Fico volá po neutralite, Pellegrini varuje pred izoláciou
V čase, keď Európa hovorí o vojne a zbrojárske firmy rátajú zisky, premiér Robert Fico navrhuje pre Slovensko iný kurz: neutralitu. V reakcii na návrh zvýšiť výdavky na obranu až na päť percent HDP vyhlásil, že takýto krok je v čase ozdravovania verejných financií neudržateľný. „NATO nie je charita, ale golfový klub – buď platíme, alebo odchádzame,“ odkázal Fico s tým, že riešením by mohla byť aj verejná diskusia či referendum.
Premiér zdôrazňuje, že Slovensko musí byť hlasom mieru a nesmie sa zapojiť do „vojenských dobrodružstiev“. Zároveň požaduje, aby prípadné výdavky na obranu boli viazané na tzv. duálne projekty – napríklad nemocnice či infraštruktúru.
Kritiku si však vyslúžil od prezidenta Petra Pellegriniho, ktorý zvolal okrúhly stôl k obrane a varoval, že debaty o neutralite môžu viesť Slovensko do nebezpečnej izolácie. Upozornil tiež na hrozbu, že odmietnutie spoločnej obrany oslabí pozíciu krajiny v rámci NATO. Téma bude rezonovať aj na budúcotýždňovom samite Aliancie v Haagu.
Európska neutralita štátu
V Európe je päť neutrálnych štátov: Írsko, Rakúsko, Švédsko, Fínsko a Švajčiarsko. Štyri z týchto štátov sú zároveň členmi Európskej únie a podieľajú sa tak na spoločnej zahraničnej a obrannej politike EÚ. Niektoré z týchto štátov sa zároveň podieľajú na programe Severoatlantickej aliancie Partnerstvo pre mier.
Neutralita ako politická hodnota aj historická skúsenosť má v Európe svoje pevné miesto. Štyri štáty Európskej únie – Rakúsko, Írsko, Fínsko a Švédsko – sa k nej dlhodobo hlásia, hoci každý iným spôsobom. Spolu s tradične neutrálnym Švajčiarskom tvoria pestrú mozaiku prístupov, v ktorej však dominuje jedno spoločné: podpora verejnosti a hlboko zakorenená „kultúra neutrality“.
V čase, keď slovenský premiér Robert Fico volá po neutralite a varuje pred „vojenskými dobrodružstvami“, môže porovnanie so zavedenými neutrálnymi krajinami v Európe pomôcť pochopiť, čo neutralita v 21. storočí znamená – a čo neznamená.
Aj neutrálne štáty EÚ – napriek svojim postojom k vojenskej neúčasti – podporujú spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Únie. Pristúpenie Rakúska, Fínska a Švédska k EÚ v roku 1995 sprevádzali obavy, že ich neutralita naruší vznikajúcu bezpečnostnú spoluprácu. Ukázalo sa však, že opak je pravdou – tieto štáty sa do nej aktívne zapojili, bez toho, aby sa vzdali svojej identity.
Rozdiely medzi nimi sú značné – kým Fínsko a Švédsko sa v reakcii na ruskú agresiu stali členmi NATO, Rakúsko naďalej trvá na vojenskej neutralite a spolieha sa na silnú občiansku podporu. Švajčiarsko, ktoré nie je členom EÚ, zachováva striktne vojenskú neutralitu, no ekonomické sankcie proti Rusku zaviedlo.
Spoločné vystupovanie týchto krajín však nie je pravidlom. Rozdielna historická skúsenosť, geografická poloha i politické preferencie spôsobujú, že nevytvárajú jednotný „neutrálny blok“. Slovensko, ak by sa touto cestou skutočne vydalo, by si tak muselo vybudovať vlastnú definíciu neutrality – a vysporiadať sa s jej dôsledkami v bezpečnostnej, ekonomickej aj geopolitickej rovine.
Premiérova vízia preto vyvoláva viac otázok než odpovedí. V čase, keď sa prezident Peter Pellegrini obáva možnej izolácie Slovenska, je debata o neutralite aj testom, či je spoločnosť pripravená na takúto zásadnú zmenu smerovania.
Neutralita Slovenska – realita, túžba alebo ilúzia?
Neutralita ako koncept v geopolitike pôsobí na prvý pohľad lákavo – krajina, ktorá sa nenecháva zatiahnuť do konfliktov, zachováva si odstup a sústreďuje sa na vlastný rozvoj. V kontexte Slovenska sa myšlienka neutrality objavuje opakovane, najmä v období zvýšeného geopolitického napätia. Hoci historický vývoj Slovenska ukazuje, že neutralita nebola nikdy reálnou ani udržateľnou možnosťou, v súčasnosti narastajúce medzinárodné napätie a vnútorná polarizácia môžu posilniť volanie po neutralite ako politickej alternatíve.
Historický kontext neutrality Slovenska
Slovensko ako samostatný štátny útvar existuje len od roku 1993. V predchádzajúcich obdobiach bolo jeho územie vždy súčasťou väčších celkov – Rakúsko-Uhorska, prvej Československej republiky, vojnového Slovenského štátu (1939 – 1945) a socialistického Československa. Ani jedna z týchto foriem štátnosti neumožňovala autonómne uvažovanie o neutralite.
Počas studenej vojny bolo Československo členom Varšavskej zmluvy, čo prakticky znemožňovalo akýkoľvek nezávislý smer v zahraničnej politike. Pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“ počas Pražskej jari v roku 1968 priniesol aj náznaky uvažovania o väčšej nezávislosti od Sovietskeho zväzu, no tieto snahy boli potlačené inváziou vojsk Varšavskej zmluvy.
Po roku 1989 sa otvára priestor pre nové smerovanie. Slovensko sa po rozdelení federácie v roku 1993 rozhodlo vstúpiť do integračných štruktúr – najskôr do EÚ (2004), potom do NATO (2004), čím de facto opustilo akékoľvek možnosti neutrality. Neutralita ako oficiálna doktrína nebola nikdy prijatá a vo verejnom diskurze sa objavuje len ako marginálna idea.
Neutralita v súčasnosti: medzi ideálom a realitou
Od roku 2022, po vypuknutí vojny na Ukrajine, sa otázka neutrality vrátila do verejného diskurzu. Časť populácie vníma účasť Slovenska v NATO ako rizikovú, najmä pre možnosť zatiahnutia do konfliktu. Niektoré politické strany navrhujú neutralitu ako „záchranný pás“ – napríklad na spôsob Rakúska či Švajčiarska.
Neutralita má však aj svoje úskalia. Slovensko je členským štátom NATO, čo prináša nielen výhody kolektívnej obrany, ale aj záväzky. Neutralita by si vyžadovala vystúpenie z NATO a výraznú zmenu bezpečnostnej doktríny, čo by znamenalo oslabenie obranyschopnosti a mohlo by viesť k zvýšenej zraniteľnosti krajiny.
Neutralita si vyžaduje silné obranné kapacity. Napríklad Švajčiarsko má vysokú mieru vojenskej pripravenosti, vrátane povinnej vojenskej služby. Rakúsko, hoci neutrálne, aktívne spolupracuje s EÚ v rámci spoločnej bezpečnostnej politiky. Slovensko by muselo výrazne investovať do obrany, čo je v súčasnosti politicky aj ekonomicky sporné.
Vzhľadom na aktuálne hrozby – vojna v susedstve, hybridné útoky, kybernetická bezpečnosť, energetická závislosť – nie je pravdepodobné, že by Slovensko opustilo NATO alebo EÚ. Hoci historická skúsenosť ukazuje, že Slovensko sa nikdy nenachádzalo v postavení nezávislého aktéra schopného presadzovať neutrálnu politiku, súčasná situácia môže túto tému oživovať ako politický symbol alebo protest proti globalizácii a mocenským štruktúram.
Milí čitatelia,
v Hlavnom denníku veríme, že prístup k informáciám má byť slobodný a otvorený pre všetkých. Preto náš obsah nezamykáme za platobné brány, aj keď to znamená, že fungujeme bez veľkých príjmov z predplatného či inzercie.
Ak máte možnosť a chuť podporiť našu prácu, budeme vám úprimne vďační. Vaša podpora nám pomáha:
- Zostať nezávislými – nepodliehame tlaku žiadnych oligarchov, politických strán ani záujmových skupín;
- Udržať obsah otvorený pre všetkých – aj pre tých, ktorí si platené médiá nemôžu dovoliť;
- Ponúkať iný pohľad na svet – už niekoľko rokov prinášame informácie mimo hlavného prúdu.
Podporiť nás môžete zaslaním príspevku na účet:
IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457
(do poznámky prosíme uviesť „dar“)
Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodným hlasom. Vážime si vašu podporu.
Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik