Generálny prokurátor Maroš Žilinka dal podnet na začatie disciplinárneho stíhania špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Je to odvážny krok, pretože si tým proti sebe poštval Lipšicovu zúrivú kamarilu novinárov a politických spojencov z radov režimu šialenca z Trnavy.

Malý veľký zázrak

Zvolením Maroša Žilinku za generálneho prokurátora sa stal malý zázrak. Vlastne veľký. Kto by totiž očakával, že režim šialenca z Trnavy pripustí, aby sa stal šéfom prokuratúry odborne zdatný, morálne nespochybniteľný a po všetkých ostatných stránkach príčetný človek? V čase chaosu a rozkladu právneho štátu nie je potrebné skúmať, ako a prečo sa zázrak stal. Dôležité je nebrať ho ako samozrejmú vec a vyjadrovať Žilinkovi všemožnú podporu.



Okrem iného aj preto, lebo pri voľbe špeciálneho prokurátora si režim šialenca z Trnavy dal oveľa väčší pozor. Najprv zmenil zákon, potom mu umožnil vykonať nezákonným spôsobom bezpečnostnú previerku a nakoniec zvolil za šéfa Úradu špeciálnej prokuratúry politika a treťotriedneho advokáta Daniela Lipšica. Stal sa opak zázraku: doľahla na nás skľučujúca politická realita.

Lipšicove prešľapy a turné po médiách

Netrvalo dlho a politik Lipšic v prokurátorskom talári sa dostal do konfliktu so zákonom, prokurátorskou etikou a zaužívanými pravidlami výkonu tejto dôležitej funkcie. Oprávnene si za to vyslúžil napomenutie generálneho prokurátora Žilinku. Aj medzi štyrmi očami v rámci pohovoru, aj prostredníctvom statusu na Facebooku.

Zjavne to nestačilo. Politický špeciálny prokurátor sa totiž v rozpore so všetkým, čo má stelesňovať šéf inštitúcie, na čele ktorej stojí, začal verejne hodnotiť dôkazy v kauze kajúcnika Dömötöra. Je to neprijateľné nielen preto, že prípravné konanie je podľa Trestného poriadku neverejné. Lipšicov úrad totiž v predmetnom prípade ani nevykonáva dozor, pretože spadá do kompetencie Krajskej prokuratúry v Bratislave.



A nielen to. Od chvíle, ako sa dopustil tohto prešľapu, Lipšic absolvuje nekonečné turné po konšpiračných médiách hlavného prúdu a robí si osobnú politickú kampaň. Reční o pravde a spravodlivosti, hovorí o dobrej rodičovskej výchove a zaklína sa ešte kdejakými inými frázami. Slovom pokračuje v tom, čo robil celý čas, keď mútil zatuchnuté vody slovenskej politiky. Daniel Lipšic sa v nich máča do roku 1998. Od tej chvíle podnes je jeho život nikdy nekončiaca kampaň. Bez ohľadu na to, kde sa nachádza. V parlamente, vo vláde, v obývačke, v spálni či na Úrade špeciálnej prokuratúry.

Chráňme si generálneho prokurátora

Nie, konanie Daniela Lipšica nie je prekvapivé. Nikto od neho neočakával nič iné, a preto je len prirodzené, že sa dostal do stretu so zákonom, poslaním prokurátora a aj s jediným nadriadeným - Marošom Žilinkom. Lipšic prišiel robiť na Úrad špeciálnej prokuratúry špinavú politickú robotu. Jediný, kto ho môže v tejto chvíli zastaviť, je generálny prokurátor. A v rámci svojich možností to aj robí. Lipšic, železná päsť režimu šialenca z Trnavy, mu však nič nedaruje. S kohortou poslušných a skorumpovaných novinárov pôjdu Marošovi Žilinkovi po krku. A s nimi celý šialencov režim.

Čo proti tomu môžeme urobiť? Vyjadrovať na každom kroku a pri každej príležitosti Marošovi Žilinkovi podporu. Napríklad na jeho Facebooku. Iba on stojí ako hrádza medzi zvyškami našej slobody a prívalovou vodou nezákonnosti, politizácie trestného konania a mocenskej svojvôle.