzujú svojim konaním správanie sa Európskeho kontinentu, ktorý koná len vo vlastný prospech
Komentár pre
theguardian.com píše Daniel Trilling, autor knihy Svetlá v diaľke: vyhnanstvo a útočisko na hraniciach Európy.
Dôležitou súčasťou medzinárodného utečeneckého práva je zásada nevracania utečencov tam, kde im hrozí perzekúcia. Je to zásada, ktorá tvrdí, že štáty by nemali odmietať ľudí hľadajúcich azyl a nemali by ich posielať späť do nebezpečných krajín. V krajine, ako je Spojené kráľovstvo, ktoré nesídli neďaleko vojnovej zóny, budú zástancovia „tvrdšej“ politiky, ktorá má odradiť žiadateľov o azyl, tvrdiť, že táto zásada neplatí, pretože ľudia, ktorí sa dostanú k britským brehom, prejdú predtým niekoľkými mierovými krajinami kým sa dostanú do Spojeného kráľovstva.
Ak sa však každá krajina pozerá iba na svoje vlastné záujmy a správa sa, akoby boli žiadatelia o azyl problémom niekoho iného, potom veľmi rýchlo skončíte so systémom, ktorý uväzní ľudí v situáciách, keď sú ohrozené ich životy. Jedná sa o systém, ktorý nám tu zanechala panická reakcia Európy na utečeneckú krízu v roku 2015 a v posledných mesiacoch sa čiastočne v dôsledku núdzových podmienok vyvolaných pandémiou koronavírusu zhoršil.
Odhalenie denníka New York Times, že Grécko tajne vyhostilo viac ako 1 000 žiadateľov o azyl a mnohých z nich nechalo opustených na nafukovacích záchranných člnoch v Egejskom mori, je posledným príkladom tohto znepokojivého trendu.
Od roku 2015 je Grécko využívané zvyškom EÚ ako nárazníková zóna proti nežiaducej migrácii, pričom tisíce utečencov zostávajú v nehygienických táborochna pevnine a aj na ostrovoch v Egejskom mori. Narýchlo dohodnutá dohoda medzi EÚ a Tureckom zároveň priniesla dohodu, v ktorej Turecko bude konať ako pohraničný policajt v mene Európy a bude brániť utečencom v prechode do Grécka výmenou za finančnú pomoc a ďalšie diplomatické ústupky.
Na jar tohto roku sa Turecko, uprostred rastúceho geopolitického napätia, rozhodlo vyslať tisíce migrantov smerom ku gréckym hraniciam ako spôsob vyvíjania nátlaku na Európu. Vyvolalo to nacionalistický odpor, po ktorom nasledovalo niekoľko tvrdých a právne sporných opatrení na kontrolu hraníc konzervatívnej gréckej vlády Novej demokracie.
Začiatkom tohto roka denník New York Times taktiež uviedol, že Grécko prevádzkuje tajné zadržovacie stredisko na svojich pozemných hraniciach s Tureckom, aby mohlo vykonávať súhrnné deportácie bez toho, aby dávalo ľuďom právo požiadať o azyl. Rovnaké vzorce zodpovedajú aj najnovším odhaleniam týkajúcich sa konania Grécka v Egejskom mori.
V centrálnom Stredomorí, kde sa ľudia stále pokúšajú preplávať do Európy loďami zo severnej Afriky, sa EÚ už niekoľko rokov snaží zastaviť migráciu ukončením záchranných operácií. Dôsledkom je, že ľudia buď s väčšou pravdepodobnosťou zomrú na mori, alebo sa vrátia do Líbye, do vojnovej zóny, kde mučenie, nútené práce a zneužívanie migrantov ( k tomuto dochádza aj zo strany líbyjských úradníkov, s ktorými EÚ zaobchádza ako s partnermi ) je bohato zdokumentované.
Na jar tohto roku uzavreli Taliansko a Malta, krajiny, kde väčšina zachránených ľudí z centrálneho Stredomoria vystúpila (a ktoré boli, podobne ako Grécko, využívané ich európskymi susedmi ako nárazníkové zóny), svoje prístavy pre záchranné lode z dôvodu, že už viac nie sú bezpečnými útočiskami v dôsledku pandémie.
Zatiaľ čo Taliansko medzičasom povolilo niektorým lodiam zakotviť, Malta zrejme využila pandémiu ako príležitosť na vytvorenie vlastnej súkromnej flotily obchodných lodí na zadržanie migrantov na mori a ich odovzdanie líbyjskej pobrežnej stráži. V apríli informovala organizácia pre sledovanie migrácie Alarm Phone, o neochote Malty priviesť ľudí do prístavu. Vznikla situácia, kde čln prevážajúci viac ako 60 ľudí sa niekoľko dní pohyboval na mori a počas tejto plavby niektorí z cestujúcich zomreli.
Bolo by jednoduché hádzať vinu za tieto situácie priamo na plecia krajín ležiacich na hranici Stredozemného mora. Konajú však spôsobom, ktorý väčšina európskych vlád považuje za prospešný.
„Ďakujem Grécku za to, že v dnešnej dobe bolo našim európskym štítom,“ vyhlásila počas marcovej krízy medzi Gréckom a Tureckom predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová. Medzi krajiny využívajúce nárazníkové štáty patrí aj Spojené kráľovstvo, ktoré využíva tieto nárazníkové zóny bez ohľadu na brexit. Keďže sa koronavírus rozšíril po Európe, ministerstvo vnútra Veľkej Británie odmietlo presídliť deti utečencov uväznené v Grécku - deti, ktoré mali príbuzných vo Veľkej Británii a zákonné právo sa k nim pripojiť - stalo sa tak iba pod tlakom aktivistov.
Tvrdá zmena v migračnej politike za posledných päť rokov prebehla po častiach a poháňalo ju niekoľko konkurenčných záujmov: pravicoví populisti, ktorí mimoeurópsku migráciu považujú za civilizačnú hrozbu; centristickí politici, ktorí sa snažia udržať populistov na uzde tým, že vyhovejú niektorým z ich požiadaviek; a bezpečnostný a obranný priemysel ponúkajúci špičkové technologické riešenia, ako napríklad dozor pomocou dronov, ktoré nahradili námorné hliadky v Stredozemnom mori.
Je však pravdepodobné, že migračná politika bude budúci mesiac formalizovaná. Európska komisia predstaví svoj nový pakt o migrácii a azyle, ktorý bude formovať celkovú politiku bloku v nasledujúcich rokoch. Komisia, ktorá bola vymenovaná minulý rok, signalizovala svoj zámer vytvorením postu komisára pre „ochranu európskeho spôsobu života“.
Obranou tohto posunu môže byť to, že utečenecká kríza vyvolala v mnohých častiach Európy protimigračný odpor a politici majú povinnosť vyvážiť konkurenčné záujmy - v tomto prípade je potrebné chrániť zraniteľných migrantov pred vôľou niektorých voličov, ktorí chcú migráciu obmedziť. Bezpečnostné opatrenia tohto druhu však môžu skončiť zásadnou zmenou charakteru štátov, ktoré ich navrhujú. Správa organizácie občianskych slobôd Statewatch, zverejnená tento mesiac varuje pred vznikajúcim „deportačným strojom“ EÚ: pohraničná agentúra EÚ Frontex plánuje drasticky zvýšiť svoju kapacitu na pomoc členským štátom pri deportáciách migrantov, ktorým bolo povolenie na pobyt zamietnuté.
Táto expanzia podľa Statewatch zvyšuje riziko, že „vyhostenia financované a koordinované agentúrou Frontex môžu viesť k premiestneniu utečencov do krajín, kde sú vystavení riziku mučenia alebo prenasledovania“, pretože členské štáty EÚ sú nekonzistentné v spôsobe posudzovania žiadostí ľudí o azyl. Nové vynucovacie opatrenia budú podporené rozsiahlym zhromažďovaním osobných údajov: EÚ tiež buduje rozsiahlu novú biometrickú databázu, ktorá bude obsahovať údaje o všetkých štátnych príslušníkoch tretích krajín, ktorí vstupujú na jej územie, čo je plán kritizovaný odborníkmi na ochranu súkromia a skupinami chrániacimi práva migrantov.
Zdá sa však, že európske vlády nechcú vidieť to, kam by ich tieto kroky mohli zaviesť. V reakcii na vyšetrovanie denníka New York Times grécky premiér Kyriakos Mitsotakis uviedol, že správy o nelegálnom vytláčaní sú „dezinformácie“ a že politika jeho krajiny je „tvrdá, ale spravodlivá“. Ylva Johansson, komisárka EÚ pre vnútorné záležitosti, vyjadrila znepokojenie nad týmito správami, uviedla však, že jej chýba vyšetrovacia právomoc.
Bolo by ľahké neuvažovať o tom, čo sa deje na hraniciach iných krajín a nechať to na nich, lenže tento model je medzinárodný a narušenie práv, ktoré predstavuje, by sa malo týkať nás všetkých. Keď sa štáty rozhodnú pre extrémne opatrenia na vytlačenie utečencov z ich územia, hrozí, že sa tým naruší celý systém, ktorý na ich ochranu existuje.
.jpg)
