Európa získala po migračnej kríze v roku 2015 nejaký čas. Ale nevyužila ho veľmi dobre. Teraz môže za to zaplatiť. Komentár priniesli The New York Times.
Európska únia (EÚ) má ešte stále nočné mory z nezvládnutého prílevu migrantov a utečencov spred piatich rokov. Chaos priniesol snímky mŕtvych detí, masy nezaregistrovaných ľudí putujúcich po cestách, politické rozdiely a výrazné oživenie pravicového populizmu.
Sľub Turecka otvoriť Európu státisícom ľudí urobil viac, ako len oživil tieto obavy. Ukazuje neschopnosť Európy využiť čas získaný od roku 2016, kedy uzatvorila dohodu, že bude platiť Turecku za poskytnutie prístrešia migrantom a utečencom, na vytvorenie koherentnej migračnej alebo azylovej politiky.
Európa sa tak opäť ocitla v dileme, opatrne našľapujúc na hranici dvoch členov NATO, Turecka a Grécka, z ktorých jeden sa snaží utečencov tlačiť dnu, a druhý im bráni vstúpiť.
Hranice Grécka sú hranicami Európy
Bezpochyby, Európa nechce ani migrantov, ani inú krízu. Lídri únie to jasne ukázali tento týždeň, keď odcestovali do Grécka vyjadriť solidaritu s niekedy drsným úsilím novej gréckej stredo-pravicovej vlády udržať ďalších migrantov alebo utečencov mimo.
„Našou prioritou je zabezpečiť udržiavanie poriadku na vonkajšej hranici Grécka, ktorá je zároveň európskou hranicou,“ uviedla predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová.
Pre Európsku úniu je to nepríjemný morálny konflikt ňou deklarovaných hodnôt na ochranu ľudských práv, dôstojnosti jednotlivca a nároku na azyl podľa medzinárodného práva, ktoré Grécko nateraz vypovedalo.
Ale je to tiež hlboko politický problém, ktorý pomohol populistom od Viktora Orbána v Maďarsku po Mattea Salviniho v Taliansku a strane Alternatívy pre Nemecko profitovať z chaosu v roku 2015 a z prílevu viac ako milióna ľudí, predovšetkým Moslimov. Populisti sa hlasno zaviazali chrániť európske i národného hranice a identitu.
Potom je tu problém tureckého prezidenta Erdogana, ktorý si mnoho svojich ťažkostí spôsobil sám, ale ktorý sa, tiež väčšinou sám, zaoberal záležitosťami, ktoré sa Európania rozhodli ignorovať.
„Ukazuje sa, že európske geopolitické prázdniny vždy skončia veľmi draho,“ povedal Mark Leonard, riaditeľ Európskej rady pre zahraničné vzťahy.
„Európa je opäť plne v úlohe diváka, neuveriteľne pasívna počas celej krízy v Idlibe, ktorá bola predvídateľná i predvídaná.“
Erdoganove manipulácie
Ale Erdoganove manipulácie na vytiahnutie pomoci od Európanov urobili viac pre znepriatelenie jeho potenciálnych spojencov. Pokúsil sa použiť vplyv Ruska proti Európe a Spojeným štátom americkým, dokonca, aj keď čelil ruským jednotkám a zástupcom v Sýrii a Líbyi.
Žiadal tiež o pomoc pri obrane Idlibu, s cieľom zabrániť tomu, aby do Turecka pritiekol ďalší milión utečencov, kým v rovnakom čase vyzbrojoval migrantov a utečencov, ktorých v súčasnosti hostí, proti Európe.
Nič z toho neprinieslo Erdoganovi priateľov.
Turecko je stále kľúčovým členom NATO. Jeho sily bránia tomu, čo by mohlo byť masakrom v Idlibe. A obraňujú tiež vládu Líbye, podporovanú Organizáciou spojených národov (OSN).
Už i tak ťažké rozhodovanie Európy a NATO je komplikované: súbežne podporiť Erdogana, pokúsiť sa ho zatiahnuť späť do línie proti Moskve a nepodľahnúť tomu, čo Európania považujú za jeho vydieranie migrantmi.
„
Je oprávnene frustrovaný, že väčšia časť sýrskej utečeneckej krízy pripadla na neho,“ uviedla Amanda Sloatová, bývalá úradníčka zahraničných vecí USA, ktorá sa zaoberala Tureckom.
„Ale je pre neho problematické skúsiť vydierať EÚ otvorením brány, keď v rovnakom čase EÚ a medzinárodné spoločenstvo tento problém neposilňujú.“
Pomoc únie pre Idlib i riešenie migrácie
Turecko hostí takmer 4 milióny migrantov a utečencov. Tvrdí, že Brusel neplní svoje sľuby v rámci dohody z roku 2016, ktorá stanovila na pomoc Turecku 6 miliárd eur. Hoci, nie priamo vláde. Prisľúbila tiež snahy na presídlenie legitímnych utečencov do Európy.
Brusel argumentuje, že zachoval podstatu dohody. Zatiaľ podpísal zmluvy na 4,7 miliárd eur a uvoľnil 3,2 miliárd eur. Ale Európa za štyri roky presídlila z Turecka menej ako 27-tisíc Sýrčanov.
Predstavitelia únie potichu hovoria s Tureckom o ďalšej pomoci, ale nič nenasvedčuje tomu, že by európske národy mali poskytovať aj vojenskú podporu. Vedúci bloku zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell Fontelles ohlásil, po rozhovoroch s Erdoganom v stredu v Ankare, pomoc v hodnote 60 miliónov eur pre najzraniteľnejších ľudí v severozápadnej Sýrii. Funkcionári únie oznámili ešte oveľa vyššiu sumu – 700 miliónov eur pre Atény na riešenie migračnej krízy.
Väčšina utečencov nie je zo Sýrie
Európski úradníci poukazujú na to, že hranica medzi Tureckom a Idlibom je pevne uzatvorená a nedochádza k ďalšiemu prílivu sýrskych utečencov. Asli Aydintasbasová, turecká analytička Európskej rady pre zahraničné vzťahy v Istanbule, poznamenala, že medzi tisícami žiadateľov o azyl, ktorých Erdogan vyzval, aby sa pokúsili dostať do Grécka, je len veľmi málo Sýrčanov.
„Nie sú to ľudia z Idlibu a mnohí nie sú ani zo Sýrie,“ uviedla ďalej. „
Väčšinou sú to Afgánci, Iračania a Iránci – Sýrčiana sú v Turecku pomerne zabývaní a nepresťahovali sa späť do oblastí blízko Sýrie.“
Podľa Aydintasbasovej sa Erdogan snaží zabezpečiť viac zdrojov pre svoju vládu, ktorá čelí rastúcim ekonomickým ťažkostiam. Ale Turecko tiež chce nasmerovať pozornosť EÚ a NATO na Idlib, ovládnuť Kurdov a presunúť nebezpečnú domácu diskusiu o nákladoch tureckej vojny do Sýrie, na utečeneckú krízu.
Analytička ďalej poznamenala, že po úmrtí najmenej 36 tureckých vojakov v Sýrii minulý týždeň, turecká vláda na jeden deň odstavila Twitter, aby sa pokúsila umlčať kritiku.
Zdá sa, že hazardovanie Erdogana s Ruskom tiež zlyháva. Turecká vláda podľa Aydintasbasovej rozčúlila spojencov NATO a Európy kúpou ruského protilietadlového systému S-400
„s veľkou pompou a mnohými rečami o tureckej nezávislosti“. Ale Turecko teraz potrebuje podporu Západu.
Politika proti hodnotám?
Robin Niblett, riaditeľ londýnskej výskumnej inštitúcie Chatham House, povedal, že použitie utečencov mimo Sýrie ako pokus o nátlak na Európu
„len prispieva k celkovému cynizmu o Turecku“.
Niblett však kritizoval aj Európanov za ich
„aktívnu neprítomnosť v sýrskom konflikte, nedostatok strategického myslenia a angažovanosti“. Podľa neho sa zdá, že existuje tichá nádej Európy, že Rusko a Assad jednoducho dokončia prácu v Sýrii, bez ohľadu na to, aké by to mohlo byť škaredé, keďže Idlib je tiež posledným útočiskom pre značný kontingent Al-Káidy a tiež ďalších islamských oponentov Assada.
To isté sa môže týkať Líbye, kde napríklad Francúzsko podporuje silného veliteľa Chalífa Haftara spolu s Ruskom, zatiaľ čo Turecko stojí na strane slabej vlády podporovanej Spojenými štátmi americkými.
V istom zmysle je to, podľa Nibletta, začiatok novej realistickejšej zahraničnej politiky Európy, ktorá bude pokračovať vo vyplácaní Erdogana, aby predišla ďalšej vlne utečencov.
„Ale, samozrejme, nemôžete si takýmto spôsobom vybudovať oficiálnu zahraničnú politiku a získať podporu európskych parlamentov, pretože to ide proti celej Európe a jej hodnotám,“ dodal Niblett.
Príspevok Európskej komisie na Twitteri. Grécke hranice sú hranicami Európskej únie.:
https://twitter.com/EU_Commission/status/1234924351767613441?ref_src=twsrc%5Etfw%7Ctwcamp%5Etweetembed%7Ctwterm%5E1234924351767613441&ref_url=https%3A%2F%2Fpublish.twitter.com%2F%3Fquery%3Dhttps%253A%252F%252Ftwitter.com%252FEU_Commission%252Fstatus%252F1234924351767613441%26widget%3DTweet
