Komentár Valentína Katasonova (Fond strategickej kultúry)
Keď sa choroba stane trhovým artiklom. Moderná medicína nemá záujem, aby bol človek zdravý. Zdravý človek netvorí pre zdravotníctvo žiadne zisky.
Politická ekonómia kapitalizmu sa zrodila pred viac ako poldruha storočím s vydaním Kapitálu Karla Marxa. Následne sa marxisticko-leninská politická ekonómia rozvíjala až do konca dvadsiateho storočia, ale boli v nej aj medzery.
Ekonomika bola považovaná za kombináciu priemyslu, poľnohospodárstva, dopravy, obchodu, bankovníctva a mnohých ďalších odvetví. Z dohľadu pritom zmizla sociálna sféra a najmä zdravotníctvo. Túto chybu profesionálnych politických ekonómov sa pokúsili napraviť dvaja francúzski lekári - Jacques Lacaze a Louis de Brouwer.
Presvedčivo ukázali, že kapitalizmus v honbe za ziskom zničil tradičnú medicínu, že moderná medicína nevníma človeka ako cieľ, ale ako prostriedok. Moderná medicína nemá záujem, aby bol človek zdravý. Čím viac chorých, tým vyššie príjmy pre tých, ktorí poskytujú lekárske služby a vyrábajú lieky.
Lekárske inštitúcie (kliniky, nemocnice, diagnostické centrá atď.) a farmaceutické spoločnosti vyrábajúce liečivá dnes spájajú svoje sily s cieľom dosiahnuť zisk a tvoria jeden medicínsko-farmaceutický komplex. Poisťovne sú ďalšou súčasťou tohto komplexu.
V roku 1999 vyšla vo Francúzsku kniha Louisa Brouwera La mafia Pharmaceutique et agroalimentaire. Avec pour cosequences le discrédit de la médecine allopathique et le grave état sanitaire des populations du monde occidental (Farmaceutická a agropotravinárska mafia. Výsledky jej aktivít: diskreditácia alopatickej medicíny a vážne problémy so zdravím u populácie západného kontinentu). V roku 2004 bola vydaná v Kyjeve v ruskom jazyku.
Doktor L. Brouwer sa vo svojej knihe odvoláva na iného francúzskeho lekára Jacquesa Lacaza. Lacaze bude mať koncom roka 2021 80 rokov, ale vedie energický boj s očkovaním proti COVID-19. Modernú západnú medicínu presvedčivo predstavuje ako časť jednotného kapitalistického systému a ukazuje jej neľudský charakter. Osobitne by som vyzdvihol publikáciu Jacquesa Lacaza vo vydaní Médecines nouvelles (č. 71, octobre 1993), ktorá obsahuje zaujímavé myšlienky, ktoré nenájdete v žiadnej učebnici politickej ekonómie.
Kapitalizmus, definovaný Marxom ako spôsob výroby, nepreniká okamžite do všetkých sfér spoločnosti. Spravidla vzniká v priemysle. Potom zachváti poľnohospodárstvo, obchod a ďalšie odvetvia. A konečne sa dostáva k medicíne. Jacques Lacaze sa domnieva, že vo Francúzsku začala medicína nadobúdať črty kapitalistického spôsobu výroby až v dvadsiatom storočí. Dovtedy mala medicína podobu malosériovej výroby: „Donedávna medzi dvoma poslednými vojnami sa medicína a farmácia praktizovali výlučne ručne, t.j. tak, ako fungovali v priebehu niekoľkých storočí... S príchodom 20. storočia sa aj choroba stala formou trhu.“
Znaky transformácie medicíny na rozsiahlu kapitalistickú výrobu sa objavili v období medzi dvoma svetovými vojnami, keď odštartovala kampaň proti takému zlu dvadsiateho storočia, akým je rakovina: „Po prvej svetovej vojne začína boj proti rakovine. Hlavným cieľom tejto novej „križiackej výpravy“ bolo zrodenie tradičných nemocničných štruktúr. Model protirakovinových centier vyvinutý ešte pred druhou svetovou vojnou (koncentrácia finančných prostriedkov, zovšeobecnenie vedeckých úspechov) slúžil ako základ pre vytvorenie regionálnych nemocničných centier, ktorých prvé otvorenie sa datuje v päťdesiatych rokoch.“
Takže, podobne, ako v 19. storočí vznikali v priemysle veľké a super veľké podniky, tak aj v zdravotníctve začali vznikať takí istí giganti: „Toto bola úplne prvá a najväčšia časť kapitalistického spôsobu výroby v liečebnej oblasti: začínajú sa vytvárať štruktúry podobné továrňam - koncentrácia pacientov na jednom mieste. Realizoval sa postupný prechod z útulkov, ktoré prijímali núdznych, do moderných nemocníc, v ktorých sa hromadili pacienti, ktorí sa stali objektmi lekárskej praxe.“
Paralelne s tým prebiehali revolučné zmeny vo farmaceutickom priemysle. Pred prvou svetovou vojnou farmaceutika ako vo Francúzsku, tak aj v iných krajinách bazírovala takmer výlučne na prírodných materiáloch rastlinného a živočíšneho pôvodu („organické látky“). Revolúciu vo farmaceutickom priemysle
Predtým by sa farmaceutika dala nazvať umením, ručnou výrobou. Vytvárané preparáty boli spoločným produktom lekára, ktorý napísal podrobný predpis a farmaceuta, ktorý vyrábal liek striktne podľa predpísaného receptu: „Do tohto obdobia bolo vytvorenie konkrétneho lieku vecou lekára: vytvoril štruktúru budúceho lieku v prítomnosti svojho pacienta počas jeho individuálnej prehliadky a v závislosti od hĺbky svojich znalostí vypísal recept. Lekárnik vyrábal liek na predpis.“
Už počas druhej svetovej vojny, a o to viac po nej, sa farmaceutický priemysel mení z umenia a malosériovej výroby na obrovský priemysel s jasne chemickým zameraním: „Praktizujúci lekár začal postupne strácať svoju individualitu. Farmaceutika sa stala prioritou veľkého priemyslu."
Ďalší vývoj farmaceutiky plne zodpovedá zákonom kapitalistického spôsobu výroby: „Priemyselné laboratóriá pristúpili k výrobe všetkých liekov, majúc na zreteli zákon maximálneho zisku, ktorý sa prejavoval v dvoch hlavných formách: ak bol nový liek lacnejší, ale oveľa účinnejší, padlo rozhodnutie jeho výrobu pozastaviť, vzápätí sa na trhu objavil iný, ovela drahší, liek.“
Priemyselná farmaceutika začala nielen vyťahovať peniaze z vreciek ľudí, začala ich však mrzačiť a dokonca zabíjať. Ako píše Jacques Lacaz, pri vývoji nových liekov „boli brané do úvahy len okamžité výsledky a do úvahy neboli brané katastrofické dôsledky vedľajších účinkov niektorých liekov vypustených na trh...“
Farmaceutické spoločnosti sa menia na veľké laboratóriá, ktoré experimentujú na ľuďoch: „Veľké laboratórium sa stáva pánom situácie: je sudcom aj prokurátorom, experimentuje na ľuďoch a pokračuje ich ďalej klamať, pričom šikovne obchádza nedávno schválené zákony.“
Nielenže farmaceutickí giganti bez hanby pretláčajú na trh svoje neoverené, niekedy veľmi nebezpečné výrobky. Súčasne ničia nezávislých vývojárov liekov ako potenciálnych konkurentov. Ich princíp:"Vyhnúť sa akýmkoľvek objavom mimo hlavného výrobného cyklu." Beda výskumníkovi, bez ohľadu na jeho predchádzajúce tituly a zásluhy, ktorý by urobil objav mimo rovnakého výrobného cyklu. Ak sa tak stalo, potom bude takýto výskumník čeliť prenasledovaniu zo strany impozantného vedecko-administratívneho a právneho mechanizmu. V roku 1988 praktický lekár z Nice, doktor Philippe La Garte, zaplatil za svoje nezávislé myslenie 45 dňami vo väzení. Pridajte k tomu aktivity najvyššieho vedenia počas okupácie, ktoré dávali chemickému výskumu slobodu, zakázali všetku fytoterapiu (ako aj ďalšie metódy terapeutického liečenia vrátane elektroliečby) a vytvorili dozornú službu, strážcu nového poriadku, ktorý existujú v tejto oblasti doteraz“...
Už v 60. rokoch dvadsiateho storočia sa medicína v širšom zmysle (liečebné zariadenia plus farmaceutický priemysel, podporované poisťovacími spoločnosťami) stala jedným z odvetví dosahujúcim najvyššie zisky (ako vo Francúzsku, tak aj v iných západných krajinách): „Veľké nemocničné centrá, skoncentrovali pacientov, špecialistov a obrovské finančné zdroje, vytvorili podmienky pre rozvoj špičkových medicínskych technológií v oblasti fluoroskopie, chirurgie a takým spôsobom otvorili nové vysoko rentabilné centrum pre investorov.“
Medicína ako biznis samozrejme za mnohé vďačí vládnym úradníkom, ktorí boli kúpení týmto biznisom a vytvárali mu podmienky najväčšieho zisku. Jacques Lacaze upozorňuje na fakt, že postupne sa začína oslabovať rola štátu ako regulátora v sfere zdravotníctva. Vznikajú rôzne druhy neštátnych aliancií a zväzov, ktoré v oblasti medicíny a zdravotníctva preberajú funkcie „samoregulácie“.
Začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia „došlo k vzniku takýchto nových veľkých organizácií, ako je napríklad Lyonské riaditeľstvo pre monitorovanie pitnej vody, ktoré samo začalo získavať súkromné kliniky, vybavovať ich modernými technológiami a úspešne konkurovať príslušnym štátnym službám. V niektorých oblastiach (mesto Marseille) začína štátny sektor strácať moc...“
Starý ústav farmaceutov, ktorí sa zaoberali „kusovou“ výrobou liekov, napokon zlikvidovali. V decembri 1989 prijali vo Francúzsku zákon, ktorý im zakazoval vyrábať lieky na predpis. Pôrodné asistentky zároveň definitívne vyzmizli, nahradili ich zdravotníci-pôrodníci z pôrodníc, kliník a nemocníc. Zmenil sa aj status ošetrujúcich lekárov-terapeutov. ‘’Čoraz častejšie hrali úlohu dispečerov, kontrolovali príchod nových pacientov." Pacienta, ktorý sa ocitne v zornom poli lekára, začínaju «naháňať v kruhu": "špecialisti sa začali zoskupovať vo veľkých centrách a posielať pacientov k ostatným kolegom."
V tomto aj vo svojich ďalších článkoch Jacques Lacaze veľmi kritizuje myšlienku univerzálneho očkovania (to bolo dávno pred súčasnou očkovacou kampaňou proti COVID-19). Jacques Lacaze navyše postavil svoje argumenty proti hromadnému očkovaniu nielen ako profesionálny lekár, ale aj ako jedinečný odborník na politickú ekonómiu kapitalistickej medicíny: takéto očkovania neopísateľne obohacujú medicínsko-farmaceutický priemysel.
Uplynuli takmer tri desaťročia, odkedy Lacaze publikoval svoje myšlienky o politickej ekonómii kapitalizmu aplikovanej v zdravotníctve a medicíne. Za toto obdobie sa predátorská a nemilosrdná povaha medicínsko-farmaceutického biznisu prejavila ešte viac.
Louis Brouwer prevzal a rozvinul niekoľko myšlienok Jacquesa Lacaza o politickej ekonómii kapitalistickej medicíny. O ňom však nabudúce.