Slobodu pre Černáka? Facka pre pozostalých, hovorí syn jednej z obetí
16 | 05 | 2025 I Jár Rohar

V deväťdesiatych rokoch stačilo zmiznúť — a životy rodín sa rozpadli na desaťročia. Prípad Jozefa Filipa, ktorého zavraždil Mikuláš Černák, patrí medzi najbrutálnejšie zločiny tohto obdobia. Jeho telo ležalo roky zakopané v lese, zatiaľ čo jeho najbližší žili v neistote, zúfalstve a každodennom strachu.

Dnes, keď sa verejne diskutuje o možnosti Černákovho prepustenia, jeho rodina prežíva druhé kolo traumy. Zasiahol ich nielen návrat prípadu do verejného priestoru, ale aj spôsob, akým sa zo sériového vraha stala v očiach mnohých filmová postava — takmer hrdina. Vznik dvoch celovečerných filmov zameraných na postavu masového vraha považujú pozostalí po obetiach za morálne zlyhanie spoločnosti. Je to dôkaz, že senzácia dnes často víťazí nad súcitom. „Obete Mikuláša Černáka si zaslúžia pokoj,“ hovorí syn Jozefa Filipa.

V tomto otvorenom a silnom rozhovore opisuje, ako vyzeral život v tieni neistoty, čo prežívali, keď sa konečne dozvedeli pravdu — a čo v rodine zanechala brutalita deväťdesiatych rokov, ktorá sa nedá zabudnúť ani odpustiť. S Jozefom Filipom mladším sa rozprával Ján Rohár.

Ako ovplyvnila vašu rodinu vražda Jozefa Filipa, ktorú vykonal Mikuláš Černák?

Po vražde nášho otca sa nám život po spoločenskej i rodinnej stránke veľmi zmenil. Vzhľadom k tomu, že po našom otcovi bolo vyhlásené celoštátne pátranie, nemohla si naša mama nárokovať vlastne na nič. Žiadny vdovský dôchodok, žiadne sirotské dôchodky. Na odškodné od štátu sme taktiež nemali a nemáme nárok, nakoľko v dobe spáchania vraždy nebol v platnosti príslušný zákon o odškodnení obetí trestných činov. Keďže sme otca nemohli vyhlásiť za mŕtveho, žili sme niekoľko rokov len z platu našej mamy. Žili sme síce skromne, ale slušne. Celú dobu sme vôbec nevedeli, čo je s ním. Istý čas sme sa domnievali, že emigroval do Nemecka, kam často cestoval. Počas desiatich rokov sme mali v našej domácnosti pravidelné návštevy zo strany štátnej polície. Trvalo takmer 14 rokov, kým nášho otca nakoniec našli. Nemusím snáď hovoriť, ako reagovali na tieto pravidelné návštevy uniformovaných príslušníkov štátnej polície naši susedia či známi... Hlavne naša mama tým veľmi psychicky utrpela, čo sa následne odrazilo na jej celkovom zdravotnom stave.

Ako si spomínate na chvíľu, keď ste sa definitívne dozvedeli o osude vášho otca?

O tom, čo sa stalo môjmu otcovi, som sa dozvedel asi v roku 2006 alebo 2007, už si presne nespomínam. Prišli vtedy za mnou dvaja vyšetrovatelia Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Myslím, že jeden z nich bol aj pán Ivan Ševčík. Musím povedať, že veľmi citlivo a ľudsky mi vysvetlili, že je veľmi pravdepodobné, že našli telo môjho otca a požiadali ma o vzorku DNA. Následne sa ich prognóza potvrdila a prostredníctvom už dnes nebohého brata môjho otca nám oznámili, že sa skutočne jedná o telo môjho otca Jozefa Filipa s tým, že k jeho vražde sa mal priznať Mikuláš Černák. Bol to pre mňa a moju rodinu emocionálne silný zážitok, pretože sme sa dozvedeli, že a akým spôsobom bol otec popravený. Vo všetkých masmédiách sa objavili vtedy fotografie otvoreného hrobu s pozostatkami môjho otca. Taký pohľad na svojho rodinného príslušníka neprajem nikomu...

Ako ste vnímali prácu vyšetrovateľov? Boli ste súčasťou súdneho procesu? Mali ste možnosť niečo povedať?

V tej dobe sa tohto prípadu ujal za našu rodinu spomínaný, dnes už nebohý brat môjho otca. Podal nám len základné, strohé informácie o tom,    čo sa stalo, a že z vraždy bol obvinený M. Černák. Čo sa týka samotného súdneho procesu, tak jeho súčasťou sme už potom neboli. Nikoho sme už nezaujímali... Prípad sme sledovali tak ako ostatní ľudia len prostredníctvom médií. Prácu vyšetrovateľov a hlavne pána Ševčíka vnímam veľmi pozitívne. Veľmi oceňujem, že sa nebáli a aj v čase, kedy im v podstate išlo o ich životy, sa postarali o uzatvorenie tohto ohavného prípadu. Ako dobre vieme, v deväťdesiatych rokoch mnoho príslušníkov polície kolaborovalo s mafiou a boli jej priamou súčasťou. Práve preto oceňujem prácu poctivých vyšetrovateľov.

Ako vnímate medializáciu prípadu a pozornosť okolia?

Po tom, ako sa Mikuláš Černák priznal k vražde môjho otca Jozefa Filipa, sa síce jedna etapa života našej rodiny uzatvorila, no začala iná, o nič príjemnejšia. Médiá boli plné fotografií z miesta činu, kde bolo zakopané telo nášho otca. Odfotografované pozostatky tela boli zverejnené v takmer každom slovenskom denníku a do dnešného dňa sa dajú dohľadať na internete. Pozornosť nášho okolia sa v pravidelných intervaloch, ako s touto kauzou prichádzajú médiá, obracia na našu rodinu dodnes. Moja mama zvykne hovorievať, že už nikdy nebudeme mať pokoj... Žije celý život v podvedomom strachu, ktorého sa už nikdy nezbaví.

Kontaktoval vás niekedy niekto z filmárov? Chceli ste byť vypočutí?

V roku 2020 som sa dozvedel o plánovanom filme o M. Černákovi. Sám som sa rozhodol písomne kontaktovať priamo scenáristu. Požiadal som ho, aby ma kontaktoval v prípade, že sa vo filme má objaviť aj postava môjho otca. Vysvetlil som mu, že nechcem, aby bol môj otec vykreslený nesprávne a jednostranne. Pán scenárista mi vtedy odpísal, že má záujem o rozhovor. K rozhovoru nakoniec nedošlo, pravdepodobne asi preto, že sa téme môjho otca vo filme nevenoval. Za to, že sa vo filme neobjavila postava môjho otca, som veľmi rád a vďačný. Myslím si, že mŕtvi, a obzvlášť obete M. Černáka, potrebujú už pokoj a odpočinok. Samotný film som nevidel a ani ho vidieť nechcem.

Ako vníma vaša rodina žiadosť o prepustenie Mikuláša Černáka z výkonu trestu odňatia slobody, prípadne, že by malo dôjsť k jeho podmienečnému prepusteniu?

Naša rodina považuje samotnú žiadosť o prepustenie, ako i jeho prípadné prepustenie, za facku a výsmech všetkým pozostalým po obetiach tohto masového vraha. Už samotné natočenie dvoch celovečerných filmov o tomto indivíduu sme vnímali veľmi negatívne. Považujeme za nemorálne aj sympatizovanie časti verejnosti s týmto človekom. Samotný film k tomu len dopomohol, nakoľko hlavne mladšia generácia deväťdesiate roky nezažila a vníma film a samotnú osobu Mikuláša Černáka len ako senzáciu.

Taktiež si nevieme ani len predstaviť, že by sme sa s týmto človekom mali v reálnom živote stretnúť na ulici, v reštaurácii alebo kdekoľvek inde. Pri stretnutí s týmto človekom by prvé, na čo by som myslel, bolo to, ako chladnokrvne skákal so svojimi kumpánmi po hlave môjho - v tom momente možno ešte živého otca. Mal by som pred očami roztrieštenú lebku môjho otca, ktorá bola nájdená v plytkom hrobe niekde v lese. Mal by som pred očami to, ako objíma Milana Reichela a praje mu všetko najlepšie k narodeninám so slovami, že darček leží v jame... Darček v podobe rozstrieľaného tela môjho otca.

Považujeme za nonsens, že vôbec niekto uvažuje o prepustení človeka, ktorý má na svedomí desiatky ľudských životov. Životov, ktoré zhasli obzvlášť brutálnymi spôsobmi. Spôsobmi, ktoré možno porovnať s praktikami v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny. Dôkazy o týchto zverstvách už len ticho spia v tisícstranových spisových zväzkoch v súdnych archívoch.

A po tomto všetkom dnes niekto uvažuje nad tým, že by sa človek, ktorý má toto všetko na svedomí, mal objaviť na slobode. Že si bude môcť kúpiť letenku do Karibiku a bude si môcť užívať zvyšok svojho života niekde s úsmevom na tvári a pohárikom v ruke. Že si pre zmenu nekúpi tigra, ale pumu a my sa budeme len bezmocne prizerať, ako si užíva pozornosť domácich a zahraničných médií. Budeme sa prizerať, ako sa z neho pomaly, ale isto, stáva úspešný influencer a „celebrita“ so stovkami tisíc fanúšikov jeho internetového profilu... A ľudia mu budú nakoniec ešte tlieskať, lebo to, čo sa stalo, už bude len dávnou minulosťou a na jeho ohavné skutky bude spomínať už len čoraz menšia skupina pamätníkov a pozostalých po obetiach.

Čo by ste povedali o svojom otcovi ako o človeku? Aký bol, čo vám po ňom najviac chýba?

V čase, keď sa náš otec „stratil“ som mal desať – jedenásť rokov. Niekto by si mohol pomyslieť, že čo je to za vek, ale ja si na toto obdobie veľmi dobre pamätám. Spomínam si veľmi dobre aj na môjho otca. Na jeho hlas, výraz tváre, jeho temperament. Bol to tvrdý chlap ale dokázal byť aj láskavý a citlivý. Miloval spoločnosť a spoločnosť zasa jeho. V dobe, kedy sa udiali všetky tie udalosti okolo môjho otca, mal tridsať rokov. Dokončil inžinierske štúdium na Vysokej vojenskej technickej škole v Liptovskom Mikuláši. Bolo to v období, kedy padla železná opona a naša krajina vhupla rovnými nohami do tvrdého kapitalizmu. Otec odišiel od vojska a chcel začať podnikať. Všetko malo však veľmi rýchly spád. V priebehu asi troch či štyroch rokov sa zoznámil v Liptovskom Mikuláši s určitými osobami, ktoré ho priviedli až k dnes už notoricky známym osobám popradského a banskobystrického podsvetia. Vidina rýchleho zárobku a zabezpečenia rodiny bola však v jeho prípade silnejšia ako pud sebazáchovy. Sú určité indície, že počas tohto obdobia bol zároveň policajným informátorom, o čom svedčí aj dôvod, prečo bol nakoniec popravený.

A čo mi po ňom najviac chýba? No, odpoveď je jednoduchá. Chýba mi otec ako taký, otec, ktorý sa o vás v detstve postará. Otec, ktorý vám poradí. Chýba mi otec, ktorému sa pochválite s prvými úspechmi, ale aj otec, za ktorým zájdete, keď si v živote neviete s niečím poradiť...

Chceli by ste na záver ešte niečo odkázať?

Na záver už len vyjadrím za našu rodinu nádej, že spravodlivosť, empatia a ľudský rozmer zvíťazí v tejto absurdnej kauze s názvom „prepustenie Černáka“.

Ďakujem za rozhovor!

Hlas ľudu: Sviňa, Prezidentka, Černák,  „dobrá“ teta Magda a „zlý“ pán Fico
„My vieme rozlíšiť ZLO od DOBRA. My si nemýlime, že ZLO nemôže byť DOBROM. Nie! ZLO nikdy nemôže byť DOBROM! A pravda nikdy nemôže byť klamstvom! To si musia uvedomiť aj tí, ktorí tu dnes nie sú, alebo ktorí zaliezli, alebo dokonca odcestovali do... Čítať ďalej
14 | 05 | 2025 | Mária Škultétyová

Milí čitatelia,

v Hlavnom denníku veríme, že prístup k informáciám má byť slobodný a otvorený pre všetkých. Preto náš obsah nezamykáme za platobné brány, aj keď to znamená, že fungujeme bez veľkých príjmov z predplatného či inzercie.

Ak máte možnosť a chuť podporiť našu prácu, budeme vám úprimne vďační. Vaša podpora nám pomáha:

  1. Zostať nezávislými – nepodliehame tlaku žiadnych oligarchov, politických strán ani záujmových skupín;

  2. Udržať obsah otvorený pre všetkých – aj pre tých, ktorí si platené médiá nemôžu dovoliť;

  3. Ponúkať iný pohľad na svet – už niekoľko rokov prinášame informácie mimo hlavného prúdu.

Podporiť nás môžete zaslaním príspevku na účet:
IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457
(do poznámky prosíme uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodným hlasom.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik

Zdieľať tento článok
Starší článok Novší článok