Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Anton Kanevský (Fond strategickej kultúry)
„V čom spočíva význam Ukrajiny? Je to druhé Rusko?“
V rozdúchanom megaškandále na Ukrajine, ktorý viedol k zmareniu plánovaného telemostu medzi Moskvou a Kyjevom, nie je obtiažne spozorovať cynických politických technológov. V tejto súvislosti sa nedá nepoukázať aj na inú vec - panickú reakciu ukrajinského "establishmentu" a národnostno-patriotickej "verejnosti", ktorá bola nefalšovane úprimná. Ak aj niekto stál za explóziou emócií, ktoré zachvátili ukrajinský mediálny priestor doslova v priebehu 2-3 hodín a prinútili rýchlo reagovať vystrašeného Zelenského, tak potom to bol niekto, kto s absolútnou presnosťou zasiahol cieľ.
"Trump sa dohodol s Putinom a teraz bude tým idiotom z Bruselu posielať z USA ruskú ropu a ešte na tom zarobí. A Leyenová sa bude vytešovať, že prijímame 73. sankčný balíček proti Rusku a robiť zle samým sebe. Úplní blázni!" Ľuboš Blaha vo svojom aktuálnom videu poukazuje na fakt, že bez rokovaní s Ruskom budú ekonomické problémy EÚ čoraz väčšie.
Jiří Paroubek tvrdí, že Rusko zasiahlo kľúčové body Ukrajiny. Varuje: o pol roka môžu byť podmienky pre Kyjev oveľa horšie.
Výlet za dubákmi a kozákmi sa pre dve Martinčanky skončil nepríjemným stretnutím. Z domnelého medveďa sa vykľul muž.
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Protislovenské médiá namiesto tlaku na mier zarábajú na príručkách, čo robiť v prípade vojny.
Chmelár otočil zrkadlo na Brusel: „Pozdravujte svojich spojencov!“
Sloboda bez zábran? Učiteľka varuje pred radikalizáciou mladých a stratou autorít.
Komentáre
31. 10. 2025
Možnosť otvoreného dialógu medzi občanmi Ukrajiny a Ruska priviedla ukrajinských „vlastencov“ do úžasu. Hoci, čo je hrozné na komunikácii medzi občanmi dvoch krajín, ktorí sa ocitli v zložitých vzťahoch? Dokonca aj v prípade ozbrojených konfliktov sa obyčajne zdôrazňuje, že vojna sa nevedie s národom inej krajiny, ale s jej vládou.
Podstatné je z čoho pramení taký strach, ak ste presvedčený, že pravda je na vašej strane? Prijmite účasť na telemoste a priamo počas diskusie dokážte, že pravdu máte. Koniec koncov, využite príležitosť a prerazte trhlinu v “Putinovej propagande”. Veď diskusie sa bojí len ten, kto sa otvorene cíti byť slabším súperom.
Tak prečo bol telemost vyhlásený „hrozbou pre národnú bezpečnosť a územnú celistvosť Ukrajiny“ a Generálna prokuratúra začala proces vo veci „pokusu spáchania trestného činu vlastizrady“?
Odpoveď možno nájsť v komentári jedného z tvorcov škandalóznej internetovej stránky „Sprostredkovateľ mieru“, terajšieho námestníka ministra pre otázky dočasne okupovaných území a nútene vysídlených osôb Georgija Tuki: „Nepochybujem o tom, že toto je len prvý krok v uplatňovaní jedného z prostriedkov tzv. mäkkej sily. Po ňom budú nasledovať ďalšie kroky v tom istom duchu, ktoré budú fakticky agitovať obyvateľov Ukrajiny, aby sa vrátili do náručia „veľkého bratského národa“.
Takže to je to čoho sa boja! Obávajú sa propagandy, ktorá môže byť účinná! Majú pádne dôvody, ktoré ďalekosiahle presahujú hranice roku 2014. Ukrajinskí "elitári" dokonale chápu a občas aj verejne uznajú, že nezávislosť získaná v 1991 roku vôbec nebola výsledkom "starovekého boja a túžby ukrajinského národa". Bola pre nich darom, ktorý im spadol z neba.
No, ukrajinsky hovoriaci a o to viac rusky hovoriaci obyvatelia Ukrajiny nepocítili žiadny etnický útlak ani v Ruskom impériu, ani v ZSSR! Jednotnú krajinu vnímali ako svoju vlastnú! Myšlienky ukrajinského nacionalizmu, ak neberieme do úvahy Halič, zdieľalo nie viac ako 2-3% obyvateľstva. Áno, možno 10-20%, keď boli pod parou, alebo keď v kuchyni tárali o tom, že "kŕmia Veľkorusov".
Spomínam si na epickú frázu, ktorú vyslovil môj kolega, keď v roku 1990 začala „prehliadka zvrchovanosti“: „Všetkých (separatistov) potrestajte, ale Ukrajinu nechajte ísť!“ To znamená, že kadejakí Litovci a Gruzínci v ňom ešte stále evokovali oprávnený hnev občana jednotnej krajiny, ale myšlienka nezávislosti vo vzťahu k Ukrajine vnímaná takmer výlučne v „salámovom“ aspekte znela atraktívne.
Táto masa ľudí pokojne prijala katastrofu 1991 roku a dokonca bez fanatizmu hlasovala za „nezávislosť“ v referende. Nie náhodou prezidentské voľby, ktoré sa konali v jeden deň spolu s referendom vyhrali nie zaslúžení bojovníci za nezávislosť Černovil, alebo Lukjanenko, ale nomenklatúra z Komunistickej strany Sovietskeho zväzu súdruh Kravčuk (60% hlasov), ktorého sa z hľadiska nacionalizmu obávali najmenej.
Motívy "elity" boli v tom momente zrejmé. Sú sformulované v slovách ukrajinskej hymny: „Začneme konečne vládnuť v našej zemi” («Запануєм і ми, браття, у своїй сторонці») - stranícka nomenklatúra snívala „panovať“ a riadiť Ukrajinu bez toho, aby sa ohliadala na „súdruhov z Moskvy“. K nej sa pripojili doma vypestovaní LoVMovia („lídri verejnej mienky“), zástupcovia miestnej (v prvom rade kyjevskej) inteligencie, ktorých ťažil provinčný komplex menejcennosti pred oveľa úspešnejšími moskovskými kolegami.
Radšej byť „prvý na dedine“! Za obdobie nezávislosti sa v krajine rozmnožila sebestačná "politická trieda", "malý národ", ktorá zahrňovala nielen politikov, ale aj ich obsluhovačov: politológov, odborníkov, novinárov a samozrejme nových super zbohatlíkov (oligarchov), ktorým ostatní robili komparz v čase tanečného vystúpenia.
Po ovládnutí situácie v 1991 roku „malý národ“ ešte nebol klamaný národom „veľkej Ukrajiny“. Vždy existovali obavy z toho, že akékoľvek zblíženie s Ruskom v hospodárskej a kultúrnej sfére bude mať „ďalekosiahle následky“.
Príklady, keď susedné krajiny hovoria rovnakým jazykom, zostávajúc nezávislými štátmi (USA a Kanada, Nemecko a Rakúsko) a pri tom sú navzájom v úzkom politickom, ekonomickom, kultúrnom vzťahu, väčšina ukrajinských „elitárov“ považovala za neprijateľné. Veď Spojené štáty a Kanada boli súčasťou toho istého štátu (Britské impérium) pred dvesto päťdesiatimi rokmi, Nemecko a Rakúsko - iba sedem rokov v čase nacizmu. Drvivá väčšina Kanaďanov a Rakúšanov sú, takpovediac, „rodenými“ vlastencami svojich krajín, cítia sa ako Kanaďania a Rakúšania, Nemci, ale nie „Germáni“, alebo napríklad „Severoameričania“. Občania týchto štátov nevidia zmysel kardinálnym spôsobom meniť svoje štátne zriadenie. Navyše vzťahy týchto štátov sú navzájom úzko prepojené a hlboko integrované: slobodné cestovanie a voľný pohyb pracovnej sily, odstránenie colných bariér, jednotný kultúrny priestor, pričom Rakúsko a Nemecko majú jednotnú menu.
V prípade „dvojice“ Ukrajina - Rusko je situácia opačná: reč je o jednej krajine so spoločnou storočnou históriou, ktorej spoločné väzby boli prerušené len pred štvrťstoročím. Krajina, v ktorej Ukrajinci nikdy nepociťovali nielen obmedzovanie svojich práv, ale ani žiaden diskomfort. Navyše, nikoho by ani nenapadlo zaradiť Ukrajincov k „národnostnej menšine“, ako napríklad Gruzíncov, alebo Moldavcov. Neexistujú žiadne materiálne argumenty v prospech samostatnej existencie: rozdiel v príjmoch medzi obyvateľmi Ruskej federácie a Ukrajiny za obdobie nezávislosti je takmer trojnásobným v prospech Rusov.
Ak sa nedarí nezávislosť zdôvodniť materiálnym argumentovaním, musia sa v každom prípade vyzdvihovať kultúrne, mentálne a jazykové rozdiely. Hovoríme nielen o vytesnení ruského jazyka, ale aj o „derusifikácii“ ukrajinského jazyka a snahe, aby sa ukrajinský jazyk čo najmenej podobal na ruský.
Ukrajinský politológ Vadim Karasjov (rusky hovoriaci) poskytol jedného času vysvetlenie v jednej zo šusterovských talkshow (televízna politická talkshow, autor programu Savik Šuster, pozn. red.): „Ak v našom štáte prevláda ruský jazyk aj ako oficiálny štátny jazyk a ako najviac používaný jazyk, tak potom mi povedzte v čom spočíva význam ukrajinského štátu? Existuje Rusko, tam je ruský jazyk... V čom spočíva význam Ukrajiny? Čo je to, druhé Rusko?“
Skutočne, aký je význam Ukrajiny, ak je nerozoznateľná od Ruska? V čom tkvie význam jej „samostatnej“ existencie?
Kyjevské vydanie „2000“ ešte v roku 2012 písalo: „Zdá sa, že je úplne zbytočné pokúšať sa presviedčať našu „elitu“ o ekonomických výhodách integrácie do Colnej únie (od 6. júla 2010, medzi RF, Bieloruskom a Kazachstanom, pozn. red.) a Jednotného ekonomického priestoru (Rusko, Bielorusko, Kazachstan, pozn. red.) pred „európskou integráciou“. „Európa“ so svojimi „demokratickými hodnotami“ a čo je najdôležitejšie - vysokou životnou úrovňou sa jednoducho stala novým odôvodnením „večného“ sloganu „Preč od Moskvy“. Takže význam „európskej voľby“ spočíva v tom, aby rozdelili Ukrajinu a Rusko do rôznych geopolitických kútov a zaručiť sa podporou silných spojencov, ktorí si neprajú reintegráciu v postsovietskom priestore“.
Euromajdan sa tak stal logickým vyvrcholením „ambícií“ ukrajinskej elity a následný ozbrojený konflikt predstavený propagandou „rusko-ukrajinskej vojny“ urobil v skutočnosti zo „susedného štátu“ pre mnohých Ukrajincov „večného nepriateľa“, o čom „malý národ“ vo svojej podstate sníval.
Toto je však len jedna strana mince. Na strane druhej výrazne vzrástol počet tých, ktorí chcú mať čo najbližší vzťah s Ruskom. A kde sa obráti kyvadlo verejného povedomia, ak protiruská propaganda zatíchne a ekonomika sa nezlepší? Odpoveď je zrejmá.
Preto je potrebná „železná opona“ medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou, medzi obyčajnými ľuďmi spojenými miliónmi príbuzenských väzieb. Maximálna informačná blokáda je pre ukrajinských vládcov jediným záchranným opatrením. Z toho vlastne pramení aj desivá panika, ktorú vyvolal v ukrajinskom „malom národe“ návrh porozprávať sa.
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
