Vraj sa máme hanbiť. Vraj sa nevieme zasmiať na sebe. Vraj nerozumieme tomu, čo je pokrok. A vraj volíme zle. Takto dnes znie rétorika ľudí, ktorí sa titulujú ako umelci, sociológovia a „hlas spoločnosti“. V diskusii dezinformačného Denníka N (Toto sme chceli?) sa zišla pestrofarebná zmes známych kaviarnikov: herečka Zuzana Fialová, stand-up komik Tomáš Hudák, ďalšia komička známa ako Evelyn a sociológ Dominik Želinský. Ich posolstvo? Slováci sú zmätení, malomyseľní a orientáciu im musia vysvetliť oni – samozvaná elita.
Rozprávači z bubliny
Diskusia mala byť hľadaním odpovedí na otázku, aké je Slovensko. No skôr to pôsobilo ako kolektívna sťažnosť nad tým, že Slováci nie sú takí, ako by si ich kaviareň predstavovala. Dominik Želinský síce uznal, že len 10 až 15 percent ľudí sa výslovne hlási k Rusku. Ale zároveň naznačil, že „zvyšok je v strede“ – čo má vraj znamenať, že ľudia len nevedia, čo chcú. Nie je to práve prejav povýšeneckého paternalizmu? Keď väčšina Slovákov podporuje západnú orientáciu, no zároveň volí inak, ako si to želajú kaviarne, odpoveď je vraj jednoduchá – nerozumejú.
Zároveň sa tu opakuje stará pesnička: tí „na vidieku“ vraj zaostávajú. Tomáš Hudák spomína, ako bol šokovaný, keď zo svojej dediny prišiel do mesta a zistil, že tam ľudia vedia hrať na hudobné nástroje a pozerajú „intelektuálne filmy“. Evelyn si zasa priniesla tenisky Nike do Dolného Kubína a čuduje sa, že jej to bolo smiešne. Málokto si však kladie otázku, prečo je to dôležité – okrem toho, že sa tým opäť podáva obraz „tých druhých“ ako menejcenných.
Výchova národa cez iróniu
Komici ako Evelyn a Hudák si privlastnili právo byť nielen zábavní, ale aj výchovní. Problém je v tom, že ich humor sa často mení na výsmech – z regiónov, z „jednoduchých ľudí“, z viery, z konzervatívnych hodnôt. A keď sa niekto ohradí, nasleduje šok: „My si predsa robíme srandu zo všetkých.“
Je to typická taktika: útočím, ale keď mi niekto odpovie, tvárim sa ako obeť. Aj preto sa Hudák dodnes čuduje, že v Snine nie sú nadšení jeho vtipom o tom, že z mesta odchádzajú ľudia, ktorí si našli prácu. Zasmial sa – ale na druhých. Keď sa druhí zasmejú na ňom, je z toho tragédia.
Slovensko ako diagnóza
Najproblematickejšia časť diskusie však spočíva v tom, že ľudia ako Fialová či Želinský opisujú Slovensko ako krajinu, ktorá stále niečo dobieha, stále niečo nevie, stále niečo nestíha. Vraj „potrebujeme víziu“, lebo inak nevieme, kam kráčame. Ich víziou je, prirodzene, viac Európskej únie, viac aktivizmu, viac feminizmu, viac klimatických festivalov a viac ich samotných vo verejnej debate.
Obyčajní ľudia, ktorí chodia do práce, vychovávajú deti, platia účty a občas si pozrú správy, sú podľa nich málo sebavedomí, nevzdelaní a „uvoľňujú sa len pomaly“. Takto znela aj poznámka o náboženstve – že Slováci sú veriaci „folklórne“, lebo vraj vieru nepraktizujú „dostatočne autenticky“. Tí, čo ešte chodia do kostola, sú podľa Hudáka tí, čo fajčia vonku. A tí, čo neveria, sú len „v štádiu hľadania“.
Kto im dal právo diagnostikovať národ?
Právo hovoriť, kam patríme?
Možno najvypuklejší problém tejto diskusie je v tom, že ľudia, ktorých prácou je byť vtipní, rozprávať príbehy alebo prednášať do mikrofónu, sa dnes stavajú do pozície akýchsi geopolitických navigátorov. Vraj nie sme proruskí, ale nechápeme geopolitiku. Vraj nie sme sebavedomí, ale lebo nemáme „víziu“. A vraj musíme ísť tam, kde je Západ – ale tak, ako si ho predstavuje táto skupina.
Ale kde je rešpekt k tomu, že aj jednoduchý človek vie, čo je preňho dobré? Že skúsenosť, pokora, viera a realita všedného života sú cennejšie než slová z kaviarne? Že Slovensko je síce malé, ale nemusí sa stále za niečo ospravedlňovať?
Slovensko nie je dokonalé. Ale nepotrebuje byť terčom moralizovania od ľudí, ktorí nerozumejú jeho podstate. Potrebuje úctu, nie výsmech. Potrebuje rozvahu, nie paniku. A hlavne – potrebuje menej tých, ktorí z neho chcú spraviť verziu seba samých.
Vážení naši čitatelia
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik