Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Politológ Eduard Chmelár nerozumie nenávisti voči Rusku, ktorú tu predvádzajú mnohí politici. Podľa neho potrebujeme komunikovať s láskavými a mierumilovnými politikmi.
Ferrari čaká na Pohár konštruktérov od roku 2008. Porovnanie čísel ukazuje, ako hlboko Scuderia zaostala za svojou zlatou érou.
Zhnilo Jablko a s ním aj Lucia. Odišla na smetisko dejín. Odišla ta, kam posielala Fica a s ním všetkých, čo o nich písala žlčovité články a posielala im nenávistné listy.
Bratislavskí policajti v sobotu predpoludním zastavili svojpomocne vyrobený kabriolet. Vodič zaplatil pokutu a na mieste mu boli "zhabané" aj tabuľky s EČV.
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Právo na pravdu mesiace varuje pred výstavbou veterných parkov.
Prečo je to tak a čo s tým robiť?
Keď mladá Maročanka povie, že radšej zomrie, než by sa mala vrátiť domov, dezinformačný denník z tejto vety urobí titulok celej reportáže.
V prípade vyradenia lode Abraham Lincoln budú oslavy nielen v Iráne, ale v celom islamskom priestore.
Krejčího ťukanec na parkovisku ako mediálna bomba, no nehody politikov PS akoby sa nestali?
Skutočnosť, že USA sú opäť uviaznuté v konflikte na Blízkom východe, je dnes obzvlášť pozoruhodná, pretože za posledných 20 rokov americká verejnosť aj mnohí americkí lídri pevne dospeli k záveru, že takéto vojny sú chybou.
PS bez jediného šliamu?
Komentáre
31. 10. 2025
AK FICO NIE JE SLOVENSKO, ŠIMEČKA NÍM JE EŠTE MENEJ! Keď sledujem výroky politikov na oboch stranách rieky Moravy za posledné dva dni, začínam mať obavu, že toto náhle zhoršenie vzájomných vzťahov sa vôbec nemusí skončiť výmenou vlád, ale môže predznamenávať čosi horšie. Zdôrazňujem, že pri tom nevychádzam z nejakých subjektívnych pocitov, ale z dôkladného poznania dejín. Preto skôr, kým sa dostanem k horúcej súčasnosti, bude pre pochopenie tohto stavu dôležitý malý historický exkurz (kto má trpezlivosť s dlhým textom, veľa sa dozvie). Skonštatoval to vo svojom komentári, ktorý vám prinášame v plnom znení, politický analytik Eduard Chmelár.swqdcf
To, že vzájomné vzťahy Slovákov a Čechov boli nadštandardné „celé stáročia“, je kultúrny mýtus. Treba si uvedomiť, že sme žili tisíc rokov v prakticky rozličných krajinách. Od stredoveku síce existovali sporadické kontakty učencov, ale to bolo asi tak všetko, pričom naše vzťahy s Maďarmi, Poliakmi, Chorvátmi a Rumunmi boli často intenzívnejšie. Napríklad v 16. – 17. storočí nám boli rozhodne bližší Maďari, s ktorými sme jednak spoločne vykrvácali na uhorsko-osmanskej hranici pri obrane Európy a jednak sme sa vzájomne podporovali v mestských bojoch za jazykové práva proti vládnucemu nemeckému patriciátu. Vzťahy s českou kultúrou do istej miery zintenzívnila reformácia, keďže tzv. biblická čeština sa stala liturgickým jazykom evanjelikov. Tá však mala na našu identitu aj negatívny dopad, pretože ako vysvetľujem vo svojej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín, na konci stredoveku bol rozvoj slovenčiny veľmi blízko ku kodifikácii, no tento veľmi sľubný vývin prekazilo práve protestantské hnutie.
Katolíci však takýto emocionálny vzťah s Čechmi nemali, preto k prvému konfliktu došlo s vystúpením bernolákovcov. Vznik moderného národného hnutia sa zároveň spája s postupným vymedzovaním sa nielen voči Maďarom, ale aj voči Čechom. Ideologickým zakladateľom československej jednoty bol Ján Kollár. Kým Anton Bernolák ešte chápal národ stavovsky v starom osvietenskom duchu a ako oravský zeman sa cítil byť hrdým príslušníkom natio hungarica s tou výhradou, že chcel v duchu pokynov cisára Jozefa II. zrovnoprávniť slovenčinu s ostatnými jazykmi „uhorského národa“, otcom etnického nacionalizmu bol práve ideológ slovanskej vzájomnosti Ján Kollár. Táto idea bola vlastne výsledkom omylu. Mladý Kollár sa ako študent univerzity v Jene zúčastnil 18. októbra 1817 na oslavách 300. výročia reformácie na hrade Wartburg. Tam bol svedkom udalosti, ktorá natrvalo poznačila nielen jeho život, ale aj naše dejiny. Na zhromaždení nemeckých študentov vystúpil jeden mladík a v zápalistom prejave vyzýval prítomných, že už nestačí byť iba Sasom, Prusom, Bavorom, ale v budúcnosti buďme „jedno telo, jeden nemecký národ“.
Búrlivý a nadšený potlesk strhol nielen mladých Nemcov, ale aj mladého Kollára. Zišlo mu na um, že aj Slovania sú jedným národom, ktorí tvoria Česi, Poliaci, Rusi, Srbi atď. a rozhodol sa úplne pretvoriť vnímanie národa zo stavovského princípu na etnický. Keďže však Slováci vtedy ešte nemali rozvinutú vlastnú identitu, pričlenil ich k jednotnému „československému kmeňu“. Sám sa však spolu s Pavlom Jozefom Šafárikom usiloval čo najviac poslovenčiť češtinu, aby splynuli nielen kmene, ale aj jazyky. Českí učenci však takúto jazykovú reformu neprijali a odmietali slovakizmy v češtine, ktoré vraj špinia spisovný český jazyk. Nastali prvé vážne konflikty.
Urazení Slováci sa začali voči Čechom čoraz viac vymedzovať. Neboli to len bernolákovci, ktorých druhá generácia vedená Martinom Hamuljakom a Jánom Hollým už považovala slovenský národ (na rozdiel od samotného Antona Bernoláka) za samostatný, ale zaznamenávame aj niektoré individuálne pokusy o jazykovú reformu, z ktorých najznámejší je asi ten od Michala Godru. Samotný Ľudovít Štúr sa jazykovej odluke dlho bránil a ešte v roku 1839 napísal priateľovi z lyceálnych štúdií Františkovi Palackému list, v ktorom ho ubezpečoval, že Slováci zostávajú verní jazykovej jednote, ale tú rozbíjajú množiace sa urážky z českej strany. Prvé pochybnosti o československej jednote sa začali objavovať u Štúra už v roku 1835, keď sa mu ako dvadsaťročnému dostali do rúk po prvý raz dvojzväzkové Národnie spievanky od Jána Kollára. K ich zozbieraniu doslova dokopal mladého Kollára sám veľký Johann Wolfgang von Goethe, ktorý ho počas jeho nemeckých štúdií provokoval, že ak protestuje, že nie je Uhor, ale Slovák, nech mu prinesie nejaké slovenské ľudové piesne, aby mu dokázal, že Slováci sú naozaj jedinečný národ. A tak to bol vlastne Ján Kollár, ktorý nechtiac dokázal to, čo celý život popieral – že Slováci sú samostatným národom. A keď sa množili útoky zo strany Čechov, Ľudovít Štúr sa na začiatku roka 1843 rozhodol, že Slováci pôjdu samostatnou cestou.
V tom momente sa česká inteligencia obrátila k slovenskej chrbtom. Konflikty boli také veľké, že počas štúrovského povstania v roku 1848 slovenským dobrovoľníkom nepomohli Česi, ale Srbi a Chorváti, ktorí nám dodali zbrane i peniaze. Ani v mimoriadne ťažkej situácii po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, keď nás násilná maďarizácia priviedla takmer na pokraj vyhubenia, sa nedalo na Čechov spoľahnúť. Keď bol Samuel Štefanovič, veterán, vojnový hrdina a legendárny prvý slovenský kapitán štúrovských dobrovoľníkov prosiť u Františka Riegera, bohatého podnikateľa a zaťa Františka Palackého, o pomoc pri vydávaní slovenských novín, arogantne ho vyhodil a osopil sa na neho: „Vy jste všeho tohto zlého na vině, proč jste se odtrhli od nás a přijali vaši kočištinu za řeč spisovnou.“ Zdôrazňujem, že to nebol ojedinelý, ale prevládajúci názor vtedajšej českej politickej reprezentácie. Z týchto dôvodov boli v 19. storočí vzťahy medzi martinským vedením Slovenskej národnej strany a českými politickými stranami veľmi chladné, prakticky nulové. Samozrejme, existovali individuálne prejavy vzájomnosti, z ktorých sa najmä za prvej republiky robili ideologicky prehnané závery, ale v skutočnosti sme si veľmi nerozumeli.
K zásadnému zlomu došlo na prelome 19. a 20. storočia, keď mladá skupina liberálov zoskupená najprv okolo časopisu Hlas a neskôr okolo magazínu Prúdy začala presadzovať ideu česko-slovenskej vzájomnosti. Treba však zdôrazniť, že v tomto období to rozhodne nebol väčšinový názor slovenskej spoločnosti. Vajanský a Škultéty mali k Čechom hlbokú nedôveru, presadzovali skôr zjednotenie Slovanov pod vládou cárskeho Ruska, no výrazná väčšina stále podporovala autonomistický program v rámci Uhorska platný od roku 1861 (vlastne, keby sa uskutočnilo referendum, tak ako ho presadzovali Maďari vo Versailles, Slováci by sa rozhodli pre zotrvanie v Uhorsku, nie o pričlenenie k Česku). Ani na českej strane sa však neuvažovalo dôsledne česko-slovensky. Ešte v máji 1915 predložil T. G. Masaryk britskému ministrovi zahraničných vecí E. Greyovi memorandum „Samostatné Čechy“, v ktorom rátal s obnovením českého štátu. Až neskôr, keď mu dali veľmoci najavo, že vznik etnického českého štátu, v ktorom takmer polovicu tvoria Nemci, podporovať nebudú, a keď sa stretol so svojím bývalým študentom M. R. Štefánikom, profesor pochopil, že bez Slovenska, teda bez prevládajúceho slovanského živlu, samostatnosť nedosiahnu. Tak sa zrodila účelová umelá ideológia čechoslovakizmu.
Na dejiny Česko-Slovenska sa možno pozerať dvoma spôsobmi. Jeden z nich je notoricky známy, hovorí o tom, že bez Čechov by sme si neporadili, že nám pomáhali budovať štátne vzdelávacie a kultúrne inštitúcie a podobne. Druhý však poukazuje na to, že počas celej existencie spoločného štátu Česi cielene brzdili rozvoj našej národnej emancipácie, či už to boli pokusy o jazykovú asimiláciu (pravidlá slovenského prvopisu profesora Václava Vážného z roku 1931), odpor voči autonómii, odpor voči federalizácii či ďalšie snahy o zrovnoprávnenie. Napokon, nie náhodou došlo k výraznej industrializácii Slovenska až po nástupe Gustáva Husáka k moci. Situáciu v prvej ČSR najvýstižnejšie opísal spisovateľ, novinár a predseda Slovenskej národnej strany Martin Rázus, keď trpko poznamenal, že „v republike sú tri národy: protežovaný národ český, krivdený národ slovenský a nejestvujúci národ československý, ku ktorému sa hlásia tí Slováci, ktorí by chceli mať niečo z výhod národa českého“. Podstatné je pochopiť, že od vzniku národného obrodenia až po rozdelenie Česko-Slovenska sme spolu skôr bojovali, resp. sa medzi sebou naťahovali a v rozhodujúcich historických momentoch našej národnej emancipácie nás Česi nikdy nepodržali – dokonca ani v tom roku 1918, keď ignorovali vôľu slovenskej politickej reprezentácie vytvoriť Slovenskú národnú radu a po niekoľkých týždňoch ju zrušili a keď neuznali závery Pittsburskej dohody, ktorá nám zaručovala vytvorenie vlastného snemu.
Mohol by som pokračovať, ale nechcem vyvolať dojem, že sa snažím vyvolať averziu voči Čechom. Božechráň. V mojom rebríčku patrí slovensko-česká vzájomnosť medzi najcennejšie politické hodnoty. Tento výklad som urobil preto, lebo chcem upozorniť, že tie nadštandardne a svetovo unikátne vzťahy sa zrodili až po osamostatnení Slovenskej a Českej republiky. Nikdy predtým neboli objektívne lepšie. A tá výnimočnosť je taká krehká, že každý, kto s ňou hazarduje, by mal byť vyobcovaný z verejného života. Opakujem, nemôžeme ich brať ako samozrejmosť – rovnako ako v partnerskom spolužití, aj o tento vzťah sa musíte aktívne starať, pestovať ho a rozvíjať ho.
To, čo urobila Fialova vláda, je ako necitlivý kopanec do dlhoročne starostlivo budovaného mraveniska. Neveril som vlastným očiam a ušiam, keď včera v Českej televízii šéf českého senátu Miloš Vytrčil vybuchol, že aj malé dieťa by pochopilo, že keď sa im niečo nepáči, my to nemáme robiť... Prosím?? Keby našej vláde tak úzkostlivo nezáležalo na nezhoršovaní vzájomných vzťahov, tak táto hláška je na okamžité predvolanie českého veľvyslanca na Slovensku. Čo si to ten človek dovoľuje? O kom si myslí, že rozpráva? O nejakej svojej kolónii? To nie je len donebavolajúca drzosť, keď sa predstaviteľ jedného štátu pokúša tomu druhému diktovať, ako sa má správať. Obávam sa, že toto je oživenie toho neznesiteľného českého mentorstva, ktoré Slováci celé desaťročia tak z duše nenávideli. Našťastie, niektorí vyspelejší českí politici už pred tým varovali, ako napríklad bývalý šéf českej diplomacie Cyril Svoboda alebo bývalý predseda parlamentu a podpredseda ANO Radek Vondráček. Ale keď už raz s tým niekto začne, je veľmi ťažké obnoviť dôveru.
Znova sa musím vrátiť k tomu, že celý konflikt je extrémne absurdný. Predstavte si, že by sa slovenskej vláde nepáčil výrazne proizraelský postoj českej vlády, ktorá nedokázala ani slovom odsúdiť genocídu palestínskeho obyvateľstva, ktoré je masakrované mnohonásobne horším spôsobom ako ukrajinské. Máme za to s Českom obmedziť kontakty? Alebo spomínaný Miloš Vystrčil, ktorý návštevou Taiwanu porušil všeobecne prijímané pravidlo medzinárodného spoločenstva o uznávaní jedinej Číny. No to by už podľa tejto logiky malo byť na prerušenie diplomatických stykov! Nám sa postoj tej alebo onej krajiny nemusí páčiť, ale nevnášame vonkajšie konflikty do bilaterálnych vzťahov. A v tomto prípade je dokonca absurdné hovoriť o nejakom postoji, lebo súčasná slovenská diplomacia nijako nezmenila svoju zahraničnopolitickú orientáciu a stanoviská v zásadných otázkach. Im sa jednoducho nepáči, povedané slovami premiéra Fialu, že si Blanár podal s Lavrovom ruku (sic!!).
Hovoriť o tom, že sme na strane Putina, je dezinterpretácia. Hovoriť o tom, že sme proti Ukrajine, je dezinterpretácia. Hovoriť o tom, že Robert Fico je nedemokratický politik, je dezinterpretácia. Prosím vás pekne, nezavádzajte ľudí. Ficova vláda má určite väčšiu demokratickú legitimitu ako Fialova, ktorej dôveruje sotva tretina občanov. A má rozhodne väčšiu legitimitu ako nejaká Ursula von der Leyenová, na ktorú sa ako na najvyššiu autoritu českí politici odvolávajú. Keď líder Progresívneho Slovenska špiní svoju vlasť a na stretnutiach s predstaviteľmi českej vlády a parlamentu ziape, že Fico nie je Slovensko, no tak treba dodať, že je rozhodne viac „Slovensko“ ako mladý Šimečka, lebo Ficovej vláde dôverujú takmer dve tretiny voličov. Ale ak toto isté vykrikuje najnepopulárnejší český premiér Petr Fiala a zároveň dodáva, že sa bude namiesto schôdzok s Robertom Ficom stretávať so slovenskou opozíciou, tak mu treba jasne vysvetliť, že tým prejavuje hrubú neúctu k Slovenskej republike. Pretože Slovenská republika má svoju štátnu reprezentáciu, ktorú nepredstavuje Šimečka s Hojsíkom, ale legitímna vláda na čele s premiérom Ficom, ktorá vzišla z demokratických volieb. A ak to česká vláda spupne nerešpektuje, tak nerešpektuje Slovensko a suverénnu vôľu jeho obyvateľov. Táto symbolika by mala byť úplne jasná každému. Najmä tým, ktorí dnes vnášajú do slovensko-českých vzťahov riziká s nepredvídateľnými následkami.
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. Niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
