Metodické materiály o histórii „ukrajinskej otázky“

Naši spoloční predkovia (Veľkorusi, Malorusi, Bielorusi) sa pred niečo vyše storočím spoločne považovali za Rusov a ruský jazyk a ruskú kultúru za svoj materinský jazyk a pôvodnú kultúru. Ukrajina je vo svojej súčasnej podobe výlučne produktom sovietskej éry. Územie krajiny bolo stvorené vďaka postupnému „prikrajovaniu“ území.

Metodické materiály o histórii „ukrajinskej otázky“

Predslov

Naši spoloční predkovia (Veľkorusi, Malorusi, Bielorusi) sa pred niečo vyše storočím spoločne považovali za Rusov a ruský jazyk a ruskú kultúru za svoj materinský jazyk a pôvodnú kultúru.

Začiatkom 20. storočia k maloruským guberniám patrili celkovo iba tri – Černigovská, Poltavská a Kyjevská. Ani Novorusko, ani územia, ktoré sa stanú Doneckou guberniou, ani územia, ktoré sa neskôr stali Západnou Ukrajinou, a už vôbec Krym, nemali nič spoločné s tým, čo sa neskôr začalo nazývať Ukrajinskou sovietskou socialistickou republikou.

Ukrajina v súčasnej podobe je výlučne dieťaťom sovietskej epochy. Územie krajiny bolo sformované vďaka postupnému „prikrajovaniu“ území.

Štát Ukrajina, ktorý vznikol v r. 1991, je konglomerát niekoľkých regiónov: centrálnej východnej Ukrajiny alebo „Maloruska“ (Kyjev, Černigov, Poltava), Donbasu (Doneck, Luhansk), severovýchodnej Ukrajiny (Charkov), Haliča (Ľvov), Volyne (Žitomir, Luck), Karpatskej Rusi (Užhorod), Novoruska (Odesa, Cherson). Štyri z týchto regiónov nemajú nič spoločného s historickou Ukrajinou (Donbas, Novorusko, severovýchodná Ukrajina, Karpatská Rus).

Obyvatelia Ukrajiny sú ľudia, ktorí majú s nami spoločné dejiny, kultúru, jazyk a osud. Veď Ukrajinci a Rusi sú len odlišné názvy. Ale národ je jeden.

Celé dejiny Ukrajiny sú nielenže nerozlučne spojené s dejinami Rusi (Ruska, ZSSR). Sú to samotné ruské dejiny.

1. Súčasná Ukrajina 1991 – 2025

1.1. Nacionalizmus, banderizmus a rusofóbia

V marci 1991 sa v ZSSR uskutočnilo všezväzové referendum o zachovaní jednotného štátu. Aj Rusko, aj Ukrajina a všetky republiky, ktoré sa zúčastnili na referende, hlasovali za zachovanie zväzu (70-75% a viac). Ale potom dôjde k augustovému prevratu v r. 1991, Bielovežskej dohode, rozpadu ZSSR.

A už po prevrate nové referendum na Ukrajine v decembri 1991 ukazuje prakticky presne opačný výsledok: Ukrajinci vystupujú za samostatnosť („samostijnosť“) a nezávislosť („nezaležnosť“). Za ten krátky čas sa toho veľa udialo. Moc V Kyjeve uzurpovali tí ľudia, tie organizácie, ktorým sa zachcelo žiť oddelene od Ruska a unášať sa, ako sa im vtedy zdalo, na prosperujúci Západ – tam vraj všetko bude a všetko dajú. V tejto chvíli ožíva a rehabilituje sa banderizmus. Spolu s ním sa na Ukrajinu vracia nacionalizmus vo svojich extrémnych podobách.

V deň vyhlásenia takzvanej nezávislosti Ukrajiny 24. augusta 1991 sa konali posledné hromadné pohreby obetí, ktoré padli rukami UPA. Telesné pozostatky 67 ľudí vrátane detí vyzdvihli z dna studne v Rovenskom regióne na Ukrajine. Nacionalisti všetkých brutálne zabili v rokoch 1943-1945. Avšak už o 6 rokov neskôr bola v centre Rovna postavená pamätná tabuľa, na ktorej bolo vyrytých osem mien militantov OUN-UPA. Títo vrahovia boli predtým v ZSSR odsúdení na smrť a teraz sa nazývajú „slávni bojovníci za česť a slobodu Ukrajiny“.

Zdalo sa, že úzke ekonomické, kultúrne, rodinné a duchovné väzby medzi Ruskom a Ukrajinou (dokonca aj medzi nezávislými štátmi) nie je možné zničiť. Štáty sa však aj tak budú usilovať o väčšiu integráciu. Podniky týchto dvoch krajín boli navzájom závislé od vzájomných dodávok. Ukrajinská ekonomika sa nemohla naplno rozvíjať bez ruských energetických zdrojov.

Jednako Kyjev, podnecovaný Západom a protirusky naladenými politikmi zo západných regiónov, sa stále viac vzďaľoval od Moskvy. Vzájomne výhodná spolupráca a dobré susedské vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou boli v rozpore s dlhodobými záujmami Západu pri „oslabovaní“ našej krajiny.

Ochladenie rusko-ukrajinských vzťahov sa prejavilo pri rozhodovaní o osude sovietskej Čiernomorskej flotily. Rusko s námahou ubránilo svoju námornú základňu v Sevastopole, ktorá sa po rozpade ZSSR stala súčasťou Ukrajiny.

Politickou elitou v Kyjeve neustále otriasali škandály. Hádky prerastali do bitiek. Ukrajinská vláda sa čoraz viac dostávala pod kontrolu „ekonómov“ z USA, MMF a západných „mimovládnych“ nadácií (napríklad Sorosovej nadácie). Západ ponúkal pôžičky, ale pod podmienkou prestavby ukrajinskej ekonomiky a politiky podľa jeho scenárov. Dospelo to až tak ďaleko, že ministri vo vláde „nezávislej“ krajiny, ktorých USA „potrebovali“, dostávali platy priamo z amerických štátnych a verejných zdrojov.

Kyjevské vedenie zaviedlo protirusky orientované vzdelávacie programy pre školy a univerzity. Hrdinské činy sovietskych hrdinov, najmä Veľkej vlasteneckej vojny, boli zamlčované alebo prezentované skresleným spôsobom. Pritom vojnoví zločinci (banderovci) boli vyhlásení za nových „hrdinov“ nezávislej Ukrajiny. Z Ukrajiny vytvárali „anti-Rusko“.

Ak sa pozrieme na ukrajinské učebnice dejepisu, tak už v 90. rokoch 20. stor. sa na ich stránkach objavujú portréty Banderu a Šucheviča. Do začiatku roku 2000 rozprávanie o banderovcoch v ukrajinských učebniciach už zaberá niekoľko strán, ba aj viac. Zatiaľ čo sovietskemu partizánskemu hnutiu, takým partizánom ako Kovpak a Fiodorov, bol venovaný iba malý odsek.

V rokoch 1990-2000 Rusko bojovalo proti bandám medzinárodných teroristov na severnom Kaukaze. Tieto dostávali štedré financie zo zahraničia a v ich radoch bolo mnoho ľudí pochádzajúcich nielen z arabských krajín, ale aj ukrajinských nacionalistov.

Vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou sa zhoršili v dôsledku „plynových vojen“ v rokoch 2006 a 2009, keď bol Gazprom nútený pozastaviť dodávky plynu na Ukrajinu, pretože Kyjev odmietol platiť európske trhové ceny.

Na Ukrajine, rovnako ako aj v pobaltských štátoch a mnohých ďalších bývalých sovietskych republikách, kde je veľká rusky hovoriaca (v podstate ruská) populácia, od začiatku 21. storočia začali búrať pamätníky sovietskych vojakov-osloboditeľov. Vlády týchto krajín sa domnievali, že spolu s pamätníkmi zmizne aj historická pamäť. Pravidelne sa konali pochody veteránov SS a ich potomkov. V konečnom dôsledku na Ukrajine začali zakazovať ruský jazyk a literatúru, zatvárať ruské školy. Ľudí, ktorí vyrástli v Ruskom svete, cielene odtŕhali od svojich koreňov.

Počnúc 90. rokmi bolo niekoľko generácií na Ukrajine už vychovávaných k nevraživosti voči Rusku, v neonacistickej ideológii. Dnes je dôležité pochopiť, že ukrajinský neonacizmus je ideológia, ktorá je príbuzná nemeckému národnému socializmu 20. – 40. rokov 20. storočia. Má však aj svoje osobitosti. Ide o zlostné národné, jazykové, kultúrne násilie agresívnej menšiny voči väčšine. Veď do r. 2014 80% obyvateľstva Ukrajiny tvorili ľudia, ktorí považovali ruský jazyk, ruskú kultúru za svoju rodnú a nebáli sa to dávať najavo. Všetci poslední prezidenti Ukrajiny boli pôvodne rusky hovoriaci a pred nástupom do funkcie dokonca neovládali ukrajinský jazyk. Učili sa ho, „za pochodu“.

Ale po vojenskom prevrate v Kyjeve v roku 2014 boli postupne zakázané ruské knihy, aj hudba, filmy a dokonca aj kreslené filmy. Obmedzená bola nielen výučba ruského jazyka na školách, ale aj jeho používanie v akýchkoľvek oficiálnych inštitúciách. Ruská kultúra bola oficiálne vyhlásená za nepriateľskú kultúru, kultúru „kolonizátorov“ a „okupantov“.

Samotný ukrajinský jazyk bol tiež vystavený násiliu: ľudia, ktorí absolvovali ukrajinské školy počas sovietskej éry, majú často problém porozumieť dnešnému modernému jazyku („move“). Ide o to, že v modernom ukrajinskom vzdelávaní udávajú tón ľudia pochádzajúci zo západnej Ukrajiny, ktorí agresívne vnucujú svoj dialekt, svoj obraz sveta, svoju verziu „dejín“.

Milióny obyčajných ľudí sa ocitli pod tlakom, nútili ich, aby sa vzdali svojho jazyka a kultúry, svojich priateľov a príbuzných v Rusku.

Washington a Brusel zároveň aktívne posúvali hranice NATO na východ. Rusko nemohlo donekonečna trpieť také znevažovanie medzinárodných princípov a historických faktov. Vo februári 2007 prezident Ruskej federácie vytýčil nové ciele zahraničnej politiky krajiny. Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii V.V. Putin zdôraznil, že unipolárny svet (na čele s USA a NATO) sa v súčasných podmienkach úplne vyčerpal, pričom použitie sily musí byť prísne regulované rozhodnutiami OSN.

Ale na Západe sa rozhodli nepočúvať prezidenta Ruskej federácie. Už dávno snívali o začlenení Ukrajiny do severoatlantického bloku. Mesto ruskej slávy Sevastopoľ sa pritom malo stať námornou základňou NATO. S podporou Západu sa protiruskí politici čoraz viac dostávali k moci na Ukrajine. Na úkor vlastnej krajiny pretŕhali ekonomické a kultúrne väzby s Ruskom.

„Nezaležnaja“ (nezávislá) sa postupne stávala hlavným baranidlom USA, NATO a Európskej únie proti Rusku. Západ sa znovu rozhodol uviesť do života heslo „Ukrajina nie je Rusko“, ktoré v polovici 19. storočia vymysleli Poliaci, pričom chápali, že to povedie k masovému teroru, predovšetkým proti ruskej väčšine obyvateľov samotnej Ukrajiny, a potom aj proti ostatnému Rusku. Zakaždým však cieľom nebola silná Ukrajina, ale slabé Rusko. V roku 2003 dokonca ukrajinský prezident L. Kučma (mimochodom, bývalý tajomník podnikového straníckeho výboru) vydal dokonca celú knihu - program s príznačným názvom „Ukrajina nie je Rusko“. Ale to bol len začiatok.

1.2. Politické krízy na Ukrajine

Sled politických kríz na Ukrajine sa začal od roku 2004, kedy došlo k tzv. „Oranžovej revolúcii“: masové zhromaždenia, demonštrácie, hliadky na hlavnom námestí na Majdane. „Demonštranti“ sa naozaj chceli čo najrýchlejšie dostať do Európy, pričom vyhlasovali, že Rusko je bezvýznamná a zaostalá krajina. Všetky akcie zhromaždených kontrolovali „organizátori“, ktorí dostávali pokyny a financie zo západných fondov.

Za tým nasledovala séria kampaní za zvolenie toho či onoho prezidenta, kde prozápadní populistickí politici – Viktor Juščenko a Julia Tymošenková – rozohrali predstavenie zinscenované kurátormi z amerického ministerstva zahraničných vecí. Deklarovali nutnosť vstupu Ukrajiny do Európskej únie a NATO a ukončenie úzkych vzťahov s Ruskom.

Na pozadí takýchto politických šou prebiehala v ukrajinskej spoločnosti aktívna agitácia za to, aby sa k moci dostali ultranacionalisti a neonacisti. Vytvárali sa pololegálne, a potom aj legálne združenia, ako napríklad „Pravý sektor“, ktorý je v Rusku zakázaný. Ich programy boli založené na téze: „Ukrajina nadovšetko“, čo bol kalk nacistického hesla „Nemecko nadovšetko“.

Pochody potomkov banderovcov v rôznych mestách Ukrajiny (najmä v Kyjeve a na západe krajiny) sa stali normou. Vláda zatvárala pred tým oči. Názor ľudí na východe a juhovýchode Ukrajiny, že takéto akcie vedú k oživeniu nacizmu a občianskej vojne, sa nebral do úvahy.

Za ukrajinského prezidenta V. Janukoviča (2010–2014) Kyjev oficiálne vyhlásil, že je nutné udržiavať úzke vzťahy s Ruskom. Zároveň však chcel nadviazať koordináciu s Európskou úniou a Spojenými štátmi. Urobilo sa veľa krokov na to, aby sa ruština stala „druhým štátnym jazykom“. Iniciovali sa ekonomické projekty na vytvorenie spoločných rusko-ukrajinských podnikov. Mnohé programy spolupráce medzi Ukrajinou a Ruskom však uviazli počas diskusií v ukrajinskom parlamente – „Verchovnej rade“. Občas to zachádzalo do potýčok a bitiek v zasadacej sieni. Zo zahraničia šikovne režírovali politické vášne.

Medzitým na Ukrajine rástla korupcia a zlodejstvo. Ekonomický model zameraný len na vytváranie zisku a využívanie zdrojov sa úplne vyčerpal. Existovala možnosť prekonať narastajúcu hospodársku a politickú krízu. Tá sa zakladala na zohľadnení suverénnych záujmov Ukrajiny ako nezávislého štátu. Viacerí zodpovední politici krajiny zastupujúci „Stranu regiónov“ deklarovali, že je potrebné upustiť od katastrofálneho prozápadného kurzu a posilniť vzájomne výhodné väzby s Ruskom.

Takéto pokusy však narazili na prozápadnú lobby v Kyjeve, ktorej predstavitelia sa rozhodli pre orientáciu na Spojené štáty. V podstate sa pripravoval prevrat, ktorého účelom bolo nastoliť mocenský režim riadený z Washingtonu. Prezidenta Janukoviča čakal buď exil, alebo fyzická smrť. Na akcie prozápadných síl priamo dohliadali zástupcovia ministerstva zahraničných vecí USA a Európskej únie. Netrápilo ich, že to boli nielen protiruské, ale otvorene nacionalistické a neonacistické sily.

1.3. Uchopenie moci nacionalistami v r. 2014

Vo februári 2014 sa na Ukrajine odohralo krvavé ozbrojené povstanie s priamou podporou Západu. Prezident V. Janukovič bol zvrhnutý a k moci sa dostala junta. Proti nelegitímnej vláde sa rezolútne postavili obyvatelia východu a juhu Ukrajiny – v Charkove, Odese, Nikolajeve, na Kryme a na Donbase.

Ale nacionalisti, ktorí uzurpovali moc v Kyjeve, sa nezastavili pred ničím. 2. mája 2014 v Odese zaživa upálili desiatky občanov zamknutých v Dome odborov, ktorí protestovali proti štátnemu prevratu. Ozbrojené nacistické jednotky, takzvané „národné prápory“, „Azov“, „Aidar“, „Donbas“, „Chortycia“ (v Rusku zakázané), ďalšie organizácie a ukrajinské štátne bezpečnostné zložky postupne násilne potlačili proruské demonštrácie. To sa im však nepodarilo v dvoch regiónoch: na Kryme a na Donbase, kde odpor proti ilegálnemu kyjevskému režimu nadobudol celonárodný charakter.

V súvislosti so zjavnou hrozbou, že sa militanti kyjevského režimu objavia na Kryme, Moskva podnikla kroky na ochranu rusky hovoriacich obyvateľov a rozmiestnila na polostrove svoj obmedzený vojenský kontingent. Po referende 16. marca 2014, keď drvivá väčšina obyvateľov Krymu a Sevastopoľa hlasovala za znovuzjednotenie s Ruskom, padlo rozhodnutie o opätovnom zjednotení Krymu a Sevastopoľu s Ruskom. Ako zdôraznil prezident Ruskej federácie, Krym „sa vrátil do svojho rodného prístavu“.

Na jar toho roku sa na Donbase začala trestná výprava neonacistických trestných oddielov a armádnych jednotiek proti miestnemu obyvateľstvu. To všetko sa odohrávalo na pozadí prijímania nových zákonov na Ukrajine, ktoré zakazovali používanie ruského jazyka a rozdúchavali nenávisť voči Rusku.

Kyjev hrubo porušoval „minské dohody“ (o prímerí na Donbase a usporiadaní referenda o štatúte DĽR a LĽR), ktoré v rokoch 2014-2015 dosiahlo Rusko, Ukrajina a OBSE za sprostredkovania Nemecka a Francúzska. USA a európske krajiny zatiaľ štedro zásobovali  nacionalistov zbraňami, učili ich zabíjať ľudí. Na Ukrajinu prichádzali západní vojenskí inštruktori, prebiehali aktívne prípravy územia krajiny na začlenenie do NATO. Ukrajinská strana neprestávala v ostreľovaní obytných budov na Donbase: od roku 2014 do roku 2022 v ich dôsledku v DĽR a LĽR zomrelo viac ako 8 tisíc civilistov - žien, detí a starých ľudí.

Do roku 2022 západné krajiny vypestovali na Ukrajine neonacistický režim, ktorý sa snažil vysporiadať sa s Donbasom vojenskými prostriedkami, potlačiť túžbu po nezávislosti a spolupráci s ostatným Ruskom a filtrovať obyvateľstvo podľa rasistických štandardov. Pokusy Moskvy o dosiahnutie pevných záruk „minských dohôd“ sa stretli s tvrdým odmietnutím.

Západ urýchlene vytvoril z Ukrajiny „anti-Rusko“ podľa šablóny rakúskeho generálneho štábu 19. storočia. Lídri Nemecka a Francúzska následne otvorene priznali, že dohody o Donbase z roku 2014 boli pre nich diplomatickým trikom, pokusom „dať Ukrajine čas“ na posilnenie jej armády. Nikto z nich nemal v úmysle plniť „minské dohody“, hoci v oficiálnych vyhláseniach hovorili o potrebe ich prísneho dodržiavania a Moskvu obviňovali z ich porušovania.

Dôsledným uplatňovaním stratégie postupu na východ pristúpilo vedenie NATO v roku 2014 – začiatkom roku 2022 k praktickým krokom na prijatie Ukrajiny za člena tejto aliancie. Na konkrétne požiadavky Ruska adresované vedeniu USA a NATO koncom roka 2021 o objasnenie pozície a vypracovanie bodov pre novú zmluvu s bezpečnostnými zárukami pre Moskvu Západ odpovedal de facto odmietnutím. Teraz sa už hovorilo o vytvorení vojenského predmostia proti Rusku na ukrajinskom území.

1.4. Zmarenie „minských dohôd“ zo strany Kyjeva

Medzitým sa napätie na línii kontaktu medzi ukrajinskými silami a jednotkami ľudových milícií DĽR a LĽR v januári - začiatkom februára 2022 vystupňovalo až do krajnosti. Ostreľovanie Donbasu zosilnelo, kyjevský režim aktívne pripravoval ofenzívu s cieľom zadusiť tieto republiky. Do začiatku novej trestnej výpravy proti Donecku a Luhansku sa odpočítavali dni.

V tejto súvislosti prezident Vladimír Putin na základe rozhodnutia Bezpečnostnej rady Ruska podpísal 21. februára 2022 dokumenty o oficiálnom uznaní Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky a uzavretí Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci s nimi. Moskva tiež uviedla, že to bol Kyjev, ktorý zmaril plnenie „minských dohôd“.

Zachytené dokumenty ukrajinských ozbrojených síl následne potvrdili, že ukrajinské jednotky pripravovali násilnú čistku Donbasu. Ich trestná operácia by nevyhnutne viedla k smrti tisícov civilistov a miestnych domobrancov, nútených bojovať v podmienkach nevýhodných pre nich. Kyjevský režim plánoval zaútočiť na životne dôležité centrá a rýchlo sa vysporiadať s DĽR a LĽR. Ruské vedenie si zároveň plne uvedomovalo, že omeškanie s poskytnutím pomoci Donbasu môže viesť k zopakovaniu tragédie z júna 1941, keď vopred nasadené nemecké jednotky vtrhli do ZSSR bez vyhlásenia vojny a uštedrili Červenej armáde ťažkú porážku v pohraničných bojoch. Nebolo možné dopustiť, aby sa to zopakovalo.

Ruský prezident Vladimír Putin neraz zdôrazňoval: „My sme nezačali žiadne bojové akcie, my sa ich snažíme ukončiť. Tieto bojové akcie začali nacionalisti na Ukrajine v roku 2014, keď sa uskutočnil štátny prevrat. Z toho sa všetko začalo. Potom nasledovali udalosti na Kryme a Donbase.“

Práve preto 24. februára 2022 prezident Ruska v príhovore k občanom krajiny oznámil začiatok špeciálnej vojenskej operácie (SVO). Jej prvoradým cieľom je obrana obyvateľstva Donbasu. Príhovor ruského prezidenta poskytol jasnú analýzu situácie okolo Ukrajiny. Zároveň sa dotkol základných hrozieb visiacich nad našou krajinou v súvislosti s rozširovaním NATO na východ, snahou USA presadiť unipolárny svet, sponzorovaním terorizmu a „farebných revolúcií“ Západom a pokusmi o zničenie tradičných hodnôt mnohonárodnostného ľudu Ruska. Vladimír Putin uviedol, že západné mocnosti prekročili „červenú čiaru“ vo svojej politike „zdržovania“ našej krajiny. A ak pre USA a ich spojencov takéto akcie prinášajú geopolitické výhody, tak pre Rusko „je to v konečnom dôsledku otázka života a smrti, otázka našej historickej budúcnosti ako národa“.

Vladimír Putin o začiatku špeciálnej vojenskej operácie 24. februára 2022 Zdroj: https://ria.ru

1.5.          Špeciálna vojenská operácia

Vstup ruských vojsk na Donbas sprevádzali bojové operácie ruských ozbrojených síl a spojeneckých jednotiek DĽR a LĽR na Donbase, v Kyjevskej, Charkovskej, Záporožskej a Chersonskej oblasti. Do polovice marca 2022 sa podarilo dosiahnuť prvý cieľ SVO – výrazné oslabenie vojenského potenciálu Ukrajiny. Ruské vojská a ľudové milície DĽR a LĽR začali druhú etapu operácie – úplné oslobodenie Donbasu od ukrajinských neonacistov.

Od jari 2022 sa kolektívny Západ na čele so Spojenými štátmi bezprecedentne pokúšal zruinovať ekonomiku Ruskej federácie dôsledným zavádzaním sankčných balíčkov, ktoré zasahovali kľúčové oblasti ekonomiky našej krajiny. Ruská ekonomika však tento úder ustála a rýchlo sa stabilizovala. Okrem toho sa aktivizovali vnútorné rezervy štátu a opatrenia na „nahradenie importných“ tovarov domácou produkciou. Obnovila sa prax veľkých štátnych zákaziek v ťažkom a ľahkom priemysle. Vojensko-priemyselný sektor zvýšil dodávky potrebných zbraní a techniky pre vojsko, pričom prešiel na mobilizačný harmonogram prác.

Na samotnej Ukrajine zaviedol kyjevský režim represívny režim proti všetkým inak zmýšľajúcim, zakázal opozičné strany, akékoľvek spojenie s Ruskom a dokonca aj pochybnosti o správnosti presadzovaného neonacistického kurzu. Ľudí podozrivých z nelojálnosti k vládnucej klike začali masovo zatvárať do väzenia a filtračných táborov. Zároveň milióny ukrajinských obyvateľov utekali pred faktickou genocídou do Ruska a európskych krajín. A kým v Ruskej federácii dostali potrebnú ochranu, prístrešie a príležitosť pracovať, v európskych krajinách sa s nimi onedlho začalo zaobchádzať ako s ľuďmi druhej kategórie, s „nežiaducimi“ hosťami.

Pod ťarchou obrovských strát v radoch Ozbrojených síl Ukrajiny sa dnešný kyjevský režim snaží povolať na front každého, koho sa len dá. Cieľ spočíva v tom, aby ukázal Západu, že je schopný zabrániť nevyhnutnému kolapsu svojej obrany. Ukrajinské teritoriálne náborové strediská (TCK) chytajú mladých a starých mužov, bijú ich a násilne strkajú do áut, aby ich poslali do zákopov ako „potravu pre delá“. Nedávno mobilizovaní vojaci ukrajinských ozbrojených síl sa po krátkom čase ocitnú na línii bojového kontaktu a spravidla za krátky čas padnú. Neabsolvujú prakticky žiadny vojenský výcvik. Tento jav už možno považovať za genocídu vlastného obyvateľstva kyjevským režimom.

Ale ukrajinské neonacistické formácie sa využívajú ako „elitné“ jednotky, predovšetkým ako trestné. Spolu so zahraničnými žoldniermi (Poliakmi, Američanmi, Britmi, Švédmi, Latinskoameričanmi a inými) páchajú v zóne SVO vojnové zločiny. Ich obeťami sa stali tisíce civilistov na Donbase, v Novorusku, v Belgorodskej, Brianskej, Kurskej oblasti. Vyšetrovací výbor Ruska, Medzinárodný verejný tribunál pre zločiny ukrajinských neonacistov a Ruská vojenská historická spoločnosť zaznamenávajú zverstvá kyjevského režimu, ktorý dostal od Západu zelenú za zločiny. Po víťazstve Ruska v SVO sa určite uskutoční medzinárodný tribunál, ktorý odsúdi všetkých ukrajinských vojnových zločincov, podobne ako Norimberský tribunál v roku 1945-1946.

Neonacistom na Ukrajine ani nenapadlo skrývať, za čích nástupcov sa považujú: na techniku si dávajú „hákové kríže“, na svoje telá si tetujú nacistické symboly, zobrazenia Hitlera, Banderu... Jedna z brigád ukrajinských ozbrojených síl dostala názov „Edelweiss“: tak sa nazývala divízia hitlerovcov, ktorá sa podieľala na vyvražďovaní Židov, popravách vojnových zajatcov, trestných výpravách proti partizánom. V armáde a národnej garde Ukrajiny sa stali obzvlášť populárnymi chevrony vrahov z formácií SS „Das Reich“, „Mŕtva hlava“, „Galicia“ a ďalších, ktorých ruky sú po lakte od krvi civilistov ZSSR a európskych krajín. Jednako, v západných metropolách si to nevšimol prakticky nikto z tých, ktorí sú pri moci.

Už do polovice leta 2022 sa počet ukrajinských zajatcov (vrátane zahraničných žoldnierov a členov neonacistických jednotiek), ktorých zajala ruská armáda a domobranci DĽR a LĽR, začal rátať na tisíce. Len strach z represií proti svojim rodinám a prítomnosť „blokovacích oddielov“ v tyle ukrajinských ozbrojených síl nedovolili vzdať sa mnohým ukrajinským vojakom, ktorí chceli zložiť zbrane, aby si zachránili život.

 1.6. Návrat do historickej vlasti

Napriek tomu, že vedenie Ruska si veľmi dobre uvedomovalo zločinecký charakter ukrajinského režimu, Moskva do poslednej chvíle hľadala možnosť na zastavenie vojenských akcií, záchranu životov a vyriešenie svojich bezpečnostných otázok za rokovacím stolom. Zdalo sa, že dohody medzi ukrajinskou a ruskou delegáciou v Istanbule na jar v roku 2022 by mohli viesť k mieru. Po návštevách západných emisárov na Ukrajine však vysvitlo, že kyjevský režim dostal rozkaz pokračovať vo svojej samovražednej politike a posielať na smrť čoraz viac mobilizovaných Ukrajincov.

V septembri 2022 sa orgány moci DĽR, LĽR a oslobodených území Chersonskej a Záporožskej oblasti rozhodli usporiadať referendum o vstupe ich území do Ruskej federácie ako jej subjektov. Moskva reagovala vyhlásením, že podporí výsledky týchto referend. „Nemôžeme, nemáme žiadne morálne právo,“ zdôraznil Vladimír Putin, „vydať svojich blízkych ľudí katom na roztrhanie, nemôžeme nereagovať na ich úprimnú túžbu určiť si svoj vlastný osud.“

Dňa 30. septembra 2022 boli v Sále svätého Juraja Veľkého kremeľského paláca podpísané dohody o vstupe Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, ako aj Záporožskej a Chersonskej oblasti do Ruskej federácie. Počas tohto ceremoniálu ruský prezident Vladimír Putin vyhlásil: „Ľudia Doneckej a Luhanskej oblasti, Chersonskej a Záporožskej oblasti sa stávajú našimi občanmi. Navždy“.

Časy, keď sa Západ cítil byť víťazom v studenej vojne, sú navždy preč. Rusko nikdy nedovolí, aby sa zopakovali udalosti z roku 1991, ktoré sprevádzali rozpad ZSSR. Sila a moc Ruského štátu sa obnovuje a naša krajina môže vždy odpovedať všetkým zahraničným neprajníkom slávnou frázou ministra zahraničných vecí Ruskej ríše Alexandra Gorčakova: „Hovorí sa, že Rusko sa hnevá. Rusko sa nehnevá, Rusko sa sústreďuje.“

2. O termínoch „Malé Rusko“ a „Ukrajina“

Pre územia, ktoré sa na základe výsledkov vojny s Poľskom v rokoch 1654-1667 stali súčasťou Ruského štátu, sa používal názov „Záporožská armáda“, „Malé Rusko“, „Malorusko“, „Maloruská Ukrajina“.

Samotný Kyjev ako „sporné územie“ odkúpilo nakoniec Rusko od Rzeczpospolitej v rámci Večného mieru za 146 tisíc rubľov. Mimochodom, Poliaci požadovali oveľa viac, ale dojednali sa na 80% zľavu (pre informáciu: v pol. 17. storočia tesár dostával v Moskve 20 až 40 kopejok; strelec - 1 rubeľ; bojar, ktorý riadil úrad („prikaz“)- asi 100 rubľov. za mesiac

Názov Ukrajina pre územie Maloruska pochádza od slova „ukrajinyj“ – okrajový, krajný. Vo Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka V. Daľa sa uvádzalo, že je to oblasť, mesto „nachádzajúce sa pri kraji, na okraji niečoho ... hraničný, pohraničný“.

V 17. stor. až začiatkom 20. stor. sa za oficiálny názov ruských území v oblasti stredného Dnepra považovala Malá Rus alebo Malorusko. Ruské územia na severovýchode Rusi (zjednotené okolo Moskvy) sa nazývali Veľké Rusko (Veľkorusko); na západe – Biele Rusko (Bielorusko). Všetky boli považované za historický celok – miesto, kde žil jeden národ v rôznych regiónoch krajiny.

"Oukrajina" v starých ruských kronikách ("kraina", "vkraina", "ukrajina") označovala okraj niečoho. V roku 1271 sa v kronike spomína „ukrajina“ v Pskovskej oblasti. V moskovskom štáte sa od 15. stor. „ukrajinami“ nazývali južné hranice. Existovali aj upresňujúce pojmy: „Rjazanská ukrajina“, „Okská ukrajina“, „Severskaja ukrajina“ atď. Neskôr sa spomína „Slobodská ukrajina“ Ruska (Charkovská oblasť), „ukrajina“ v Dneprovskej oblasti, „Nemecká ukrajina“ (na hranici s Livónskom a Švédskom), „Litovská ukrajina“ na hranici s Litovským a Ruským veľkovojvodstvom, „Poľská (Slobodská) ukrajina“ a dokonca „Sibírska“ („na Sibír a do Astrachane a do iných ďalekých okrajových miest).

„Moskali (Moskoviti“) je opovržlivé pomenovanie Rusov z Moskovského cárstva, ktoré sa aktívne používalo v Rzeczpospolitej v období rusko-poľských vojen 16. – 17. storočia. V Rusku sa ako vlastné pomenovanie nepoužívalo.

3.3. Novorusko ako „národný projekt“ Ruskej ríše

Archeológovia odhadujú, že najstaršie nálezy na juhu Ruska majú 32 tisíc rokov. Žili tu veľké civilizácie staroveku: Kimmerijci, Skýti, Huni, Avari. Keď vznikol Staroruský štát, v nekonečných stepiach tu žili Pečenehovia a Polovci.

Slovania oddávna obývali tieto kraje. Po zvládnutí dlhej a nebezpečnej cesty „Od Varjagov ku Grékom“ sa obchodníci ako prví stretli so strmými riečnymi prahmi na dolnom toku Dnepra, ktoré neskôr dajú názov celej oblasti – Záporožie, teda „za prahmi“.

Historici nazvali čiernomorské stepi (priestranstvá kočovných kmeňov a národov) „Divokým poľom“. Rusko začalo aktívne rozvíjať tieto oblasti od polovice 18. storočia. Ruský ľud sa postupne ale vytrvalo presúval na juh a rozorával úrodnú pôdu. Na ochranu pred nájazdmi krymských Tatárov sa budovali nové obranné línie – „zárezové línie“. S upevňovaním Ruskej ríše pokračovalo osídľovanie úrodných stepných území ešte rýchlejšie.

Cárovná Alžbeta Petrovna založila kolónie Novoserbsk a Slavianoserbsk v oblasti súčasného Kirovogradu a Luhanska. Sťahovali sa sem pravoslávni kresťania z Balkánskeho polostrova, ktorí utekali pred útlakom Osmanov a katolíkov. Dostali pozemky a daňové úľavy. Presídlenci boli povinní slúžiť pri strážení ruských hraníc spolu s kozákmi.

Zároveň sa na južné územia štátu sťahovali roľníci z južných, stredných a severných oblastí Ruska. Bolo tam veľa starovercov, ktorí mohli slobodne vykonávať bohoslužby.

Za Kataríny II. ovládnutie kedysi pustých území južného Ruska napredoval obrovským tempom. Spolu s novými oráčinami vznikali manufaktúry a rozvíjal sa obchod. Pre cárovnú a jej najbližšieho pomocníka Grigorija Poťomkina to bol skutočne národný projekt, ktorý mal ovplyvniť rozvoj celého štátu.

V roku 1764 dostal tento kraj názov Novorusko. Cárovnej pôvodne navrhli, aby nazvala novú provinciu „Jekaterinská“ gubernia. Ale Katarína sama zmenila názov v presvedčení, že nové územia patria celému Rusku – stala sa z neho Novoruská gubernia. Úrodná zem a výhody prilákali do Novoruska presídlencov zo všetkých kútov Ruskej ríše. Do roku 1772 sa jeho populácia zvýšila z 38 tisíc na 100 tisíc ľudí.

Ovládnutie Divokého poľa v polovici 18. storočia viedlo k otvorenému konfliktu s Osmanskou ríšou, vazalom ktorej bol krymský chán. Ruské vojská v ťažkom boji zvíťazili nad Tureckom.

V roku 1774 sa súčasťou Ruska stala oblasť medzi riekou Bug a Dneper, Azov, pevnosti Kerč, Jenikale a Kinburn. Všetky boli pripojené k Novorusku.

V roku 1776 Katarína II. vymenovala Grigorija Poťomkina za generála gubernátora Novoruska. Vďaka jeho neúnavnej energii, administratívnemu talentu a neustálej podpore cárovnej sa región zmenil, ako by sa teraz povedalo, na „región pokročilého rozvoja“.

Roľníci dostávali v Novorusku do 60 hektárov ornej pôdy, šľachtici do 12 tisíc. Pozemok bolo možné bezplatne užívať 10 rokov. Sem presídľovali aj na základe špeciálnych príkazov – direktívne. Stalo sa to desiatkam tisíc rodín štátnych a statkárskych roľníkov zo stredného Ruska.

Poťomkin venoval neustálu pozornosť všetkým presídlencom. Nielenže im zariaďoval ubytovanie, ale staral sa aj o správne obhospodarovanie pôdy, semená, čas sejby a zberu úrody. Katarínin obľúbenec povolával poľnohospodárskych špecialistov a dokonca aj profesorov zo zahraničia a zakladal školy pre agronómov.

Medzi pooranými oblasťami rýchlo vyrastali nové mestá. Prvým sa stal Cherson (1778), ktorý za svoj názov vďačí starovekému Chersonézosu (Korsunu) na Kryme. Poťomkin a Katarína zdôrazňovali, že prítomnosť Ruska na územiach Novoruska a Krymu siaha do dávnej stáročnej minulosti.

Cherson sa stal hlavnou základňou pre Čiernomorskú flotilu, ktorá sa budovala. V roku 1783 tu už bola spustená na vodu 66-delová vojnová loď „Sláva Kataríny“.

Mestá vznikali ako námorné prístavy a lodenice, ako centrá obchodu a priemyslu. V roku 1780 bol založený Mariupoľ pri Azovskom mori. Jekaterinoslav, založený v roku 1784 (za sovietskej éry premenovaný na Dnepropetrovsk) sa mal stať „tretím hlavným mestom“ Ruska. V roku 1788 sa mesto Nikolajev stalo centrom vojenského lodného staviteľstva.

Nariadením Kataríny II. bolo v roku 1794 na pobreží Čierneho mora založené mesto s názvom Odesa (v tom čase sa mylne verilo, že sa tu kedysi nachádzala staroveká grécka kolónia Odessos). V rovnakom čase sa objavil Nikopol, Pavlograd, Tiraspol a Dubossary. Rozmáhali sa a rozvíjali existujúce mestá: Kremenčug, Bachmut atď.

Začalo sa hľadanie nerastných surovín, rozširovala sa ťažba uhlia a železnej rudy. V roku 1795 sa začala výstavba zlievarne Luhansk a začalo sa tu rozvíjať hutníctvo. Okolo závodu vznikla osada (neskôr mesto) - Luhansk. Práve v Luhanskom závode bola v roku 1800 spustená prvá vysoká pec a bola vytavená prvá liatina pomocou koksu v Ruskej ríši.

V roku 1783 sa Krym stal súčasťou Ruska. V tom istom roku bol založený Sevastopoľ v blízkosti ruín starobylého mesta Taurický Chersonesos, ktoré sa neskôr stalo mestom ruskej slávy. Elita zrušeného Krymského chanátu zložila prísahu vernosti cárovnej. Poťomkin osobne dohliadal na to, aby sa neporušovali práva miestneho obyvateľstva. A tak 4. mája 1783 v rozkaze generálovi de Balmainovi napísal: „Vôľa Jej imperátorského Veličenstva je, aby všetky jednotky nachádzajúce sa na Krymskom polostrove zaobchádzali s obyvateľmi priateľsky, nespôsobovali žiadne krivdy“.

Podľa podmienok rusko-tureckých mierových zmlúv sa rozľahlé priestranstvá od Dnestra po Severný Kaukaz, ktoré získala od Turecka Ruská ríša, začali nazývať aj ako Novorusko. Malo pred sebou veľkú budúcnosť.

Všetkých obyvateľov regiónu možno nazvať „prišelcami“: robotníci z celého Ruska (z Kurskej, Tulskej, Smolenskej gubernie, z Maloruska, Povolžia, Uralu, Sibíri a ďalších regiónov), ruskí a zahraniční inžinieri zabezpečili rýchly rozvoj Donbasu a Novoruska. Bol to naozaj mnohonárodnostný región, v ktorom žili predstavitelia 40 národov krajiny. Väčšinu (87%) miestneho obyvateľstva tvorili Rusi, ktorých nedelili na Veľkorusov, Malorusov a Bielorusov.

Ovládnutie Novoruska sa stalo gigantickým národným projektom Ruskej ríše. Priemyselné Novorusko a Donbas, bohaté na uhlie a rudy, nemali žiadny vzťah k roľníckemu poľnohospodárskemu Malorusku. Osobnú zásluhu na rozvoji Novoruska má cárovná Katarína II. a jej najbližší pomocník Grigorij Poťomkin.

3.4. Osud záporožského kozáctva

V modernej historiografii kyjevského režimu odvodzujú súčasných Ukrajincov priamo od záporožských kozákov (t. j. tých, ktorí sa usadili za dneperskými prahmi). Ako keby „Záporožci“ neboli Rusi, ktorí sa presťahovali na nové územia, ale „nezávislí“ Ukrajinci, ktorých veda nepozná.

Záporožci neboli ani zďaleka prvými kozákmi na ruskej zemi. Donské kozáctvo vzniklo ešte dávno predtým. Odkiaľ sa vôbec objavila Záporožská armáda? Aby sme na túto otázku odpovedali, obráťme sa na spoľahlivý historický výskum. Najprv sa pozrime, čo o tom napísal vynikajúci vedec V.O. Kľučevskij vo svojom „Kurze ruských dejín“:

„... Kozáctvo tvorilo spoločenskú vrstvu ruskej spoločnosti, ktorá bola kedysi rozšírená v celej Rusi. Ešte v 16. stor. kozákmi nazývali nájomných robotníkov, ľudí bez konkrétnej práce a trvalého bydliska, ktorí sa lopotili v roľníckych dvoroch. Taký bol prvotný všeobecný význam kozáka. Neskôr táto putujúca trieda bezdomovcov na Moskovskej Rusi dostala titul slobodných potulných ľudí alebo ušlých nevoľníkov. Tento ľud našiel mimoriadne priaznivú pôdu pre rozvoj v južných krajoch Ruska, priľahlých k stepi, ktorej podmienky mu pridali osobitný charakter...“

Spočiatku kozáci odchádzali a usídľovali sa na hraniciach so stepou – v riazanských a tulských krajoch. Postupne sa presúvali ďalej na juh k Donu a strednému toku Dnepra. Čo sa týka dneperských kozákov (budúcich Záporožcov), V.O. Kľučevskij uvádza, že „správy o dneperských kozákoch sa objavujú neskôr ako o riazanských z konca 15. stor.“ Ich pôvod bol rovnaký, ako aj na iných miestach. Ľudia prichádzali z rôznych krajov ruskej zeme, združovali sa do skupín „ťažbárov“ a „obchodovali so včelami, rybami, zvieratami a Tatármi“. Útočili na krymských Tatárov a dokonca aj na turecké mestá pozdĺž brehov Čierneho mora. Keď sa záporožskí kozáci (t. j. tí, ktorí sa usadili za dneperskými prahmi) ocitli vo víre potýčok medzi mnohými štátmi, spôsobovali veľké problémy aj poľskej vláde.

Do 16. stor. hlavná osada Záporožcov vznikla na ostrove Chortica, ktorý bol najbližšie k prahom. Tam vznikla aj tzv. Záporožská Sič so svojimi hajtmanmi (veliteľmi vojsk) a kozáckymi staršinami (tí, ktorí zastávali v kozáckej armáde vojenské a administratívne funkcie – atamani, plukovníci, jesauli, stotníci, podporučíci, sudcovia, úradníci atď.)

Kozáci sa usídľovali aj na ďalších záporožských ostrovoch a budovali si tam opevnené tábory.

Každý utláčaný ruský roľník mohol utiecť za prahy pred Poliakmi, krymskými Tatármi alebo svojím krutým pánom. Tam prijali každého, kto bol ochotný bojovať a podriadiť sa kozáckemu pravoslávnemu „bratstvu“. Ale Záporožci mohli robiť nájazdy nielen na Poľsko-litovskú úniu (Rzeczpospolitu), Krymský chanát a Turecko, ale aj na samotný Ruský štát. To sa prejavilo najmä v období nepokojov, keď sa krajina ocitla na pokraji úplného rozvratu. U Záporožcov sa to nazývalo - dostať takzvaný „kozácky chlieb“.

Zvýšenie poľského sociálneho, politického a náboženského útlaku v Malorusku, a to aj na území Záporožia, neprestajne nútilo dneperských kozákov hľadať ochranu u Ruska. „Záporožie,“ ako poznamenáva V.O. Kľučevskij, „sa stalo ohniskom, v ktorom sa chystali kozácke povstania proti samotnej Poľsko-litovskej únii (Rzeczpospolitej)...“. Pravoslávie bolo vlajkou kozákov, „ktorého jedna strana vyzývala k boju za vieru a ruský ľud, a druhá strana – k vyhladeniu alebo vyhnaniu poľských pánov a šľachty...“

Niekoľko tisíc Záporožcov bolo zaradených do takzvaného „registra“, ktorých verbovali a vyzbrojovali Poliaci na obranu svojich hraníc. Ale väčšina kozákov zostala verná svojej voľnosti a nenávidela poľský útlak. Záporožskí kozáci útočili na poľské oddiely a napokon sa stali jadrom širokého ľudového povstania proti Poľsko-litovskej únii (Rzeczpospolitej) pod vedením Bohdana Chmeľnického. Stalo sa tak v polovici 17. storočia za vlády Alexeja Michajloviča Romanova. Kozáci však nemohli vydržať dlhú vojnu: chýbala im sila, organizácia a vôľa zvíťaziť. Pred úplným zničením ich a celé Malorusko zachraňovalo len Rusko.

Nástupca B. Chmeľnického Ivan Vygovskij prebehol k Poľsko-litovskej únii (Rzeczpospolitej). Hajtmani Ivan Briuchoveckij a Petro Dorošenko prisahali vernosť Turecku. Hajtmani, kozácki plukovníci a podplukovníci sa hádali, ako vlci sa hrýzli. Raz uzatvárali spojenectvá, a potom ich zas rušili. Moskva musela buď presvedčiť hajtmanov, aby boli lojálni k Rusku, alebo proti nim bojovať, čím sa odvádzali sily od vojny s Poľskom. V dôsledku tejto „ruiny“ trpeli predovšetkým jednoduchí roľníci a chudobní kozáci.

„Ruinou“ sa v ukrajinskej historiografii označovala „občianska vojna“ v Malorusku (ako aj na území Záporožskej armády) v 50. – 60. rokoch 17. storočia

Po „večnom mieri“ medzi Ruskom a Poľskom v roku 1886 sa situácia v Záporoží trochu upokojila. Do začiatku 18. stor. zvyšky Záporožskej Siče ovládali dvaja hajtmani – ľavého a pravého brehu Dnepra.

Pád Siče urýchlila zrada hajtmana Mazepu v r. 1709. Ako trest za to plukovník Piotr Jakovlev dobyl Sič a zničil jej opevnenia.

Mnohé územia na ľavom brehu Dnepra sa ešte istý čas nazývali „hajtmanát“. Posledným zvoleným hajtmanom Záporožskej armády sa stal Mazepov nástupca Ivan Skoropadskij. Samotný titul hajtmana bol zrušený v roku 1764. Kirill Razumovskij, ktorý v tom čase zastával post hajtmana, získal výmenou hodnosť generála poľného maršala. Potom bola zrušená aj vojensko-správna štruktúra bývalého hajtmanátu. Záporožskí kozáci (Donskí aj Jaickí a ďalší) teraz slúžili Rusku a spoločne sa zúčastňovali na vojenských výpravách.

Zvyky a obyčaje Záporožských kozákov v 18. storočí sa postupne stávali minulosťou. Teraz orali polia a venovali sa chovu dobytka. Mnohí sa oženili a založili si veľké rodiny. Bohatí „Sičovci“ však radšej nepracovali a na tento účel si najímali paholkov – „bedač“. To znamená, že zámožní kozáci uprednostňovali pokojný a sýty život veľkých zemepánov. Na vojnové výpravy namiesto nich začali chodiť žoldnieri, ktorým dávali peniaze. Kozácka bedač si nenahonobila vlastný majetok, ale dostávala plat za to, že bola neustále pripravená na vojenskú výpravu. Do roku 1775 vlastnili záporožskí staršinovia a zámožní kozáci desiatky veľkých miest a viac ako 1500 usadlostí.

 3.5. Vytvorenie kozáckeho vojska

Nakoniec v roku 1775 Katarína II. zlikvidovala Sič. Boli na to objektívne dôvody. Poľsko-litovská únia bola v kríze kvôli svojím vnútorným rozporom. Po víťaznom ukončení vojny Ruska s Tureckom a uzavretí mieru v Kuchuk-Kainarji v r. 1774 sa hrozba z juhu významne zmenšila. Sič preto stratila svoj bývalý obranný význam.

Dôležitým faktorom likvidácie Siče bolo to, že záporožskí kozáci aktívne bránili usadzovaniu kolonistov z vnútorných oblastí Ruska a zo zahraničia (Srbov, Grékov, Nemcov atď.) na území Novoruska.

Najväčšia časť bývalých Záporožcov vstúpila v r. 1787 do nového kozáckeho vojska. Jeho formovanie sa uskutočňovalo pod vedením Grigorija Poťomkina. Znamenitý obľúbenec Kataríny Veľkej popri budovaniu Novoruska venoval veľa času vybaveniu kozáctva. Určitý čas dokonca býval v Siči, poznal sa a priatelil sa s mnohými záporožskými staršinami.

Keď sa Katarína II. vydala na svoju slávnu cestu na juh Ruska, aby si prezrela nové provincie vrátane Krymu, Poťomkin zorganizoval stretnutie cárovnej so vznešenými Záporožcami. Kozáci sa obrátili na Katarínu II. so žiadosťou o obnovenie ich armády. Armáda sa začala nazývať Čiernomorská armáda alebo „Armáda verných čiernomorských kozákov“. Pôvodne bola umiestnená na území medzi Bugom a Dnestrom. Samotný Grigorij Poťomkin dokonca prijal titul hajtmana Jekaterinoslavských a čiernomorských kozáckych vojsk.

V júni 1792 Katarína II. pridelila čiernomorským kozákom Tamaň a územia na pravom brehu rieky Kubáň. Nariadenie cárovnej znelo takto:

„do večnej držby ... v Tavričeskej oblasti ostrov Phanagoriu so všetkou zemou, ktorá leží na pravej strane rieky Kubáň od jej ústia po pevnosť Ust-Labinsk tak, aby na jednej strane rieka Kubáň, na druhej strane Azovské more po mestečko Jejsk slúžili ako hranica kozáckeho územia.“

V roku 1793 bolo založené hlavné mesto „Čiernomorska“ Jekaterinodar. Pôvodne to bol vojenský tábor a pevnosť. Názov mesta označoval, že išlo o „dar“ od cárovnej Kataríny II. čiernomorským kozákom kubánskej zeme.

Nové územia Ruska osídľovali prisťahovalci z celého Ruska, ľudia „zo štátnej správy“, aj „s postavením roľníkov“, aj „bohvie akého postavenia“. Prichádzali tam Bulhari, Srbi, Albánci, Gréci, Litovčania, Tatári, Nemci a iní.

Bývalí záporožskí kozáci, ktorí zostali na svojich bývalých územiach, sa čoskoro rozptýlili v širokej vrstve roľníkov a mešťanov. Do toho obdobia nezostalo z kozákov na územiach maloruských gubernií Ruska prakticky nič.

Takže kozáctvo na Rusi nijako nesúvisí s problémom vzniku národov a etník. Názory historikov, ktorí v súčasnosti slúžia záujmom kyjevského režimu, že Ukrajinci sú tí istí kozáci, sa neopierajú o zdravý rozum. Kozáci na ruskom území boli pravoslávni ľudia rôzneho postavenia a z rôznych vrstiev, roľníci na úteku a paholci, ktorí odchádzali na „Divoké pole“, do stepi, na Don, „za prahy“, na Ural, na Sibír a pod. Hľadali lepší osud, záchranu pred násilím cudzozemcov, slobodu. Ale chceli aj korisť v boji a chlieb od štátu. Z historického hľadiska dobre slúžili Rusku pri ochrane nebezpečných hraníc, hoci často vyvolávali obavy najvyššej moci v Moskve a Petrohrade (povstania, lúpeže, vzbury atď.). Avšak v procese upevňovania jednotného centralizovaného ruského štátu a rozširovania jeho hraníc sa postupne strácala potreba niektorých kozáckych jednotiek (vrátane záporožských). Tieto územia sa stali vnútornými územiami krajiny. Časť kozákov sa stala súčasťou iných vrstiev, časť prešla k novým kozáckym vojskám.

3.6. Vznik „ukrajinizmu“ ako politického hnutia

Začiatkom 19. stor. sa na základe výsledkov vojny s Napoleonom stali súčasťou Ruska územia samotného Poľska (Poľského kráľovstva). Pravdu povediac, lepšie by bolo, keby sa tak nestalo ... Miestna šľachta (poľská šľachta) iniciovala „ukrajinofilské hnutie“ ako nástroj boja za obnovenie nezávislosti Poľského štátu. Obzvlášť silné bolo v tej časti Poľska a západnej Rusi (Haliči), ktorá sa nachádzala pod nadvládou Rakúsko-Uhorska. Centrom rusofóbie sa stalo mesto Lemberg (teraz Ľvov), ktoré patrilo do Habsburskej „zlátanej“ monarchie.

Poľskí autori vykonštruovali pseudohistorickú teóriu o neslovanskom pôvode „Moskaľov“ (F. Duchinskij), o tom, že Moskali „ukradli“ západným Slovanom názov Rus – Rusko. Počas poľského protiruského povstania v roku 1863 Duchinskij napísal:

„Intervencia najvyššej vlády [rakúskej] zmierni problémy nariadením, aby sa v úradných dokumentoch Moskali nenazývali Rusmi, ani Rusínmi, ale iba Moskaľmi. ... „Moskaľom“ treba odobrať časť ich sily príkazom, aby sa Moskali nazývali Moskaľmi a aby im neboli uznané názvy, ktoré si prisvojili a ktorými odôvodňujú svoje domnelé práva na väčšiu časť Poľska, na Rus ...“

V druhej polovici 19. storočia sa v Lembergu – Ľvove po prvýkrát odskúšali technológie na vymýšľanie „protimoskovskej Rusi“. Kľúčové zámery spočívali v obvineniach Moskvy a Ruska zo všetkých nešťastí „Ukrajincov“, požiadavke odstrániť „Moskaľov“ a „moskovitský jazyk“ z orgánov štátnej moci a verejného života. Rakúsko-Uhorsko malo ďalekosiahle plány na odtrhnutie južných ruských území, potlačenie rusofilského hnutia v Haliči a prípadné obsadenie západnej Rusi.

Ukrajinofília získala svoj „vedecký základ“ vďaka profesorovi Lembergskej univerzity v rokoch 1894–1914. M.S. Gruševskému, ktorý vytvoril viaczväzkové „Dejiny Ukrajiny-Rusi“. Dejiny „ukrajinského národa“ a „ukrajinskej štátnosti“ sa v ňom po prvýkrát skúmali oddelene od dejín Ruska.

V druhej polovici 19. stor. patrili maloruské územia do Kyjevského generálneho gubernátorstva.

Po celý ten čas zostával ruský jazyk v Malorusku jazykom bežnej komunikácie, ľudovej kultúry a vysokého umenia. Vo všeobecnom ruskom systéme vzdelávania, vedy, priemyslu a hospodárstva zaujímalo Malorusko dôležité, ale vonkoncom nie hlavné miesto.

Vnútri regiónu vodný predel kopíroval náboženskú príslušnosť: západné územia inklinovali ku katolicizmu a únii, zatiaľ čo východné a južné boli pravoslávne.

 3.7. Obdobie revolúcie roku 1917 a občianskej vojny

Zvrhnutie monarchie otvorilo v Rusku Pandorinu skrinku „oslobodzovacích hnutí“. Prvým „počinom“ takzvanej Ústrednej rady, ktorá bola založená v Kyjeve po februári 1917, bolo odstránenie pamätníka vynikajúceho ruského štátnika P.A. Stolypina, ktorý zomrel rukou teroristu v kyjevskom divadle v roku 1911.

Revolučno-separatistický rozmach iniciovaný Ústrednou radou na čele s historikom M. Gruševským ukázal, že ukrajinský nacionalizmus nemá medzi ľuďmi vážnejšiu oporu.

V novembri 1917 bola založená Ukrajinská ľudová republika (UĽR) s centrom v Kyjeve. Ukrajinskí separatisti si mysleli, že teraz prišiel ich čas. A pokiaľ ide o Rusko, tak to im je len dlžné.

Po Brestskom mieri v marci 1918 obsadili Nemci a Rakúšania územia Maloruska. Pritom UĽR samostatne uzavrela mier s Nemcami oddelene od RSFSR.

V dôsledku toho prešla Ukrajina pod nemecký protektorát, v ktorom malo Rakúsko-Uhorsko svoj podiel. Vláda UĽR sa zaviazala dodávať Nemecku obilie, mäso a iné výrobky. Avšak zanedlho nemeckí okupanti rozohnali nacionalistickú Ústrednú radu, ktorá nebola schopná dostatočne efektívne vysávať od roľníkov „prebytky“ potravín. Okupanti vymenovali bývalého cárskeho generála Pavla Skoropadského za nového „hajtmana celej Ukrajiny“. Ten predĺžil pracovný deň a roľníkov zaviazal odovzdávať dokonca aj to obilie, ktoré bolo určené na sejbu v nasledujúci rok.

Michail Bulgakov, ktorý sa narodil v ruskom Kyjeve, opísal v knihe „Dni Turbinovcov“ takúto scénu týkajúcu sa hajtmana:

„... – Ja by som vášho hajtmana, - kričal starší Turbin, - za zriadenie tejto milučkej Ukrajiny obesil ako prvého! Nech žije slobodná Ukrajina od Kyjeva po Berlín! Polroka sa vysmieval ruským dôstojníkom, posmieval sa nám všetkým. Kto zakázal vytvorenie ruskej armády? Hajtman. Kto terorizoval ruské obyvateľstvo týmto odporným jazykom, ktorý v tomto svete ani neexistuje? Hajtman. Kto vypestoval túto čvargu s chvostami na hlavách? Hajtman. A teraz, keď prišiel na psa mráz, tak začali vytvárať ruskú armádu?“

Po úteku Nemcov sa hlavou UĽR („direktoriátu“) stal Simon Petľura. Nebol to len nacionalista, ale vrah, ktorý uskutočňoval politiku vyhladzovania židovského obyvateľstva. Podľa najskromnejších odhadov sa obeťami židovských pogromov, ktoré v rokoch 1918-1920 organizovali na Ukrajine petľurovci, stalo okolo 50 tisíc ľudí.

Po občianskej vojne žil od roku 1921 v Paríži. V máji 1926 ho zavraždil Samuel Schwarzbard, človek, v rodine ktorého zahynulo 15 ľudí v petľurovských pogromoch. Francúzsky súd porotcov oslobodil S.  Schwarzbarda.

V období občianskej vojny sa Ukrajina zmenila na skúšobný polygón pre kvázi štátne útvary nacionalistického charakteru. Boľševici, ktorí budovali nový štát na výrobno-územnom princípe, tiež využívali národný faktor pre svoje vnútropolitické a zahraničnopolitické ciele. V tom istom čase sa pokúsili vzdorovať Novoruské gubernie, Krym, Donbas, Charkov, ktorým sa nikdy ani len nesnívalo, že budú súčasťou Ukrajiny.

V decembri 1917 bola vyhlásená Ukrajinská ľudová republika sovietov ako súčasť RSFSR (hlavné mesto – Charkov).

V januári 1918 bola vyhlásená Odeská sovietska republika (na časti Chersonskej a Besarabskej gubernie).

Vo februári 1918 bola vytvorená Donecko-krivorožská ľudová republika (hlavné mesto Charkov, neskôr Luhansk).

V novembri 1918 sa na najzápadnejších územiach bývalej Ruskej ríše vytvára Západoukrajinská ľudová republika, v ktorej sa neskôr bude rozohrávať „ukrajinská nacionalistická karta“.

Všetky tieto útvary prestali existovať v dôsledku nemeckej okupácie v r. 1918.

V marci 1919, po odchode nemeckých vojsk, vytvorili boľševici Ukrajinskú socialistickú sovietsku republiku s hlavným mestom v Charkove. K nej boli pripojené územia desiatok gubernií bývalej ríše.

Spomedzi nich sa pred revolúciou považovali za maloruské celkovo tri – Kyjevská, Poltavská, Černigovská. Západnú časť USSR tvorili územia Volyne (Žitomir) a Podolja (Kamenec-Podoľskij), ktoré sa podarilo udržať počas vojny proti Poľsku a na základe Rižského mieru z r. 1921. Ostatné územie USSR bolo „poskladané“ z bývalých Novoruských gubernií Ruskej ríše (Jekaterinoslavskej, Chersonskej a Tavrickej), ako aj Charkovskej. Nová gubernia – Donecká s centrom v Luhansku – bola vytvorená z časti újezdov Charkovskej gubernie a troch újezdov Jekaterinoslavskej gubernie, ako aj troch okruhov Oblasti donskej armády.

Pritom absolútna väčšina obyvateľov Maloruska sa naďalej považovala za neoddeliteľnú súčasť ruského národa. Neuvažovali o žiadnom samostatnom národnostnom alebo etnickom postavení. Ale vláda boľševikov (V.I. Lenina) mala iné zámery.

Od obyvateľov ruských regiónov pripojených k Ukrajinskej SSR si nikto nepýtal súhlas. Stranícke vedenie republiky bolo tiež postavené pred fakt, že teraz sú súčasťou „Ukrajiny“.

Očividným dôvodom pripojenia Novoruska, Donbasu a ruského ľavého brehu Dnepra bol proletársky faktor. Lenin a jeho okolie sa domnievali, že Malorusko s centrom v Kyjeve je roľnícka maloburžoázna provincia. Socialistické spoločenské zriadenie môže od nej očakávať iba škody. V súlade s tým musia byť roľníci posilnení robotníckou triedou, ktorá obhajuje triumf komunizmu. Preto bol Charkov až do roku 1934 hlavným mestom Ukrajinskej SSR.Výsledkom toho bolo, že počas formovania ZSSR sa smernicami približne 1/3 ruského ľudu zmenila na „Ukrajincov“ a Ukrajinskej SSR odovzdali čisto ruské regióny. Samozrejme, že boľševici sa zvlášť nezamýšľali tam tým, k čomu to môže priviesť v budúcnosti.

 4. Ukrajina ako súčasť ZSSR

Víťazstvo boľševikov viedlo k vytvoreniu Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Názov „Ukrajina“ a „Ukrajinci“ sa zaviedol v republike, ktorá sa stala jednou zo zakladajúcich republík ZSSR.

Pri príprave spojenia sovietskych republík vytvorených v období občianskej vojny do jedného štátu – ZSSR – vznikla vo vedení boľševickej strany principiálna diskusia.

Nakoniec bol prijatý plán na vytvorenie zväzového štátu ako federácie rovnoprávnych republík. Do textu Deklarácie o vytvorení ZSSR (1922), a potom do Ústavy Zväzu SSR (1924) bolo zahrnuté právo republík na slobodné vystúpenie zo Zväzu.

Neskoršie sa Stalin, dokonca ani po upevnení svojej osobnej moci, nevrátil k myšlienkam autonomizácie.

 4.1. Násilná „ukrajinizácia“

Fakticky sa začalo vytváranie umelého ukrajinského národa a naberalo na sile práve v rámci sovietskej Ukrajiny vďaka politike „indigenizácie“ (pre USSR – ukrajinizácie), ktorú realizovali boľševici v 20. rokoch 20. storočia.

Najdôležitejším krokom na ceste vytvárania „ukrajinskej“ identity sa stala manipulácia s názvami: názov „Ruská sovietska federatívna socialistická republika“ nedostalo celé územie bývalého impéria, ale iba tá časť, ktorá by v súlade s predrevolučnou logikou mala dostať názov „Veľkoruská“.

V oficiálnych dokumentoch bol zakotvený názov „Ukrajinci“ vo vzťahu k maloruskému obyvateľstvu a celému obyvateľstvu USSR. Avšak termín „Veľkorus“ ako označenie národnosti nebol zavedený. V dôsledku toho sa stalo to, že Ukrajinci a Bielorusi boli akoby oficiálne uznaní za neruské národy.

Mimochodom, kult Tarasa Ševčenka ako „veľkého básnika – zakladateľa ukrajinského spisovného jazyka“ bol vytvorený až v sovietskom období počas ukrajinizácie.

Keď hovoríme o „ukrajinizácii“ USSR, treba zdôrazniť jej počiatočné etapy:

- V.I. Lenin a boľševici všemožne zdôrazňovali, že v dôsledku revolúcie budujú nový štát, v ktorom budú mať všetky národnosti nielen rovnaké práva, ale aj možnosť oddeliť sa a vytvoriť svoj národný štát (hoc aj socialistický). V decembri 1919 Lenin v „Liste robotníkom a roľníkom Ukrajiny ohľadom víťazstiev nad Denikinom“ zdôrazňoval: „My, veľkoruskí komunisti musíme byť ústupčiví pri nezhodách s ukrajinskými komunistami-boľševikmi a borotistami (socialistami), ak sa nezhody týkajú štátnej nezávislosti Ukrajiny, foriem jej zväzu s Ruskom, celkovo národnostnej otázky.“

- Na X. zjazde strany v marci 1921 sa boľševici zasadili za rozvoj a upevňovanie sovietskej štátnosti „vo formách zodpovedajúcich národnostnej povahe tých národov“.

- Na XII. Zjazde v roku 1923 bola proklamovaná politika „indigenizácie“ straníckeho a sovietskeho aparátu v národných republikách. Bolo navrhnuté, aby sa „nacionalizovali“ (t.j. zakotvili národnostné osobitosti) školy, ako aj všetky stranícke a sovietske orgány. Zdôrazňovalo sa, že na likvidáciu národnostného útlaku je potrebný boj proti „prežitkom minulosti“. Pod tým sa chápal najmä „veľkoruský šovinizmus“.

Zodpovedala záujmom Sovietskeho zväzu z hľadiska prípadného pripojenia k nemu nových štátov, ktoré si zvolili cestu komunistického rozvoja.

V súvislosti so záujmami ZSSR orientovanými na Európu „ukrajinizácia“ vytvárala pozitívny obraz zväzového štátu pre západných Ukrajincov, ktorí sa nachádzali pod jarmom Poľska. Navyše zasadila úder ukrajinskej nacionalistickej emigrácii.

Tak vďaka tomu mal celý svet uvidieť, že národnostná otázka sa v ZSSR rieši z pozícií socialistického internacionalizmu. U európskeho proletariátu a utláčaných národov kolónií to malo vyvolať sympatiu k prvému socialistickému štátu. Ostávala však otázka - a aké emócie mala vyvolať „ukrajinizácia“ u ruských obyvateľov USSR, ktorých násilne nútili hovoriť iným jazykom?

Vedenie USSR pritom hneď narazilo na neriešiteľný problém na východe a juhu republiky: na Donbase a v Novorusku neovládali ukrajinský jazyk nielen proletári, ale ani dobrá polovica roľníkov.

Robotník z Luhanska napísal na Ústredný výbor KS(b)U v roku 1926:

„Som presvedčený, že 50% roľníctva Ukrajiny nerozumie tomu ukrajinskému jazyku, druhá polovica aj keď rozumie, tak predsa len oveľa horšie, ako ruskému jazyku ... Načo je potom také pohostenie pre roľníkov?“

Do ukrajinčiny sa v USSR prekladali noviny a časopisy, dokonca také vládne noviny, ako „Komunista“. „Uvedomelí“ robotníci, ako sa hovorilo v listoch pre stranícke vedenie Ukrajiny, si naďalej predplácali takú tlač, ale používali ju pre „potreby domácnosti“. Druhá časť proletariátu – vôbec nečítala noviny v ukrajinčine a hrubo sa vyjadrovala o „ukrajinizácii“.

Keď počet zlostných listov a hlásení z miest prekročil kritickú hranicu, I.V. Stalin zareagoval a urobil vyhlásenie o „prechmatoch ukrajinizácie“. Napísal Kaganovičovi:

„Ruské pracujúce masy nemožno prinútiť, aby sa vzdali ruského jazyka a ruskej kultúry a  ukrajinskú kultúru a ukrajinský jazyk uznali za svoje. To je v rozpore s princípom slobodného rozvoja národností. To by nebola národnostná sloboda, ale osobitá forma národnostného útlaku ... Keďže pôvodné komunistické kádre na Ukrajine sú slabé, toto hnutie [ukrajinizácia], na čele ktorého je všade dookola nekomunistická inteligencia, sa môže miestami zmeniť na boj za odcudzenosť ukrajinskej kultúry a ukrajinskej spoločnosti od celosovietskej kultúry a  spoločnosti, na spôsob boja proti „Moskve“ vo všeobecnosti, celkovo proti Rusom, proti ruskej kultúre a jej najväčšiemu výdobytku – leninizmu“.

V dôsledku toho „ukrajinizácia“ v USSR začiatkom 30-ch rokov o niečo znížila obrátky. Noviny začali vychádzať aj v ruštine aj v ukrajinčine, takisto aj oznamy, dokumenty a pod. V podnikoch vojensko-priemyselného komplexu, v šachtách, hutníckych závodoch, vo vede a kultúre zostával ruský jazyk ako hlavný, inak to ani nemohlo byť, pretože „mova“ bola jazykom každodenného života, ktorá vôbec nemohla vyjadriť všetky detaily zložitej výroby obrábacích strojov, techniky, zbraní, výkazníctva a pod. Napriek tomu tento proces nezostal bez následkov.

Zrnká zasiate násilným zavádzaním ukrajinského jazyka všade a vo všetkom časom zreli. Medzi inteligenciou USSR sa formovali názory (zatiaľ ilegálne), že Ukrajina môže prežiť aj sama bez zväzového centra, to znamená bez ruských „Moskaľov“. To všetko sa prejavilo už v období gorbačovskej „perestrojky“.

Proces „ukrajinizácie“ v 30. až 70. rokoch 20. stor. postupoval veľmi dôsledne. Množstvo kníh, novín a časopisov v ukrajinčine sa neustále zvyšovalo na úkor vydaní v ruštine. Jednako, ruský jazyk bol spoločný pre celé územie Sovietskeho zväzu. Prírodovedné, fyzikálno-matematické a svetonázorové predmety sa vyučovali v školách aj na vysokých školách v ruštine.

V roku 1934 sa hlavné mesto USSR premiestnilo z Charkova do Kyjeva: z priemyselného a ruskojazyčného centra do mesta s hlbšími skúsenosťami „ukrajinizmu“.

V r. 1939 boli k USSR pripojené územia tzv. Západnej Ukrajiny (88 tis. km²), kedysi odtrhnuté od Ruska v dôsledku porážky v poľsko-sovietskej vojne v rokoch 1919-1921. Vírus nacionalizmu (vrátane rusofóbie), ktorý bol rozšírený v tom regióne, sa stal časovanou bombou pre celú Ukrajinu.

V r. 1940 boli k USSR pripojené územia Južnej Besarábie (Izmail, Akkerman), ktoré si podmanilo Rumunsko v roku 1918, a Severnej Bukoviny (20 tis. km²).

V r. 1945 sa súčasťou USSR stala Podkarpatská Rus (13 tis. km²), ktorú v r. 1919 odovzdala Československu Antanta.

V r. 1954 bol Ukrajinskej SSR odovzdaný Krym a Sevastopoľ (26 tis. km²). Urobilo sa to bez zohľadnenia názorov tam žijúcich obyvateľov a bez zabezpečenia náležitej právnej formy.

Takto sa od r. 1922 do r. 1989, napriek veľkým stratám pre kolektivizáciu a Veľkú vlasteneckú vojnu, územie USSR zväčšilo 1,5-krát, obyvateľstvo dvojnásobne.

- v r. 1922 – 440 tis. km² s 26,2 milióna obyvateľov,

- v r. 1989 – 603,7 tis. km² s 51,4 milióna obyvateľov.

Juhovýchodná Ukrajina (Donbas), severovýchodná Ukrajina (Charkovský región), Novorusko, Halič, časť Volyne, Severná Bukovina, Zakarpatsko, nakoniec Krym – všetky tieto územia sa stali súčasťou Ukrajinskej SSR výlučne na základe rozhodnutia najvyššieho sovietskeho vedenia.

Jedovaté zrnká „ukrajinizácie“ 20. rokov 20. storočia zostali a zapustili korene. Plody tohto násilného procesu začali využívať ukrajinskí nacionalisti a ich kurátori na Západe už v období rozpadu ZSSR.

 4.2. Ukrajinská SSR v období Veľkej vlasteneckej vojny

Ukrajinská SSR sa stala jednou z najviac postihnutých sovietskych republík počas Veľkej vlasteneckej vojny. Od 22. júna 1941 prebiehali na jej území urputné boje – najskôr Červená armáda ustupovala, potom oslobodzovala svoju zem od nacistov.

Oslobodzovanie Ukrajinskej SSR trvalo od januára 1943 do októbra 1944. Červená armáda v tomto období uskutočnila 15 strategických útočných operácií. Počas oslobodzovania Ukrajiny bolo zabitých a zranených 3,4 milióna sovietskych vojakov rôznych národností Sovietskeho zväzu.

V roku 1946 Mimoriadna štátna komisia pre zisťovanie a vyšetrovanie zverstiev nemeckých fašistických agresorov zverejnila za každú republiku údaje o zámernom vyvražďovaní civilného obyvateľstva ZSSR nacistami. Podľa týchto údajov nacisti a ich komplici zlikvidovali na území Ukrajinskej SSR 3,2 milióna ľudí.

Ukrajinská SSR, ako aj všetky republiky a národy ZSSR, v obrovskej miere prispela k víťazstvu vo Veľkej vlasteneckej vojne.

4.3. Zverstvá banderovcov počas Veľkej vlasteneckej vojny a v povojnovom období

Počas vojnových rokov však existovala aj iná história Ukrajiny. Tá sa týka akcií Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) – organizácií, ktoré sú v Rusku zakázané.

Tu uvedieme iba hlavné fakty o OUN-UPA.

V roku 1929 bola z ilegálnych nacionalistických organizácií vytvorená OUN. Jej lídrom je Konovalec, Bandera zatiaľ hrá druhoradú úlohu. Ten však skutočne chcel moc, a nie formálnu, ale skutočnú.

Od roku 1939 vznikajú v OUN dve frakcie: OUN (baderovci) alebo OUN (b); druhou je skupina Melnikových prívržencov – OUN (m). Bola to OUN (b), ktorá neskôr ovládla nacionalistické hnutie na západnej Ukrajine.

Hlavnými metódami banderovcov boli teror, vraždy, banditizmus, lúpeže, násilie a zastrašovanie obyvateľstva. Pre nemeckých nacistov bolo výhodné využiť beštiálnu nenávisť ukrajinských nacionalistov na čisto praktické účely – vyhladzovanie Židov, Poliakov, Rusov, komunistov a každého, kto vzbudzoval podozrenie. Ešte predtým, ako Nemecko napadlo ZSSR, nacistické spravodajské služby aktívne cvičili banderovcov na „vyhladzovanie“ (zabíjanie civilistov) na okupovanom sovietskom území.

Po začiatku Veľkej vlasteneckej vojny boli banderovci najskôr „poverení“ úlohou priviesť zatknutých na miesto popravy; potom dostávajú rozkaz, aby sami postrieľali civilistov a pozbierali veci zabitých.

Jedného dňa 30. júna 1941 vtrhol do Ľvova spolu s nemeckými predsunutými jednotkami ukrajinský prápor Nachtigall (jednotka podriadená SS) pod velením Šucheviča, bol prijatý „Zákon o vyhlásení ukrajinského štátu“ a bolo zastrelených viac ako 3 tisíc ľvovských Poliakov vrátane 70 svetoznámych vedcov. V priebehu týždňa bolo brutálne zavraždených ešte ďalších okolo 4 tisíc Židov, Rusov a Ukrajincov. Na pogrome vo Ľvove sa od 30. júna do 2. júla 1941 zúčastnili stovky ukrajinských nacionalistov z OUN (b), ako aj tisícový dav miestnych obyvateľov. Židov chytali, mlátili, vystavovali posmechu na uliciach mesta, a potom ich zastrelili.

Za nemeckej okupácie členovia OUN(b) vyhlásili obnovenie ukrajinskej štátnosti a vytvorili dočasnú správu. Ukrajinská polícia sa regrutovala spomedzi nacionalistov a zúčastnila sa streľby na kyjevských Židov v Babom Jare, ako aj jedného z prvých masových strieľaní židovských detí v Bielej Cerkvi.

OUN a UPA úzko spolupracovali s nemeckou kontrarozviedkou Abwehr II. Počas vojny ukrajinskí nacionalisti (banderovci) voľne „prúdili“, ako cez komunikačné tepny, z trestných oddielov ukrajinskej polície do radov UPA a späť. Len v roku 1944 dostali od nacistov viac ako 700 mínometov, 10 tisíc ťažkých a ľahkých guľometov, 100 tisíc ručných granátov, 300 poľných rádiových staníc, asi 100 prenosných tlačiarní a ďalšie vybavenie

Zverstvá v bieloruskej obci Chatyň spáchal pod dohľadom Nemcov 118. ukrajinský policajný (trestný) prápor, ktorý vznikol v Kyjeve z členov OUN (mnohí z nich sa neskôr stali militantmi UPA). 22. marca 1943 popravcovia obkľúčili Chatyň a podpálili stodolu, do ktorej nahnali všetkých obyvateľov. V ohni zhorelo a bolo dobitých strelami 147 dedinčanov vrátane 75 detí, z ktorých najmladšie malo len 7 týždňov.

V lete 1943 jednotky UPA zorganizovali rozsiahle etnické čistky (genocídu) poľského obyvateľstva vo Volyni a Haliči. Podľa poľských historikov len v júli 1943 bolo zlikvidovaných najmenej 40 tisíc poľských civilistov. V jednom z dokumentov sovietskej rozviedky z leta 1943 sa uvádza:

„Agent skupiny NUD, ktorý sa vrátil z mesta Vladimir-Volynskij, informoval, že 18. júla toho roku bol očitým svedkom toho, ako ukrajinskí nacionalisti-banderovci masovo vyvražďovali poľské obyvateľstvo žijúce v meste Vladimir-Volynskij. Počas bohoslužieb v kostoloch zabili banderovci v uliciach mesta 11 kňazov a do 2000 Poliakov. Nemecká posádka, polícia a kozáci v počte 600 ľudí nezasiahli proti masakru Poliakov...“

Zverstvá banderovských katov na Poliakoch, Rusoch a Židoch sa niekedy nedajú opísať slovami. Krutosť šokovala dokonca aj očitých svedkov, ktorí videli najstrašnejšie scény hitlerovkých zločinov.

Podľa prepočtov súčasných historikov sa obeťami „Volynského masakru“ stalo okolo 120 tis. ľudí.

V Encyklopédii holokaustu sa uvádzajú suché štatistické údaje: z 2 miliónov 700 tis. Židov, ktorí žili pred vojnou na území Ukrajinskej SSR, okupanti a ich komplici - ukrajinskí nacionalisti zlikvidovali približne 1 milión 550 tisíc ľudí.

Zločiny banderovcov pokračovali aj po Veľkej vlasteneckej vojne. Oficiálne údaje orgánov MGB-MVD (ministerstva štátnej bezpečnosti – ministerstva vnútra) svedčia o tom, že na území západných oblastí Ukrajiny v rokoch 1945–1953 členovia UPA spáchali 14 424 diverzných a teroristických činov. V rokoch 1948-1955 zabili 231 predsedov kolchozov, 436 pracovníkov okresných výborov a aktivistov a 50 kňazov. Celkovo banditi UPA zabili po vojne 30 až 40 tisíc ľudí.

Dnes na Ukrajine za neonacistického režimu v Kyjeve oslavujú členov OUN-UPA ako „hrdinov“.

 4.4. Ideológia ukrajinského nacionalizmu v 40. – 80. rokoch 20. stor.

Napriek tomu, že sovietskym tajným službám sa podarilo rozdrviť OUN-UPA začiatkom 50. rokov, ideológia banderovcov nikam nezmizla. Prežila medzi tými, ktorí stihli ujsť do zahraničia, usadili sa tam pod falošným menom a v starobe zomreli v západných krajinách v „teplej posteli“. V Kanade, Nemecku, Veľkej Británii, USA banderovci prežili ako bacily v skúmavkách a čakali, kedy príde ich čas.

Západné spravodajské služby kooptovali ukrajinských emigrantov do svojich spravodajských služieb, spravili z nich „civilných“ občanov a preformátovali ich združenia na „ukrajinské“ kluby. Niektorí banderovci sa začali nazývať „Zahraničné jednotky OUN“, pričom zdôrazňovali, že sú súčasťou organizácie, ktorej jadro by sa malo nachádzať na Ukrajine.

Rasizmus a nenávisť k Rusom, Poliakom a Židom sa pestovala aj medzi bývalými banderovcami, ktorí boli po roku 1955 prepustení zo sovietskych táborov v súvislosti s tzv. „Chruščovovou amnestiou“. V podstate sa z nich stali „spiaci agenti“, ktorí čakajú, kedy príde ich čas.

Vo svojom rozhovore pre kanál Rusko-1 z 15. mája 2022 riaditeľ Ruského štátneho archívu súčasných dejín I.A. Permiakov hovoril o odtajnených dokumentoch venovaných banderovskej ilegálnej organizácii, ktorá sa v povojnovom období usídlila na západe Ukrajinskej SSR. Ide o hlásenia, správy a tajné listy adresované straníckym orgánom v Kyjeve v 50. až 70. rokoch. V tom čase prišli na Ukrajinu bývalí militanti z OUN-UPA, ktorí boli za N.S. Chruščova amnestovaní. Dokumenty ukazujú, že vedúci predstavitelia Komunistickej strany Ukrajinskej SSR pred nimi prakticky zatvárali oči.

Na začiatku vlády V. V. Ščerbického na Ukrajine (prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajinskej SSR v rokoch 1972-1989) prichádzali do Kremľa jeho správy o oživení nacionalistických prvkov v republike. V apríli 1973 prišlo oznámenie, že viac ako 40 emisárov zahraničných nacionalistických centier navštívilo Kyjev a ďalšie mestá. Na druhej strane sa Ščerbickij domnieval, že situácia na západnej Ukrajine je pod kontrolou a nie je žiaden dôvod na obavy. Ale bolo to naozaj tak?

Dnes chápeme, že vedenie Ukrajinskej SSR zatajovalo pred Moskvou skutočný rozsah rastu nacionalizmu v republike. Akékoľvek informácie o existencii banderovského ilegálneho hnutia, ktoré by mohli kompromitovať sovietsku Ukrajinu, sa schovávali do trezoru. Ani história o zverstvách OUN-UPA počas vojny nebola potrebná. Prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajinskej SSR bol teda proti odhaleniu pravdy o účasti ukrajinských vykonávateľov popráv na vyhladení dediny Chatyň v Bielorusku. V roku 1986 fakticky zakázal akékoľvek publikácie o chatynskom katovi G. Vasiurovi, ktoré odhalila KGB ZSSR.

Medzitým „spiaci“ banderovci (v Ukrajinskej SSR a v zahraničí) čakali, kedy nadíde ich čas. A ten prišiel so začiatkom perestrojky a rozpadom ZSSR. Potom títo starí vrahovia a ich mladí potomkovia spolu s „emisármi“, ktorí prišli zo západných krajín, začali preberať moc na západnej Ukrajine a čoskoro sa ocitli v Kyjeve. Tam pokračovali v špinavej práci, ktorú začali ich ideologickí predkovia. Na Ukrajine sa opäť začali hlasno ozývať nacistické heslá: „Ukrajina nadovšetko“; "Sláva Ukrajine - hrdinom sláva!" „zabi Rusa“, „smrť Moskaľom“.

4.5. Rozvoj Ukrajinskej SSR v 20. – 80. rokoch 20. storočia

Ukrajinská SSR sa spolu s ruskými územiami, ktoré boli pričlenené v období sovietskej moci, stala jednou z najrozvinutejších republík ZSSR. Takmer celá krajina zabezpečovala priemyselný, poľnohospodársky a kultúrny rast sovietskej Ukrajiny.

Uvedieme iba niektoré číselné údaje a fakty:

- Do polovice 80. rokov na územiach Ukrajinskej SSR vzrástol priemysel v porovnaní s rokom 1913 100-krát; poľnohospodárska výroba – 3,5-krát;

- V období sovietskej moci sa vytvorili nové priemyselné odvetvia: výroba traktorov, výroba obrábacích strojov, výroba nástrojov, elektrotechnika, továrne na výrobu lietadiel a automobilov atď.;

- Bol vytvorený výkonný palivovo-energetický komplex, založený na ťažbe a spracovaní nerastných surovín;

- Ťažba uhlia sa obzvlášť rýchlo rozvíjala v Doneckej panve. Ťažba plynu sa začala na ľavom brehu (Dnepra) a v podkarpatskej oblasti. Ale nedostatok tohto paliva pre rastúci priemysel Ukrajinskej SSR viedol k vybudovaniu plynovodu z RSFSR, cez ktorý sa plyn dodával na Ukrajinu;

- Výroba elektriny v Ukrajinskej SSR sa za obdobie sovietskej moci zvýšila 400-krát. Robotníci a inžinieri z celého ZSSR postavili tepelné, vodné elektrárne vrátane významnej vodnej elektrárne DneproGES. Boli postavené a uvedené do prevádzky atómové elektrárne vrátane: Záporožskej AE;

- V železorudnej panve Krivoj Rog a Kremenčug sa rýchlo rozvíjalo hutníctvo železa. Ukrajinská SSR vyrábala asi 40 % liatiny a 38 % ocele a valcovaných výrobkov v rámci ZSSR. Väčšina z toho bola vyrobená na Donbase a v Novorusku;

- Aktívne sa rozvíjalo strojárstvo. Sovietska Ukrajina sa podieľala na vytvorení bojových a vesmírnych rakiet, výkonných lietadiel pre vojenské a civilné letectvo (KB Antonova), mnohých modelov moderných zbraní, vrátane jadrových zbraní;

- Na základe rozvinutého poľnohospodárstva v Ukrajinskej SSR sa vytvoril silný agropriemyselný komplex, potravinársky priemysel a výroba hnojív. Úroda obilia na hektár sa od roku 1940 do roku 1980 výrazne, dvojnásobne zvýšila. Početný stav dobytka sa za rovnaké obdobie zvýšil jedenapolkrát, ošípaných dvojnásobne;

- V Ukrajinskej SSR sa zachovávala a rozvíjala miestna kultúra, ľudová tvorba a umenie. Vznikali nové divadlá a múzeá. Republiková kinematografia bola známa nielen v ZSSR, ale na celom svete. Filmové štúdio A.P. Dovženka natáčalo filmy, ktoré mali veľký úspech na mnohých festivaloch. Medzi nimi je aj ikonický film „Iba starci idú do boja“, „Bumbaraš“, „Aty-baty, šli vojaci“, „Lety vo sne a v skutočnosti“ a ďalšie;

- Kultúra a školstvo v Ukrajinskej SSR boli účelovo „ukrajinizované“, ako bolo uvedené vyššie. Do polovice 80. rokov 20. storočia vyučovanie v ukrajinčine prebiehalo na 82 % škôl v republike. Kým na konci 19. stor. v maloruských guberniách vyšlo len niekoľko desiatok kníh v ukrajinskom jazyku, tak v roku 1972 vyšlo v Ukrajinskej SSR 9,5 tisíc knižných titulov, z toho ¾ v ukrajinskom jazyku. V 70. rokoch 20. storočia v republike vychádzalo 70 % novín v ukrajinčine. Občanov Ukrajinskej SSR sa však nepodarilo úplne preformátovať. Prevažná väčšina jej obyvateľov naďalej hovorila a komunikovala v každodennom živote v ruštine.

- V roku 1919 bola založená Akadémia vied Ukrajinskej SSR. V tom čase mala len 140 zamestnancov. Do polovice 80. rokov 20. storočia Akadémia vied Ukrajinskej SSR združovala už 78 vedeckých inštitúcií, v ktorých pracovalo 82-tisíc ľudí. Bolo medzi nimi 345 akademikov a členov korešpondentov a viac ako 7,5 tisíca doktorov a kandidátov vied.

- Vďaka tomu, že I.V. Stalin trval v roku 1945 na plnoprávnom členstve Ukrajinskej SSR (spolu s Bieloruskou SSR) v OSN, republika mala svoj hlas vo svetovej medzinárodnej organizácii. Ukrajinská SSR sa podieľala aj na práci 70 medzinárodných organizácií.

Stačí uviesť len zopár mien, ktoré sú všeobecne známe v histórii našej krajiny:

Maršal Sovietskeho zväzu Semion Timošenko (1895-1970) – narodil sa v obci Orman v Besarabskej gubernii (dnes Odeská oblasť). Ľudový komisár obrany ZSSR (máj 1940 - júl 1941), dvojnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu, nositeľ radu „Víťazstvo“;

Maršal Sovietskeho zväzu Andrej Jeremenko (1892-1970 – narodil sa v Starobeľskom újezde v Charkovskej gubernii. Počas Veľkej vlasteneckej vojny velil armádam a frontom, bránil Stalingrad, oslobodzoval Československo, Hrdina Sovietskeho zväzu;

Maršal Sovietskeho zväzu Pavel Batickij (1910-1984) – pôvodom z Charkova. Počas vojny velil rôznym jednotkám, prešiel cez Dneper. Po vojne bol vrchným veliteľom protivzdušných obranných síl krajiny. Hrdina Sovietskeho zväzu;

Maršal Sovietskeho zväzu Rodion Malinovskij (1898-1967) – narodil sa v Odese. Počas vojny velil frontu. Minister obrany ZSSR (1957-1967). Dvojnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu, nositeľ radu „Víťazstvo“;

Armádny generál Ivan Čerňachovskij (1907-1945) - narodil sa v Umanskom újezde v Kyjevskej gubernii. Najmladší frontový veliteľ počas vojny. Dvojnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu. Zahynul počas ofenzívy Východného Pruska 18. februára 1945;

Maršal letectva Ivan Kožedub (1920-1991) –narodil sa v Gluchovskom újezde v Černigovskej gubernii. Pilotné eso, trojnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu. Najproduktívnejší stíhací pilot v spojeneckých vzdušných silách (64 víťazstiev);

Leonid Brežnev (1906-1982) – narodil sa v Kamenskom v Jekaterinoslavskej gubernii. Vodca ZSSR (1964-1982). Prvý (neskôr generálny) tajomník Ústredného výboru KSSZ. Maršal Sovietskeho zväzu. Štvornásobný Hrdina Sovietskeho zväzu, Hrdina socialistickej práce;

Nikolaj Podgornyj (1906-1983) – narodil sa v meste Karlovka v Poltavskej gubernii. Sovietsky straník a štátnik, predseda Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR (1965-1977), člen politbyra ÚV KSSZ (1960-1977), dvojnásobný Hrdina socialistickej práce;

Akademik Akadémie vied ZSSR Boris Paton (1918-2020) – narodil sa v Kyjeve. Vynikajúci sovietsky vedec v oblasti metalurgie a technológie kovov. Kráčal v šľapajach svojho otca Jevgenija Patona, vedca a inžiniera, ktorý pracoval v oblasti zvárania a stavebnej mechaniky. Boris Paton sa stal dvojnásobným Hrdinom socialistickej práce a laureátom Stalinovej a Leninovej ceny.

Všetci títo ľudia mysleli, hovorili, písali po rusky a považovali sa za ľudí ruskej kultúry. Ukrajinská kultúra existovala skôr ako „ľudová“ a prevažne „vidiecka“, nie ako mestská kultúra. Bola a zostáva kultúrou každodenného života bez akýchkoľvek viditeľných úspechov. Prejavilo sa to najmä po rozpade ZSSR, keď sa Ukrajina v podstate ukázala ako hlboko provinčná, ale s ambíciami.

Ľudia pochádzajúci z Ukrajinskej SSR zastávali počas sovietskej éry vedúce funkcie vo všetkých vládnych orgánoch, vo vedení Ozbrojených síl ZSSR, stáli na čele vedeckých inštitúcií a tvorivých tímov.

Ukrajinci, rovnako ako Rusi, Bielorusi, Tatári, Kazachovia, obyvatelia Pobaltia a predstavitelia iných národov Sovietskeho zväzu, mali všetky práva na plnohodnotný život v spoločnom štáte, vrátane práva na jeho riadenie.

 Informačné materiály

„Ukrajnyj a ukrajinnyj“: krajný, pri kraji, nachádzajúci sa na okraji niečoho; vzdialený, pohraničný, hraničný, čo je na ďalekých hraniciach štátu, sibírske mestá sa kedysi nazývali „ukrajnymi“. A mesto Soloveckoj je miesto „ukrajinnoje“, akty. „Ukraj, ukrajna“, oblasť na okraji štátu alebo „ukrajnaja“ hraničná. Latinovia zabrali “ukrajiny“ (okraje) niekoľkých pskovských dedín, zastar. Dokonca do „ukrajiny“ našej krajiny moldavskej, zastar. Na „ukrajine“, na ľadovom mori, zastar. Teraz Ukrajinou nazývajú Malú Rus. „Ukrajek“ m. je pás na okraji niečoho, pruh. „Ukrajiťsia psk.“ zostať, usídliť sa skraja, prísť ku koncu, dokončiť niečo.“

Slovník Daľa. 1882.

Ukrajinský jazyk

Podľa najsmelších odhadov sa spisovný ukrajinský jazyk sformoval až v 19. storočí. A až začiatkom 20. stor. ho uznala veda. Syntetické jazyky boli vtedy v móde: prakticky súbežne s ukrajinským jazykom sa objavil a získal popularitu umelý jazyk esperanto. V rokoch 1907-1909 bol v Kyjeve vydaný štvordielny Slovník ukrajinského jazyka. Základom preň poslúžili umelecké diela, folklór a časopisecké publikácie.

„Koň“ (kôň), ktorý znie ako koň aj po srbsky, aj po bulharsky, sa po ukrajinsky začal nazývať „kiň“. „Kot“ (kocúr) sa začal nazývať „kit“ a aby si kocúra (kota) neplietli so veľrybou (kitom), veľryba (kit) sa začala vyslovovať ako „kyt“. Nádcha – to je nežiť, dáždnik – „rozčipirka“. Ukrajinskí filológovia neskôr nahradili „rozčipirku“ „parasoľkou“ (z francúzskeho parasol).

V posledných desaťročiach sa všeobecné slovanské a medzinárodné slová nahrádzajú umelo vytvorenými, štylizovanými podľa ľudových lexém. V dôsledku toho sa „lift“ stal „pidjomnikom“, percento – „vidsotkom“, prevodová skriňa – „skriňkoj perepichunciv“. Zintenzívňuje sa preberanie slov z cudzích jazykov, najmä z anglického – napr. „karta“ (mapa) sa stala mapou (z angl. map).

Rusíni sú slovanská etnická skupina na západoruských územiach, ktorí sa v stredoveku ocitli pod nadvládou Poľska (haličskí Rusíni) a Rakúsko-Uhorska (karpatskí Rusíni). Počas prvej svetovej vojny Rusíni radostne vítali postupujúcu Ruskú armádu. Keď v júni 1915 ruské vojská odišli z Haliča, začali sa masové represie obyvateľstva. V máji 1917 sa v Petrohrade konalo zhromaždenie utečencov z Haličskej, Bukovinskej a Uhorskej Rusi, ktorí vo svojej rezolúcii žiadali o začlenenie týchto zemí do Ruska na základe práva na sebaurčenie.

 Citáty

„Spustošenie Dneperskej Rusi, ktoré sa začalo v 12. storočí, sa dokončilo v 13. storočí tatárskym pogromom v rokoch 1229-1240. Odvtedy sa starodávne oblasti tejto Rusi, kedysi tak husto osídlené, nadlho zmenili na pustatinu so skromným zvyškom bývalého obyvateľstva... Ruská národnosť, ktorá sa formovala v prvom období, sa počas druhého roztrhla na dve časti. Veľká väčšina ruského ľudu, ktorá sa stiahla pred obrovským vonkajším nebezpečenstvom z dneperského juhozápadu k Oke a hornej Volge, tam pozbierala svoje rozbité sily, zosilnela v lesoch stredného Ruska, zachránila svoju národnosť a keď sa vyzbrojila silou zjednoteného štátu, opäť prišla na dneperský juhozápad, aby najslabšiu časť ruského ľudu, ktorá tam zostala, zachránila pred cudzím útlakom a vplyvom.

V.O. Kľučevskij – „Kurz ruských dejín“. 16. lekcia

„Hajtman Mazepa ako historická osobnosť nebol predstaviteľom žiadnej národnej myšlienky. Bol to egoista v plnom zmysle slova. Výchovou a spôsobom života Poliak sa presťahoval do Malorusi a urobil si tam kariéru tým, ako sme videli, že sa pochleboval moskovským úradom a nezastavoval sa pred žiadnymi nemorálnych spôsobmi. Najpresnejšia definícia tejto osoby bude, keď povieme, že to bola stelesnená lož. Všetkým klamal, všetkých oklamal, aj Poliakov, aj Malorusov, aj cára, aj Karola, každému bol ochotný škodiť, akonáhle sa mu naskytla možnosť získať pre seba výhodu alebo vyviaznuť z nebezpečenstva.“

N.I. Kostomarov „Mazepa“

„Ďaleko od ukrajinského kraja, prejdúc cez Poľsko, okolo ľudnatého mesta Lemberg, idú za sebou rady vysokých hôr ... Ešte pred karpatskými horami začuješ ruskú reč a za horami ešte sem-tam zaznie akoby rodné slovo; ale tam už ani viera nie je tá, ani reč nie je tá.“

N.V. Gogoľ

Taras Buľba: „Nie, bratia, milovať tak, ako ruská duša, milovať nielen rozumom ... ale všetkým, čo Boh dal, čo len v tebe je... nie, nikto tak milovať nedokáže!“

N.V. Gogoľ

„Bol to nezvyčajný prejav ruskej sily ... Nebolo remesla, ktoré by neovládal kozák, opraviť koč, drviť pušný prach, kováčsku, zámočnícku prácu, ... bezuzdne hýriť, piť a lumpovať, ako to dokáže iba Rus – to všetko bolo v jeho silách.“

N.V. Gogoľ

„Poznám a mám rád Ševčenka ako krajana a nadaného umelca, aj mne samotnému sa podarilo čo-to mu pomôcť pri prvom usporiadaní jeho osudu ... Zahubili ho však naši mudrlanti, keď ho nahovorili na diela, ktoré mali ďaleko k jeho skutočnému talentu. Oni všetci ešte dožúvajú európske, dávno vyhodené žuvačky. Rus a Malorus, to sú duše dvojičiek, ktoré sa navzájom dopĺňajú, spriaznené a rovnako silné.“

N.V. Gogoľ – o Tarasovi Ševčenkovi a jeho básňach.

Zo spomienok spisovateľa G.P. Danilevského (1829-1890)

„Maloruský jazyk nie je nič viac ako jedno z nárečí ruského jazyka ... tvorí jeden celok s ostatnými ruskými nárečiami.“

T.D. Florinskij, člen-korešpondent Cárskej akadémie vied (1898) pre Oddelenie ruského jazyka a krásnej literatúry.

„Všetky tie nárečia a dialekty doposiaľ zostávajú len odtienkami toho istého nárečia a svojou odlišnosťou ani najmenej nenarúšajú jednotu ruského jazyka a národa.“

I.I. Sreznevskij, akademik Petrohradskej AV (1812-1880)

„V súčasnosti sa živý ruský jazyk delí na nárečie veľkoruské, bieloruské a maloruské. Pritom prostý ľud tieto názvy nepozná...“

B.M. Ľapunov, akademik AV ZSSR (1862–1943).

„Maloruský jazyk nikdy neexistoval a napriek všetkým snahám ukrajinofilov doteraz neexistuje. V množstve dialektov juhozápadného kraja existujú spoločné odtienky, z ktorých sa, samozrejme, umelo dá vymyslieť samostatný jazyk rovnako, ako sa dá zosmoliť samostatný jazyk dokonca aj z kostromského alebo riazanského dialektu.“

M.N. Katkov (1818-1887, filológ, vydavateľ, publicista. „Zhoda záujmov ukrajinofilov s poľskými záujmami“// Moskovské správy. 1863. č. 136

„Či je to jeden národ: Malorusi, Veľkorusi a Bielorusi, tieto tri vetvy ruského národa ... Nezabúdajte: v našej ruskej národnej frakcii je 37 Veľkorusov, 35 Malorusov a 15 Bielorusov... Páni, priamo potvrdzujem v odpovedi na slová člena Štátnej dumy Miľukova, že  ... Malorusi aj Bielorusi sami seba nenazývajú ani Malorusmi, ani Bielorusmi. Keď sa ho spýtate, kto je, odpovie – ja som Rus.“

V.A. Bobrinskij, poslanec Štátnej dumy Ruska, 1907-1912.

„Akúkoľvek ukrajinofilnú propagandu odmietame, lebo nikdy sme sa nepovažovali a nepovažujeme sa za neruských a nech by sa akokoľvek prefíkane úslužní páni snažili ... vzbudiť v nás pocit odlišnosti od  Veľkorusov, nepodarí sa im to. My, Malorusi aj Veľkorusi, sme ruskí ľudia.“

M.S. Andrijčuk, poslanec Štátnej dumy Ruska, 1907-1912.

 .

„Hajtman. Už dávno som chcel dať do pozornosti vám a ostatným pobočníkom, že treba hovoriť po ukrajinsky. To je predsa nehoráznosť! Ani jeden z mojich dôstojníkov nehovorí jazykom krajiny, čo pôsobí veľmi negatívnym dojmom na ukrajinské jednotky. Hovorím láskavo.

Šervinskij. Vykonám, Vaša jasnosť. Službukonajúci pobočník kornet ... knieža ... (bokom) Čerthovie, ako sa povie „knieža“ po ukrajinsky! ... Dočerta! (nahlas) Novožiľcev, dočasne vykonávajúci funkciu ... Myslím ...mýslim ... dumem ...

Hajtman. Hovorte po rusky!

Šervinskij. Vykonám, Vaša jasnosť. Kornet knieža Novožiľcev, službukonajúci predo mnou zjavne náhle ochorel a odišiel domov ešte pred mojím príchodom ...“

„... – Ja by som vášho hajtmana, - kričal starší Turbin, - za zriadenie tejto milučkej Ukrajiny obesil ako prvého! Nech žije slobodná Ukrajina od Kyjeva po Berlín! Polroka sa vysmieval ruským dôstojníkom, posmieval sa nám všetkým. Kto zakázal vytvorenie ruskej armády? Hajtman. Kto terorizoval ruské obyvateľstvo týmto odporným jazykom, ktorý na tomto svete ani neexistuje? Hajtman. Kto vypestoval túto čvargu s chvostami na hlavách? Hajtman. A teraz, keď prišiel na psa mráz, tak začali vytvárať ruskú armádu?“

Michail Bulgakov (nar. V Kyjeve). Dni „Turbinovcov“.

„Nikdy nezabudneme na Igora Pobirčenka, veliteľa tanku T-34, ktorý spoločne s posádkou ako prvý prelomil brány Osvienčimu; všetci vojaci útočného práporu 100. ľvovskej divízie, ktorí vstúpili do tábora pod vedením Poltavčana židovského pôvodu Anatolija Šapira. Spolu s vojakmi 322. divízie 1. ukrajinského frontu oslobodili tábor.“

Ukrajinský prezident V. Zelenskij na podujatiach venovaných 75. výročiu oslobodenia Osvienčimu.

Informatívne:

100. ľvovská dizízia dostala svoj názov po tom, ako sa vyznamenala v bojoch za oslobodenie Ľvova. Bola vytvorená v r. 1942 vo Vologde. 322. žitomirská strelecká divízia bola vytvorená v r. 1941 v Gorkovskej oblasti, svoj názov dostala za to, že sa vyznamenala v bojoch za oslobodenie Žitomira. 1. ukrajinský front bol vytvorený v r. 1943 premenovaním Voronežského frontu.

„Jednotná ukrajinská mentalita vo svojej podstate neexistuje. Platí to dokonca aj pre etnických Ukrajincov. Zatiaľ čo obyvateľstvo strednej a východnej Ukrajiny sa nachádza v lone tradičného pravoslávia a inklinuje k Rusku a k ďalším slovanským krajinám byzantsko-pravoslávneho civilizačného systému, väčšina obyvateľstva západnej Ukrajiny je katolícka, nachádza sa vo sfére rímskokatolíckeho kultúrneho vplyvu. Samostatnú skupinu tvoria obyvatelia juhovýchodnej Ukrajiny, ktorí majú historicky a etnokultúrne bližšie k Rusom, než k západným Ukrajincom.

P.P. Toločko, akademik NAV Ukrajiny. Ukrajina medzi Ruskom a Západom: historicko-publicistické eseje. Petrohrad, 2018.

Z textu príhovoru Vladimíra Putina k občanom Ruska 24. februára 2022 o začiatku špeciálnej vojenskej operácie

„Jej cieľom je obrana ľudí, ktorí boli osem rokov vystavení zneužívaniu, prenasledovaniu a genocíde zo strany kyjevského režimu. A za týmto účelom sa budeme usilovať o demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny, ako aj o vydanie súdu tých, ktorí spáchali početné krvavé zločiny proti civilnému obyvateľstvu, vrátane občanov Ruskej federácie

Naše plány pritom nepočítajú s okupáciou ukrajinských území. Nemáme v úmysle nikomu nič nasilu vnucovať... Základom našej politiky je sloboda, sloboda voľby pre každého samostatne určovať svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí. A považujeme za dôležité, aby toto právo – právo voľby – mohli využívať všetky národy žijúce na území dnešnej Ukrajiny, všetci, ktorí to budú chcieť...“

Z prejavu Vladimíra Putina na slávnostnom podpísaní dohôd o vstupe do Ruskej federácie Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, Záporožskej a Chersonskej oblasti 30. septembra 2022

„Bojisko, na ktoré nás povolal osud a história, je bojiskom za náš národ, za veľké historické Rusko, za budúce generácie, za naše deti, vnúčatá a pravnúčatá. Musíme ich brániť pred zotročením, pred príšernými experimentmi, ktorých cieľom je dokaličiť ich vedomie a duše. Dnes bojujeme, aby nikoho nikdy nenapadlo, že Rusko, náš ľud, náš jazyk, našu kultúru možno vziať a vymazať z dejín. Našimi hodnotami sú ľudomilnosť, milosrdenstvo a súcit... Občania Doneckej a Luganskej ľudovej republiky, Záporožskej a Chersonskej oblasti si vybrali - byť so svojím ľudom, byť so svojou vlasťou. „Pravda je na našej strane, Rusko je na našej strane!“