Boj koalície a opozície na Slovensku sa už roky stupňuje. Začal to šéf OĽaNO Igor Matovič a úspešne v tom v súčasnosti pokračujú politici z Progresívneho Slovenska a SaS. Prirodzene, za aktívnej pomoci kresťanských demokratov a – Matovičovcov, či ich odchovancov z Demokratov.
Pri pozornejšom pohľade na to, ako proti sebe bojujú koalícia a opozícia sa derie na rozum jedna zásadná otázka: Ide obom o jedno a to isté? A naozaj, pri pohľade na to, ako obaja rozprávajú o blahu Slovenska a Slovákov, pričom robia úplne opačné kroky, tak to akosi nedáva zmysel. Kto vlastne je ten pravý komu ide skutočne o blaho nášho ľudu? Kto má v rukách tie správne hrable, ktoré hrabú smerom k ľuďom a nie k jemu samému? To je skoro sizyfovská otázka, na ktorú nie je možné nájsť uspokojivú odpoveď. Otázka, ktorá vedie k nekonečnej a zbytočnej diskusii, pretože všetkým by nám malo ísť o to isté, o – Slovensko.
Zrejme to ale nie je také jasné, že všetkým politikom, naprieč naším domácim politickým spektrom, ide o to isté. Ich vzájomné hádky, osočovania sa a ukazovania prstom na toho druhého, že práve on je ten zlý, slovám o rozkvete Slovenska rozhodne neprospievajú. A vidí to aj politický komentátor a historik Eduard Chmelár, ktorý v statuse na sociálnej sieti napísal jasne: Ak nebudeme súdržní, tento štát zanikne!“
Slová viac ako pravdivé a Chmelár pri nich priznáva, že už ho trochu bolí hlava z toho, keď musí reagovať na politikov, ktorí si toto oslovenie vôbec nezaslúžia. „Keď sa vôbec musím zaoberať ľuďmi, ktorí za to vôbec nestoja. Opozičná kontrola je nevyhnutnou súčasťou demokratického systému, ale ak argumentácii opozície chýbajú akékoľvek základné racionálne prvky, a ona sama nie je vecnej debate prístupná, potom nemá nijaký význam hádzať perly sviniam,“ konštatuje bez servítky na ústach.
Chmelár priznáva, že mu bolo od začiatku jasné, že Robert Fico nemôže tento najťažší politický zápas svojej kariéry podobný boju Dávida s Goliášom vyhrať na celej čiare, že bude terčom útokov tak opozície ako i radikálov z opačnej časti politického spektra, tak bruselskej administratívy ako aj mocných členských štátov EÚ, a tak nadnárodných korporácií ako aj rôznych lobistických združení.
„Bola to vojna - povedané Jiráskovými slovami - „proti všem“, v ktorej bol slovenský premiér príliš osamotený. Nepomáhali mu veľmi ani koaliční partneri. A prezident? Ten sa k téme ani len nevyjadril a namiesto toho sa včera Denníku N vyznal, že má rád zbrane, že má doma zbrojný preukaz na rôzne druhy zbraní, že jeho „jednoducho baví ovládať techniku“, veď napokon – „aj na traktore jazdím, aj zemiaky sadím, aj kombajn som šoféroval, aj všetko možné“ – pochválil sa ako môj šesťročný synovec...,“ skonštatoval sarkasticky Chmelár.
„Ale to, že premiér je osamelý (často aj vinou jeho osobnej tvrdohlavosti a niekedy až paranoidnej nedôverčivosti) neznamená, že jeho boj nie je spravodlivý,“ prízvukuje jeho bývalý hovorca, podľa ktorého sa naša súčasná opozícia správa ako kolaboranti z nedávnej socialistickej minulosti. „Keď čítam vyjadrenia Ivana Korčoka, chce sa mi z neho vracať. Korčok ako novodobý Biľak radil slovenskej vláde jediné: vzdať sa, ustúpiť, uznať, že prehrala, vyhovieť vo všetkom Európskej komisii,“ nedáva si servítku pred ústa.
„Korčokovi dokonca vadilo aj to, že ministerstvo zahraničných vecí poslalo do Bruselu „len“ štátneho tajomníka Mareka Eštoka... Preboha živého, vysvetlite mu už konečne niekto, že Marek Eštok je zahraničnopolitický šerpa predsedu vlády, ktorému Robert Fico najviac dôveruje, je to náš najlepší vyjednávač – koho iného mal na také náročné rokovania poslať??“ krúti hlavou nad naším exministrom zahraničných vecí, ktorý, mimochodom, tiež slúžil počas jednej z vlád premiéra Roberta Fica.
Chmelár priznáva, že chápe, že keď mal Korčok štátneho tajomníka zväzáka Andreja Stančíka, mohol ho poslať akurát tak po pivo, ale „ak „najväčší“ zahraničnopolitický expert progresívcov spochybňuje špičkového diplomata, potom by ma zaujímalo, čo tam tým deckám na letnej škole diplomacie tlačí do hláv.“ Ušlo sa však aj jeho straníckemu kolegovi Martinovi Hojsíkovi (nazvime ho novodobý Alois Indra), ktorý sa v europarlamente dokonca ospravedlňoval za slovenskú vládu tvrdiac, že Fico nehovorí za Slovensko, a že Progresívne Slovensko ochotne príjme všetky podmienky Bruselu!
„No a príspevok europoslankyne Ľubice Karvašovej k celej tejto diskusii bol, že šírila spôsobom sebe vlastným klebetu, že na Západe vraj Fico lezie všetkým na nervy,“ zaklincoval to politický komentátor, podľa ktorého už väčšine občanov tohto štátu lezie na nervy neznesiteľne demagogická a deštruktívna politika súčasnej opozície, zvlášť tej progresivistickej, ktorej líder sa napokon aj priznal k prioritnej úlohe škodiť. „Títo ľudia deň čo deň dokazujú, že im napriek ich rečiam absolútne nezáleží na Slovensku, totálne im je ukradnuté, či tu väčšina ľudí doslova padne na hubu,“ pokračuje Chmelár v kritickom tóne.
„Ak samotní kapitáni slovenského priemyslu varujú, že zákaz dovozu zemného plynu z Ruska našu ekonomiku položí, ak regulačný úrad varuje, že úplné zastavenie dovozu ruského plynu bude pre Slovensko likvidačné, potom odporúčam voličom opozície, aby pohli rozumom, ak ich to nebude príliš bolieť, a zamysleli sa nad tým, že ak už tomu nerozumejú, či budú dôverovať viac odborníkom a ľuďom od fachu, alebo účelovým ideologickým táraninám opozičných lídrov, ktorí si to predstavujú ako Hurvínek válku,“ sarkasticky poznamenáva Chmelár.
Sprostým výmyslom boli podľa neho aj klamstvá opozície a červených denníčkov, že s Ficom sa už nikto nerozpráva a že ho už nepodporuje ani Maďarsko... „Lož, lož, samá lož!“ pohoršuje sa a vzápätí dáva do pozornosti prejav maďarského ministra zahraničných vecí Pétera Szijjártóa, ktorý okrem iného povedal, že Slováci doteraz nedostali záruku, ktorú by považovali za dostatočnú a násilný návrh Európskej komisie je očividným porušením národnej suverenity, pretože v podstate presúva energetickú politiku z národnej úrovne do kompetencie Bruselu.
„Navyše, všetko, čo hovoria, že chcú urobiť, je v skutočnosti pravý opak. Hovoria, že sa dosiahne diverzifikácia, že budeme môcť nakupovať energiu z viacerých zdrojov. Ale bolo by to presne naopak, pretože by nám zostal jeden z dvoch ropovodov a zbavili by nás 26 miliárd kubických metrov vstupnej kapacity plynu. Hovoria, že by nás to urobilo konkurencieschopnejšími, hoci faktom je, že by to zvýšilo cenu energie dvoj až štvornásobne. Hovoria, že to pomôže našej energetickej bezpečnosti. Samozrejme, že nie, robí nás to zraniteľnými, takže je to neprijateľné. Preto podporujeme Slovákov v ich úsilí posunúť sa s komisiou v týchto otázkach vpred,“ povedal okrem iného Szijjártó.
Dôvod, pre ktorý Maďarsko nevetovalo 18. balík sankcií je podľa Chmelára veľmi prozaický – treba ho hľadať v dohodnutej taktike. „Jednak je zbytočné, aby dva členské štáty vetovali návrh v tej istej veci, keď na jeho zablokovanie stačí jeden. A jednak Maďarsko predtým odstránilo zo 120 sankcií 18. balíka zhruba polovicu, ktoré podľa slov Szijjárta „tvrdo postihovali maďarské štátne záujmy“. Išli by proti sebe, keby to v takejto podobe odmietli, ale pri inej príležitosti zasa Budapešť zablokuje niečo, čo nevyhovuje ani Bratislave,“ vysvetlil Chmelár kroky Slovenska a Maďarska v spoločnom boji s EÚ.
Szijjártó podľa Chmelára tiež naznačil, že svojvoľný návrh Európskej komisie, ako obísť princíp jednomyseľnosti, môže odporovať Zmluve o fungovaní Európskej únie, konkrétne (a minimálne) článkom 192 – 194. „Ďalším logickým krokom Slovenskej republiky, ako členského štátu, by preto malo byť podanie spomínaného likvidačného návrhu Európskej komisie na Súdny dvor Európskej únie, pretože jedine tento orgán má právo vykladať zakladajúce zmluvy a prípadne zrušiť nariadenie EK,“ podotýka politický komentátor, podľa ktorého sú naši dnešní opoziční poslanci lojálnejší Bruselu alebo Kyjevu viac ako Bratislave.
„Ak niektorí opoziční predstavitelia zlomyseľne prskajú, že Fico v plynovej kríze hrá za záujmy niekoľkých oligarchov v energetickom biznise, tak za koho kopú oni? Za záujmy nadnárodných korporácií, ktoré jednu závislosť premenia na druhú – pritom ešte drahšiu, oveľa nespoľahlivejšiu a environmentálne devastačnú? Čo sú toto za priority? Koho títo ľudia zastupujú?“ pokladá Chmelár vážne otázky s dôvetkom, že tu ide o otázku prežitia odhadom dvoch tretín obyvateľov Slovenskej republiky, ktorým hrozí pád do pásma energetickej chudoby.
Skúsený historik ešte pripomína, že otcovia zakladatelia Európskej únie chápali Európu ako civilizáciu vychádzajúcu z kultúrneho a duchovného dedičstva Karolínskej ríše. „Súčasní lídri EÚ však pristupujú k Európe technokraticky, vidia v nej len určitý mechanizmus riadenia, ktorý nemá hlbší význam, a preto sa sústreďujú len na pravidlá, predpisy a administratívne postupy. Ale toto nemôže Európu udržať pokope,“ prízvukuje rázne s tým, že už teraz sú viditeľné medzi členskými štátmi obrovské rozpory.
Paradoxom je podľa neho aj to, že hoci stav v európskom rozpočte je podstatne horší ako stav slovenských verejných financií, Európska komisia chce investovať oveľa viac do zbrojenia na úkor poľnohospodárov, ktorí sú aj najhlučnejšími kritikmi tohto zámeru. Išlo by totiž aj o výrazný zásah aj do dotačných schém slovenských poľnohospodárov, ktoré im pomáhajú prežívať. Tento mocenský tlak by sme podľa neho lepšie zvládali, keby sme dokázali byť súdržní aspoň v životne dôležitých veciach, ale takýto konsenzus nevyhnutný nielen pre optimálne fungovanie, ale aj pre prežitie štátu v krízových časoch, tu dávno neexistuje.
„Politická sila, ktorá bojuje proti základným záujmom štátu a spája sa pritom so zahraničnými mocnosťami, nie je opozíciou, ale piatou kolónou. A strana, ktorá sa vyhráža, že „jedným z prioritných a mimoriadne dôležitých krokov novej vlády po ďalších voľbách bude musieť byť rozložiť a pozatvárať túto proruskú kolaborantskú zradcovskú svoloč“ (Jaro Naď), patrí jednoznačne do politického extrému, pričom spoluprácu s ňou by mala vylúčiť každá seriózna demokratická strana a jej činnosť by mali začať monitorovať spravodajské služby,“ pripomína Chmelár, podľa ktorého je Slovensko v ohrození.
„Ak by tu vypukol nejaký väčší konflikt, neprežijeme to. A to preto, že nemáme dostatočne silnú a vzdelanú politickú triedu schopnú dovidieť za roh. Takú, ktorá aj v rokoch 1915 - 1818 musela veľmi tvrdo pracovať, rokovať a presviedčať veľmoci, že vznik nového štátu uprostred Európy má svoje opodstatnenie a je aj v ich záujme,“ pripomína Eduard Chmelár, ktorý v samom závere tvrdo konštatuje: „Keď si uvedomíte, z akých hlupákov sa dnes skladajú politické elity, s hrôzou zistíte, že máme problém. Obrovský problém.“
Milí čitatelia,
v Hlavnom denníku veríme, že prístup k informáciám má byť slobodný a otvorený pre všetkých. Preto náš obsah nezamykáme za platobné brány, aj keď to znamená, že fungujeme bez veľkých príjmov z predplatného či inzercie.
Ak máte možnosť a chuť podporiť našu prácu, budeme vám úprimne vďační. Vaša podpora nám pomáha:
Podporiť nás môžete zaslaním príspevku na účet:
IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457
(do poznámky prosíme uviesť „dar“)
Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodným hlasom. Vážime si vašu podporu.
Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik