Ale aj o sebe, o cene a hodnote zdravia, o lekároch, sestričkách, zdravotníckom personále. A to stále je ešte nielen. Po dlhom čase budem zas osobný. Veľmi osobný, prepáčte mi to. A text nebude len o nešťastí, ale najmä o šťastí.

Akosi zabúdame na to, že existuje aj šťastie. V nešťastiach sa priam vyžívame. V nešťastiach a príšernej zlobe a nenávisti. Ráno bolo zlé. Veľmi zlé. Ale tentoraz inak, ako uplynulé moje rána už celý polrok. Ďalšie dva vlaky, ďalšia chyba „niekde“ (nesúdim kde, lebo nechcem byť raz súdený, hľadanie príčin nechám na iných). Ďalšia stovka doráňaných, ďalšie ťažké traumy.

Záchranári – vždy a všade pripravení anjeli

Môj posledný polrok bol polrok hospitalizácií, prevozov v sanitkách, chvíľ na operačných sálach. Môj polrok bol aj časom hrôzy z verdiktu – „o tú nohu prídete až po koleno.“ Ale lekári sa nevzdali a dnes som si bol nakúpiť v dedine, na vlastných nohách, hoci neisto, vrávoravo a aj s bolesťami. Pol rok zázraku. Strašná až neľudská hanba, keď mi sestričky pomáhali na „gramofón“, pre tých, ktorí nevedia – kreslo na vykonávanie potreby. Usmiate, milé a ochotné sestričky. Vykonávajúce až desivo odpornú prácu, ale milujúce svoje povolanie. A človeka, ktorý im neraz, aj z nemocničnej postele, ubližuje.

Schopnosť nevidieť či neschopnosť byť človekom

Dnešné ráno ma vydesilo. Tak, ako nedávne popoludnie na Východe. Zrážka vlakov. Zranení, aj ťažko, záchranári v plnom nasadení. Profesionáli aj dobrovoľníci. Nemali čas vysedávať na sieťach a vypisovať nenávistné primitívne až hyenistické komentáre. Robili to, čo bolo treba – zachraňovali. Nepopíjali kávu v redakciách alebo v kaviarňach a nerobili zas politiku nenávisti. Tragédiu zneužívajú iba hyeny. Hyeny v politike, hyeny v médiách, hyeny na sieťach. Bez citu, bez empatie, bez kúska ľudskosti. Odčlovečené netvory.

Bol som v dedine

Dnes už sám, bez pomoci. V lekárni som vrátil zdravotnícke pomôcky po vlani skonanej mame. Použiteľné, pani magistra tu pozná viacero sociálne slabších pacientiek, ktorým ich rada rozdá. Som rád, že sa ešte použijú. Nakúpil som si v potravinách. Zastavil som sa u Vietnamca Mira, hľadali sme spolu nejakú obuv, ktorú by som navliekol aj na moju bacuľatú ofačovanú nohu.
Skúšal som, Miro trpezlivý a milý ako vždy. A empatický. "Cukrovka"? Nuž, cukrovka. "Miro, ani nevieš, aké je to byť po pol roku zas vonku, samostatne, bez pomoci, prechádzať sa po obchode... Koľko platím?" "Nič, to je do daru, aj ja sa teším!"
Som vonku, šťastný. Šťastný, ako už dlho dávno nie. Veď doteraz bol deň ako deň, takmer stále na posteli. Alebo v kresle. Pol roka.

Čítam aj tento status

„VŠETCI BY SME SA MALI TERAZ ZOMKNÚŤ A MYSLIEŤ NA ZRANENÝCH. A NIE ŠÍRIŤ NENÁVISTNÉ SPROSTOSTI.

V súvislosti s ďalšou zrážkou vlakov na železničnej trati medzi BA a Pezinkom som v kontakte s príslušnými členmi vlády. Boli aktivované všetky záchranné zložky. Želám zraneným skoré uzdravenie. Aj táto tragická nehoda bude po skončení záchranných prác vyžadovať dôsledné vyšetrenie, či išlo o technické zlyhanie alebo zlyhanie ľudského faktora, ako to bolo pri ostatnom železničnom nešťastí. Každému kto má chuť komentovať dnešnú železničnú haváriu odporúčam, aby sa zdržal nenávistných prejavov a hlúpych záverov, ktoré nemajú opodstatnenie. Všetci by sme sa mali teraz zomknúť a myslieť predovšetkým na zranených.“ Napísal na sieti predseda vlády.

Ľutujem tých, ktorí sa zas chcú viezť na novej vlne nenávisti. Nevedia, čo je to život, nepoznajú cenu zdravia, nevnímajú dobro okolo seba.

Sú to hyeny, pasúce sa na mršinách. Na tragédiách, na vojne... Alebo – na odpornej páchnucej nenávisti.

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳  Príspevok si môžete použiť na účet: SK: IBAN91 020 0000 0043 7373 6457 (uveďte poznámky, stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní.  ❤️