Čím, okrem svojho neuveriteľného trvania, bola zaujímavá tlačová konferencia Zelenského
V americkom Kongrese je známa metóda - filibuster. Keď chce jeden z poslancov zabrániť prijatiu nechceného legislatívneho aktu tak prednesie nekonečne dlhý prejav. Prejav kongresmana nemajú právo prerušiť, ak neskončí sám. Je pravda, že pred sto rokmi, v čase rozmachu filibusteru, sa rozhodlo, že debata by sa mohla skončiť, ak by za to zahlasovali dve tretiny Kongresu. Získať takúto väčšinu však nie je ľahké a tak sa uplatňuje hovorový bojkot aj naďalej. Najdlhším príkladom filibusteru bol prejav proti zákonu o občianskych právach senátora – demokrata s rasistickými názormi Stroma Thurmonda - 24 hodín 18 minút. Zákon bol aj tak schválený. Nedávnym prípadom je 15 hodinový prejav demokrata Chrisa Murphyho (2016) v snahe obmedziť predaj zbraní. Vo všeobecnosti je samotná prax zakorenená v starovekom rímskom senáte.
Neuveriteľné vystúpenie usporiadané 10. októbra Vladimírom Zelenským pripomínalo filibuster. Ukrajinský prezident sa 14 hodín - od 10:00 do polnoci - rozprával s novinármi pri stole vo food courte. K večeru začala hlava štátu mierne tárať, bolo zrejmé, že je unavený. V čom spočíva zmysel dlhodobého mučenia je ťažko pochopiťeľné. Buď sa prezident rozhodol predemonštrovať svoju fenomenálnu vytrvalosť, alebo bezprecedentnú otvorenosť, alebo je to všeobecne prepracovaná forma výsmechu nad nie príliš priateľskými novinármi Zelenského. Mimochodom, vyčítali mu, že nekomunikuje s novinármi a tak pri príležitosti sto dní vo funkcii prezidenta tím Ze namiesto očakávanej tlačovej konferencie uviedol zinscenovaný rozhovor, ktorý poskytol bývalému kolegovi zo štúdia “Kvartal 95” (ukrajinská spoločnosť zaoberajúca sa výrobou audiovizuálnych diel a koncertnými aktivitami, pozn. redakcie).
Nech je to akokoľvek, bez ohľadu na to, čo zamýšľali, ukázalo sa, že je to dosť zlovestný symbol súčasnej politiky - ukrajinskej, a nielen to.
Hlava štátu, ktorá čelí vážnym problémom a podľa Zelenského je dokonca vo vojne, takmer zdvojnásobila svetový rekord hovorenia v tomto žánri. Odpovedá na znovu a znovu sa opakujúce otázky, pretože za 14 hodín sa už vyčerpali pôvodné témy. Samozrejme môžno spomenúť aj Fidela Castra, alebo Huga Cháveza, ktorí v tých najlepších časoch planuli dlhšie. Publikum tam, ale bolo skutočne ponorené do tranzu a dosahoval sa efekt exaltovanej kázne. Zelenský nehlásal, ale viedol zvláštny dialóg, raz útočil, raz sa bránil, hrajúc spoluúčasť. Z komunikácie v nejakom okamihu nezostal žiaden obsah, žiaden drive. Vyhlásení na relevantné témy bolo tak veľa, že sa jednoducho znehodnotili.
Zelenský sám z vlastnej vôle zmenil tlačový maratón na závod o prežitie. Nikto ho k tomu nenútil. Akýkoľvek žáner dovedený k absurdite sa stáva buď jeho opakom, alebo artefaktom, objektom kultúry. Možno, že práve o to Zelenskému ide – dať zmysel všetkému až do krajnosti. Prezývate ma klaunom a hercom hovorového žánru? Dostanete to.
Zelenský je otvorený populista. Komunikuje s publikom z pozície „chalani, pozrite, som rovnaký ako vy“. Dištancia sa vedome likviduje, kvôli tomu, aby získal dôveru. Alebo ho napodobňovať. O skutočnej úprimnosti samozrejme nemôže byť reč - na chúlostivé otázky odpovedá vyhýbavo, vykrúca sa z nich s pomocou svojich umeleckých schopností.
Možno, že veterán KVN (zábavná televízna relácia v Rusku, pozn. red.) má svojím spôsobom pravdu. Robí to, čo vie - nekonečnú show. Za necelých šesť mesiacov vo funkcii prezidenta sa v politike nevyjasnilo nič a nie je zrejmé ani to najdôležitejšie - ako je teraz usporiadaná moc v krajine, kto v skutočnosti riadi Ukrajinu. Pôsobivé čísla podpory, ktoré získal Zelenský v dvoch voľbách a jeho stále vysoký rating je to jediné, na čo sa skutočne spolieha. Zatiaľ neexistujú žiadne ďalšie oporné body. V súlade s tým – vedome, alebo intuitívne - posilňuje tento jediný podporný stĺp. Zdá sa to byť logické.
Na tú istú vec sa, ale môžno pozrieť aj iným spôsobom. Rola prezidenta, postava, ktorá opustila obrazovku a vstúpila do života, stratená v komplikovaných politických reáliách v skutočnosti pripúšťa, že nemôže robiť nič. Môže iba hovoriť. Avšak hovoriť tak, ako nikto a nikdy predtým. A bude to robiť, nahradzujúc tým všetko ostatné. V nádeji, že tým bude môcť kompenzovať nedostatok skutočnej moci. Toto už dokonca ani nie je imitovanie, ale zvláštna substitúcia s rozmazanými kontúrami v dobe univerzálnej posadnutosti silou médií. Možno nad tým ironizovať, ale v skutočnosti je to desivé. Zelenského víťazstvo bolo samo o sebe víťazstvom obalu nad obsahom, teraz v novej fáze ide o vytesnenie podstaty formou.
Filibuster je v americkom Kongrese spôsob, ako sa rozhodnutiu vyhnúť, alebo ho aspoň oddialiť. Ukrajinský prezident robí to isté. Pravdepodobne dúfa, že sa niečo zmení a všetko sa vyrieši samo. Bude sklamaný.