Ako sa slovenskí občania môžu oslobodiť z kolotoča lží, ktoré mu non-stop nanucuje mediálna propaganda? Dokáže sa slovenský občan vymaniť z nafukujúcej bubliny nového covidového náboženstva, kde je na oltári idiolatrie inštalovaná sv. Vakcína? Paradox kedysi neakceptovateľnej segregácie a diskriminácie tých, ktorí sa nestali covid-veriacimi, sa dnes vníma ako zodpovedný čin lásky.

Prišla nová totalita

Prichádza, či skôr prišla, nová totalita, ktorá mediálne zotročila pravdu a zavrela ju do kobky temna. Pravda o experimentoch na ľuďoch bola opomenutá, vytlačená  a marginalizovaná. Neustále škandály tých politikov, ktorí voličom sľubovali zmeny, sú ako droga, na ktorej sú závislí nielen sklamaní voliči, ale paradoxne aj prívrženci dnešnej vládnej koalície.

Toto volebné obdobie je každodenným tragikomickým seriálom škandálov a zločinov, ktoré kompetentné orgány neriešia. To, čo voliči kedysi kritizovali v politike u predchádzajúcich vlád, to dnes naivní voliči považujú za cnosť dnešnej vlády.  To poukazuje na silu autosugescie voliča, ako aj na dvojitý štandard voličovho vnímania reality. Sú to rôzne druhy podvedomého obranného správania voličov, ktoré môžu byť dnes zákulisným záujmovým skupinám užitočné pre manipuláciu s verejnou mienkou. Omyl sa totiž priznáva ťažko.

Cenzúra, potláčanie slobody slova

Čoraz viac rozmáhajúce sa presvedčenie o ére zmenšujúcej sa slobody v ére končiacej sa demokracie začína systémovej moci prekážať. V slovenskej spoločnosti, kde sa objavuje upozorňovanie na extenzívne prípady cenzúry, potláčania slobody slova alebo symbolického násilia, to začína vrieť. Ale tlak je zatiaľ v zelených číslach. Systém a prebiehajúce sociálno-inžinierske procesy sú zatiaľ v bezpečí.

Slovenskí občania budú mať už o niekoľko málo rokov problém povedať pravdu v práci alebo v škole. Dnes sú len ideologicky zosmiešňovaní a marginalizovaní. „Zajtra“  budú sa musieť vyrovnať so sociálnym ostrakizmom a vylúčením, ktoré má zatiaľ charakter „covid automatu“ a diskriminácie. Sem tam prichádzajú o prácu, lebo sú vraj nezodpovední infekční teroristi a neočkovaní covidoví asociáli, ktorí odmietajú nosiť znamenie otroka (rúško a respirátor). Ideologická klasifikácia týchto občanov je jasná: nezodpovední egoisti.

Sú malé spoločenstvá riešením?

Riešenie v podobe  návrhov na vytvorenie malých spoločenstiev odporu, najmä lokálneho charakteru, je v skutočnosti neochotou postaviť na odpor totalite. Moderný rozvoj biotechnológií a možnosť digitálneho biometrického dohľadu nad občanmi, ktoré štáty získali, zostávajú bez patričnej odozvy. Toto spôsobuje pomalé prebúdzanie tých, ktorí mali byť nositeľmi pravdy a slobody. Práve zlyhanie duchovných a morálnych elít môže veľmi vážne brániť akejkoľvek vzbure a odporu.

Kto z toho na Slovensku vyvodzuje nejaké vážne dôsledky? Kde je tá deklarovaná silná viera inteligencie v zdravý rozum, logiku a kritické myslenie? Alebo je inteligencia na Slovensku presvedčená, že k skutočnému, krvavému prenasledovaniu jednoducho nemôže v budúcnosti dôjsť? Že koncentračné tábory pre ideologicky vytváranú kategóriu tzv. nebezpečných občanov sú definitívne minulosťou?

Totalitná realita príde bez toho aby si to človek všimol

Salónne virtuálne filozofické diskusie o Huxleyho „Brave New World“ nemusia byť len literárnou facebookovou fikciou. Môžu byť reálnym rafinovaným sociálno-inžinierskym programom, ktorý sa stane totalitnou realitou bez toho, aby si to človek všimol. To ukazuje, že problém ľudskej slobody a rešpektovania pravdy zo strany slovenských občanov je skutočne vážny. Zdá sa, že historické varovania, ktoré na Slovensku zažili predchádzajúce generácie, nikoho v dnešnej dobe nepohnú ku kritickému mysleniu. Zrejme preto, že sú pred dnešného človeka príliš historicky banálne a pritom paradoxne sú zrejmé až tak, že oslepujú zrak.

Avšak veci sa majú inak. V skutočnosti to znamená, že v mysli slovenského človeka stále existuje naivné a iluzórne presvedčenie, že to nebude také zlé, ako to na prvý pohľad vyzerá. Ak je to tak, musíme sa na Slovensku začať báť. Nie covidu alebo pozitivity z falošných testov, ale vlastnej ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti voči sebe samým a našim deťom.

Dva problémy ako signály úpadku spoločnosti

Tu sa neustále píše o „mäkkej totalite“ moderného manželstva liberálneho a ľavicového systému za ktorým sa ale skrýva diabolská syntéza najobludnejších totalitných systémov minulosti. Stačí si uvedomiť, čo sa napáchalo v mene ideológií marxizmu, fašizmu a nacizmu. Poučil sa človek? Dva príklady. Dnešnému človeku je ľahostajné, že každoročne je zabitých v priemere viac ako 6000 nenarodených detí. Iste, tieto počaté deti nekričia a ich krv nie je viditeľná. Dnešnému človeku je ľahostajné, že cca. polovica manželstiev sa rozpadá. Dopady na deti, aj keď sú známe, nie sú tak atraktívne aby sa stali témou hlavného mediálneho prúdu. Hospodárske a iné dopady sa radšej nespomínajú. Už len tieto dva problémy sú symptomatickým znakom úpadku našej spoločnosti. Ľahostajnosť systému bije do očí a pozornosť systému je výsostne orientovaná na covid a vakcínu.

Obrazne povedané, pandémia vyskakuje nielen z TV prijímača, internetu, ale aj z plechovky, aj z konzervy, aj z chladničky. Je pevne usadená v našej mysli.

Dnešné generácie už zabudli na koncentračné tábory

Dnešné generácie akoby zabudli, že nacistické koncentračné tábory a sovietske pracovné tábory skutočne existovali, a aj keď skutočne existovali, tak sú v minulosti zabudnutia. Slovenskému občanovi akosi nevadí reálna možnosť návratu k totalitarizmu v tomto štýle. Na základe sanitárnej diktatúry a budúcej biometrickej kontroly. Nepovažuje to za možné, podobne ako v minulosti nepovažovali za možné, že by nacistický režim bol schopný zriadiť takéto tábory.  Tak ako v minulosti, ani dnes tomu ľudia neveria. A to i napriek tomu, že každý, kto absolvoval krátky kurz dejepisu vie, že ľudia sa zvyčajne dopúšťajú zločinov, ktoré sa ideologicky zdôvodnia. Veď žijeme v demokracii. Človek je však náchylný na zlo aj keď prirodzene túži po dobre.  Ak si slovenský volič a občan myslí, že totalita je  uzavretá kapitola histórie, tak sa kardinálne mýli.

Slovenskí občania nevyvodzujú z reality tejto epochy správne závery. Ani z problému zvýšenia digitálneho sledovania a kontroly. Ľudia  stále naivne veria v niektoré nescudziteľné limity ľudskej slobody a dôstojnosti. A najmä v to, že štát to bude akosi automaticky rešpektovať. Ignorujú model sociálnej a biometrickej kontroly nad občanmi v Číne. A nemyslia si, že by sa to mohlo stať v našej slovenskej vlasti. Slovenský človek sa naivne domnieva, že niektoré totalitné prvky systému je možné implementovať iba vtedy, ak s tým súhlasia samotní občania. Démon umelo a vedecky zmanipulovaného skupinového súhlasu je pre nich príliš konšpiračný na to, aby mu uverili. Nemalá časť z nich je dokonca ochotná vybaviť sa novými pomôckami, ktoré sledujú ich život (mobilné aplikácie, covid pasy...). A to paradoxne na vlastné náklady. Kam to zájde vo finále nechcú vedieť.

Miléniové generácie nemajú skúsenosť s ohrozením slobody a pravdy

Prečo? Lebo je v nich naivná viera v demokraciu, ktorá je ilúziou. Existencia tejto viery je dôsledkom nedostatku skúseností so skutočnou totalitou. Miléniové generácie nemajú reálnu skúsenosť s ohrozením slobody a pravdy. Majú však každodennú skúsenosť s relativizáciou pravdy a slobody. Od materskej školy až po univerzitu. Systém dôkladne indoktrinuje tých, ktorí absolvujú „vzdelanie“. Efekt je jasný: absentuje poznanie. Výsledkom je život v permanentnej lži a propagande, kde zostala iba karikatúra pravdy a slobody. Tieto vraj závisia od covidu, od covid-byra odborníkov, od štátu, UVZ SR, od... dosadiť si môžeme čokoľvek.  Reálnu pravdu a slobodu vlastne nepoznajú. A preto ani za pravdu a slobodu nechcú zápasiť.

Otázka, aký bude na Slovensku život v budúcnosti, nebola témou ani včera, nie je ňou ani dnes, a zdá sa, že ňou nebude ani zajtra. Alebo?