Hoci kresťanstvo na našom území máme už viac, ako tisícročie, zvyky z pohanských - predkresťanských čias v tradíciách našich predkov pretrvávali  ešte aj začiatkom minulého storočia. Naši pra-prarodičia si veľa prírodných javov nevedeli vysvetliť a tak ich pripisovali nadprirodzeným bytostiam.

Nástrahy však temné sily pre ľudí pripravovali doslova na každom kroku - či už v prírode, alebo na cestách. Zvlášť v období medzi Ondrejom (30.11.) a zimným slnovratom (dni okolo Vianoc) boli "nebezpečné". Spôsobovali to najkratšie dni v roku - zlým mocnostiam sa totiž cesty k človeku otvárali hlavne v noci, ktorá bola v týchto dňoch najdlhšia. A tak dnes pre nás rozprávkové bytosti ovládali našich predkov mnohokrát panickým strachom.

Animizmus

Naši predkovia pred príchodom kresťanstva verili na kolobeh života a smrti. Prírodné náboženstvá pokladajú život za cyklus a smrť je konečným štádiom jeho kolobehu. Oslavovala sa rovnako, ako príchod na svet, lebo s ňou duša nezomiera, ale "ide ďalej". Inak tomu nebolo ani u našich slovanských predkov. A tak boli ich príbytky, či okolitý svet, plný rôznych duchov a bájnych bytostí.

Had ako duša prvého gazdu

Duchovia našich predkov sa podľa povier často prevteľovali do zvierat. V dome starých Slovanov, zväčša pod prahom, prebýval had (Dedo, Ditko, Domovíček...). Bol to prevtelený duch otca rodu, toho, kto postavil dom. Preto mu domáci prejavovali úctu, kŕmili ho a rozhodne ho nevyháňali. Negatívnu "povesť" hadovi v našich končinách vytvorilo až kresťanstvo.

Rusalky a víly nie sú to isté

Hoci sa zdá, že rusalka je víla a víla rusalka, nie je tomu tak. Rusalky sú vodné bytosti, kým víly prebývali v lesoch. Podľa etnologičky Kataríny Nadaskej, vlasy rusaliek museli byť vždy vlhké, preto si ich prečesávali mokrým hrebeňom. Ich pomenovanie nemá nič spoločné s národom Rusov, odvodené je od "rusá", teda ryšavá. Boli to zväčša duše mladých dievčat, ktoré spáchali samovraždu, utopili sa, či inak zomreli ešte pred svadbou. Za jasných nocí sedávali na mlynských kolesách a pocestných vábili krásnym spevom, aby ho potom utopili, alebo ušteklili k smrti.

Víly podľa Nadaskej boli duše diev po zásnubách, no pred sobášom. Tie pocestných mládencov krásnym spevom zlákali na lúku, kde s nimi musel tancovať do vysilenia. Mali krásne vlasy, siahajúce až po kolená, no nesmel jej nik vytrhnúť ani jeden vlások - ak sa tak stalo, víla umrela po druhýkrát.

Cestovatelia, pozor na Svetlonosa!

Dengľaví mužíci s tvárou farby ranného oparu a veľkým nosom číhali podľa našich predkov hlavne na okrajoch močiarov. Len čo sa zotmelo, svetlonostovi začal svietiť jeho nos a týmto svetlom lákal pocestných do hlbších močiarov a bažín. tí šli za svetlom jeho nosa v nádeji, že je to obydlie, v ktorom nájde nocľah. Naši predkovia si do nich sprítomňovali duše tých, čo posúvali medze medzi pozemkami, ale aj nepokrstených detí, či ľudí, ktorí zomreli násilnou smrťou. Zbaviť sa ho dalo jednoducho - prežehnaním, či spomienkou na niekoho, s kým ste jedli veľkonočné vajíčko, alebo štedrú večeru.

Po stretnutí s bohynkou túžiť nebudete

Bohynky (boginky, grgalice...) boli škaredí démoni ženského vzhľadu - chlpaté, krivé, nepekné, otrhané. Zameriavali sa na ženy v šestonedelí - tým zamieňali ich zdravé, krásne deti, za neduživé, chorľavé potomstvo. Tie sa podľa etnologičky nevyvíjali normálne, nerástli, zato boli pažravé. 

Banskí pomocníci - permoníci

Škriatkovia s červenou čiapočkou zväčša o sebe dávali vedieť len klopkaním v bani. Keď ich baníci videli, bolo to znamenie blížiaceho sa nešťastia. K baníkom sa však správali podľa toho, ako si oni "obchádzali" ich. Veľakrát im v bani nechávali jedlo, oni sa im za to odvďačili "avízom" blížiaceho sa závalu.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik