Pôvodne sa podľa Zavackej ľudáci snažili túto organizáciu úplne pohltiť a previesť jej činnosť aj s majetkom pod Hlinkovu gardu v podobe gardistickej zdravotníckej služby. „Prežiť ako formálne samostatnej organizácii Červenému krížu paradoxne pomohol vplyv nacistického Nemecka. Tamojší propagandisti si uvedomovali silu tejto značky a rozhodli sa ju zachovať a využívať pre svoje ciele, čo umožnilo argumentovať ´nemeckým vzorom´,“ uviedla. Ubrániť sa však nepodarilo organizáciu dorastu, keďže všetka mládež sa mala vychovávať jednotne v Hlinkovej mládeži. „A to rozhodne nie v univerzálnych humanistických ideáloch Červeného kríža. Aj jeho demokratické vnútorné mechanizmy boli zrušené a do výborov sa na všetkých úrovniach začali tlačiť politickí nominanti. Ústredie bolo pod nátlakom presídlené z Martina do Bratislavy a do vedenia bol dosadený vládny komisár,“ povedala Zavacká.
Kapacity Červeného kríža boli za vojny na Slovensku využívané pri prevádzkovaní „občerstvovacích staníc“ pre vojenské transporty, v ošetrovniach a lazaretoch, niekoľko slovenských sestier bolo vyslaných i do nemocníc na východnom fronte. Do pôsobnosti tejto organizácie tradične patrilo i medzinárodné pátranie po padlých a zajatých. „Udržala sa aj činnosť poradní pre matky s deťmi, domácej ošetrovateľskej služby, staníc prvej pomoci i letných ozdravovní v prírode a postupne pribúdali kapacity pre repatriantov a evakuačné stanice a sklady pre frontových utečencov z východu. To všetko poskytovalo odbojárom možnosti, ako na budúce povstalecké územie už pred koncom leta 1944 nepozorovane koncentrovať zásoby liekov, zdravotníckeho materiálu a nemocničného vybavenia, civilného ošatenia i potravín vhodných pre núdzové hromadné stravovanie,“ uviedla Zavacká. Prezieravé sa podľa pamätníkov ukázalo nahromadenie vtedy zriedkavej potraviny – ryže, v porovnaní so zemiakmi veľmi praktickej na skladovanie, prípravu i prenášanie po horách, navyše bohatej na vitamín B. „Naporúdzi boli aj dlhoročné skúsenosti sestier z terénnej zdravotno-sociálnej práce, keďže bojaschopnosť povstalcov rovnako ako nepriateľská streľba dokázali ohroziť vši, dyzentéria či iné epidémie,“ zdôraznila historička.
Na odhodlaní sestier na povstaleckom území sa podľa Zavackej nepochybne odrážalo dvadsaťročné spoločenské pôsobenie martinského Ústavu M. R. Štefánika, kde sa od roku 1923 v dvojročných kurzoch vzdelávali diplomované sociálno-zdravotné sestry zo širokého okolia a po celý čas sa v ňom udržal humanistický étos jeho zakladateľky Alice Masarykovej, dcéry prezidenta Masaryka.
„Podľa pamätí sestry Anny Knapčokovej len v meste Tisovec nastúpilo do novozriadenej poľnej nemocnice sto sestier, diplomovaných i dobrovoľných. Táto zdravotníčka, ktorá ošetrovala zranených už v prvej svetovej vojne, sa po Božene Mandákovej stala v roku 1965 ako druhá sestra z Povstania nositeľkou najvyššieho medzinárodného sesterského ocenenia, medaily Florence Nightinghalovej. Slovenských sestier, ktoré získali toto ocenenie za svoju činnosť v období vojny, bolo celkovo viac než desať,“ dodala Zavacká.
Dnes si pripomíname 82. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Ozbrojené vystúpenie protifašistického odboja na Slovensku na konci druhej svetovej vojny malo zásadný význam pri obnove Československa a Slovensko sa vďaka SNP zaradilo k víťazným krajinám druhej svetovej vojny. Na jar v roku 1944 silnela na Slovensku činnosť partizánskych skupín a situácia sa vyostrila koncom augusta, po príchode nemeckej armády, s ktorým súhlasil Jozef Tiso. Centrom povstania sa stalo mesto Banská Bystrica a pripravovalo ho odbojové Vojenské ústredie riadené exilovou vládou v Londýne, vytvárajúce povstaleckú armádu (pomenovanú na konci augusta 1944 ako 1. československá armáda na Slovensku) vedenú generálmi Jánom Golianom a Rudolfom Viestom, Slovenská národná rada (SNR) a partizánske jednotky. V SNP tiež bojovali ruskí, rumunskí, ukrajinskí, českí, poľskí, bulharskí, francúzski vojaci i partizáni a príslušníci mnohých ďalších národov. Po potlačení SNP na jeseň 1944 rozpútali nemeckí nacisti v spolupráci s domácimi kolaborantmi na Slovensku teror. Zabíjali nielen partizánov a vojakov, ale vraždili aj civilistov, ženy a deti a vypaľovali celé osady a dediny. Tieto zločiny sú jednou z najťažších kapitol dejín druhej svetovej vojny na Slovensku. Jána Goliana a Rudolfa Viesta zajali 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci. Oboch odvliekli do Nemecka, kde pravdepodobne v apríli 1945 zahynuli v koncentračnom tábore Flossenburg. V roku 1995 im prezident SR Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
Správa z archívu agentúry SITA.
.avif)
